Ak potrebujete poriadnu oddychovku, z ktorej budete doslova cítiť pohodu, vôňu čerstvého pečiva a lásku, máme pre vás skvelý tip. Pekáreň s vôňou škorice je to pravé orechové…v tomto prípade skôr škoricové 🙂 Malebná švédska krajina, rodinné tajomstvo, láska i nenávisť… príbeh vás vtiahne už po prvých stranách a možno niektorým z vás stečie ku koncu príbehu po líci aj slza.
Autorka Ruth Kvarnström-Jones totiž napísala veľmi vydarenú odpočinkovú knihu, krásne popísala prácu v pekárni a najmä mnohé švédske sladkosti, koláčiky a dezerty. Takže ak nechcete, aby vám tiekli slinky z úst, pripravte si vedľa tanierik s nejakým svojím obľúbeným zákuskom. Určite vám dobre padne.
Pekáreň s vôňou škorice
Jedného dňa sa Lovisa rozhodne vrátiť z Londýna do rodného mestečka, malebného švédskeho Halleholmu. Po starých rodičoch tu zdedila krásnu historickú budovu z 18. storočia, bývalú pekáreň s kaviarničkou, kde jej dedko Johan piekol svoje vychýrené škoricové slimáky a babička Amelia mala na poschodí krajčírsky ateliér. Bez dlhého premýšľania sa Lovisa rozhodne budovu zrekonštruovať a voňavú pekáreň znovu otvoriť. V tej chvíli však ešte netuší, že okrem pekárne zdedila aj trpké nepriateľstvo medzi dvoma vetvami rodiny.
Najväčšie ťažkosti jej spôsobuje Reuben Halleholm, ktorý ju priam neznáša a intrigami sa ju snaží primäť k tomu, aby v podnikaní neuspela a pekáreň mu predala. Lenže Lovisa sa tak ľahko nevzdáva a je odhodlaná bojovať nielen za svoje sny, ale aj za odkaz svojej milovanej babičky.
Podarí sa jej nakoniec zlomiť nenávisť medzi dvoma znepriatelenými rodinami? A ochráni svoje srdce pred láskou, ktorá by mala byť raz a navždy zakázaná?
Voňavá feel good príbeh
Pekáreň s vôňou škorice je voňavý príbeh o láske a škoricových slimákoch z malebného švédskeho mestečka Halleholm. Jedinečná atmosféra vás prinúti oddychovať a vychutnávať si aj tie najmenšie radosti života. V idylickom švédskom mestečku Halleholm nájdete jednu starobylú pekárničku, veľa vône, plno spomienok a tiež zakázanú lásku.
Autorka rozpráva krásny životný príbeh, no zároveň ponúka mnoho pestrých informácií. Možno budú pre vás niektoré rodinné vzťahy smutné, bude vám clivo, ale vzápätí prídu situácie plné radosti a šťastia. Toto je presne feel good kniha, ktorá vám pohladí dušu…a u niektorých aj chuťové poháriky 🙂
Začítajte sa do knihy Pekáreň s vôňou škorice:
Návrat do Halleholmu, marec 2010
V dome, ktorý zdedila, bolo ticho pripomínajúce zadržaný dych. Nebolo tu počuť žiaden smiech ani štrngot porcelánu. Nevoňala v ňom pražená káva ani škoricové koláče.
Lovisa Lindegrenová zažala svetlo. Na chodbe pri bočnom vchode sa nepovaľovali žiadne zimné topánky či lyže. Otočila sa k otcovi, k mužovi, ktorý ju nikdy nesklamal, a zaborila tvár do jeho kabáta.
