Nemusíte byť fanúšikom hudby a táto autobiografia sa vám bude páčiť. Už vôbec nemusíte mať rád heavy metal, či Iron Maiden a túto knihu budete čítať so záujmom.
jej autorom je totiž Bruce Dickinson, líder spomínanej skupiny, no tiež nesmierne inteligentný, šikovný a rozhľadený človek. Píše o hudbe, kapele, detstve, ale tiež o svojom boji s rakovinou…
Čo robí tento gombík.
Skvelá autobiografia
Bruce Dickinson je frontman skupiny Iron Maiden, ktorá predala viac ako 90 miliónov albumov a odohrala viac ako 2 000 koncertov po celom svete. To z nich robí jeden z najúspešnejších rockových počinov všetkých čias.
Bruce je skutočnou ikonou rocku a tiež jedným z najznámejších a najuznávanejších spevákov a skladateľov na svete. Okrem toho je aj kapitánom leteckej spoločnosti, motivačným rečníkom, pivovarníkom, spisovateľom, rozhlasovým moderátorom a filmovým scenáristom. Dokonca sa súťažne venoval i šermu.
Vo svojej autobiografii rozpráva o svojom angažmáne v rôznych kapelách, predtým než sa pridal k Iron Maiden, ktorí ho preslávili. Iron Maiden vydali šestnásť štúdiových albumov, predali vyše 100 miliónov albumov a boli štyrikrát nominovaní na cenu Grammy.
Čo robí tento gombík
Bruce odhaľuje úprimne, odvážne, inteligentne a vtipne niekoľko fascinujúcich príbehov zo svojho života: tridsať rokov s Iron Maiden, sólovú kariéru, detstvo v excentrickom britskom školskom systéme, skúsenosti s prvými kapelami, ale aj nedávny boj s rakovinou.
Keď som sa vrátil zo školy celý strapatý a s roztrhaným oblečením, starý otec si ma posadil a pozrel sa na moje ruky. Boli jemné a bacuľaté. Tie jeho boli drsné ako šmirgeľ, plné šupinatých mozoľov, ktoré vyzerali ako strúhaný kokos, a hlbokých rýh, ktoré sa roztvorili, keď predo mnou vystrel dlane. Pamätám si, ako mu svietili oči.
„A teraz zatni päsť, chlapče,“ prikázal mi.
Urobil som, čo odo mňa chcel.
„Nie takto – tak si zlomíš palec. Takto.“
Ukázal mi to.
„Takto?“ napodobnil som ho.
„Uhm. A teraz ma udri do ruky.“
Nebolo to celkom ako v Karate Kid – nestál som totiž na jednej nohe na okraji nejakého člna a nebolo nijaké hollywoodské „švih, švih“. Asi po týždni ma však odviedol nabok a veľmi mierne, ale so železným odhodlaním v hlase, mi povedal: „A teraz choď a nájdi toho, kto