Olle Lindegren pošúchal svojej najmladšej dcére chrbát. „Si si istá, že tu chceš dnes v noci ostať? Môžeš ísť so mnou späť do Halleholm South a zajtra sa sem vrátiš. Alebo keď na to budeš pripravená.“
Ponuka bola pre ňu lákavá. Keď teraz stratila kontrolu nad svojím životom, bolo by pre ňu najpríjemnejšie utiahnuť sa v dome, v ktorom vyrastala. Prešiel ňou záblesk hnevu a ešte viac rozhodil jej už aj tak napäté nervy. Prekliaty bývalý priateľ Charles a jeho schopnosť nechať aj niečo úplne neprijateľné vyznieť absolútne rozumne. Mala ostať v Londýne dlhšie a bojovať s ním. Tá trocha kože za nechtami by bola… neospravedlniteľná, preto mu na jeho žiadosť vrátila zásnubný prsteň a odišla späť do Švédska. V šoku človek celkom ľahko stratí priebojnosť.
Zvesila plecia.
„Lovisa?“ ozval sa Olle.
Teraz len ťažko hľadala odhodlanie, ktoré v sebe našla počas letu do Štokholmu a ktoré sa nejako stratilo cestou z letiska. „Mám dvadsaťsedem, ocko. Som už pristará na to, aby som utekala do Halleholm South.“
„Nikto nikdy nie je pristarý na návrat domov. Je ťažké prísť o tak veľa v priebehu jedného týždňa. Dopraj si trochu času.“
Ako tak stála v dome po svojich starých rodičoch, zamyslela sa: Čo by urobila stará mama Amelia? Lovisa zodvihla hlavu a rukávom kabáta si pretrela oči. „Ak mám začať odznova sama, môžem začať rovno dnes večer.“
Pohľad jej padol na mosadznú guľu na dverách, lákavo zlatistú a oblú. Vyzerala ako nejaká pečená buchta. Jemné pootočenie a dvere sa s cvaknutím otvorili. Záplava spomienok ju pozývala vstúpiť.
Pekáreň bola pre ňu vždy bezpečným prístavom v zúriacej búrke. Práve tu ju starý otec Johan naučil vymiesiť cesto, vyšľahať krémové koláče a vyrábať vianočné perníkové výtvory, ktoré viac ako päťdesiat rokov uchvacovali obyvateľov Halleholmu.
Tri veľké okenné rímsy vo výklenku, kedysi preplnené zlatistohnedými škoricovými slimákmi, drobivými kokosovými špicmi, sušienkami s polevou z horkej čokolády a ružovými či zelenými tortami princesstårta, teraz zívali prázdnotou a osvetľovali ich len pouličné lampy z halleholmského hlavného námestia. Stoličky boli povykladané na stoloch a nohy mali ošúchané a opotrebované. Ona bola na tom podobne.
Starý otec Johan sa neponáhľal cez lietacie dvere z kuchyne. Ani nečakala, že tak urobí. Tento ponurý sklad spomienok už nebol jeho pekárňou. Jeho pekáreň spojená s kaviarňou bola plná priateľov, ktorí sa tam stretávali, mamičiek balansujúcich s hrnčekmi krémovej horúcej čokolády na podnosoch, zatiaľ čo deti sa s premrznutými lícami a noštekmi hašterili, na ktorej buchtičke je najviac cukrovej polevy.
Lovisa sa nadýchla zatuchnutého vzduchu. Práve tu si zarobila svoje prvé vianočné peniaze tak, že do perníkových postavičiek vtláčala hrozienka. Neskôr, keď chcela uspokojiť svoju túžbu po nezávislosti a čosi si privyrobiť, presvedčila starého otca Johana, aby investoval do vonkajšieho stánku so zmrzlinou. V tých časoch trávila letné dni rozhovormi s priateľmi, s rukami až po zápästia ponorenými do nádob s pistáciami či kúskami čokolády, večery sa zasa niesli v znamení nahého kúpania sa v Baltickom mori a na ohni opekaných klobások. Slnko nikdy poriadne nezapadalo a nikdy potom sa jej už nevstávalo tak ľahko ako vtedy.
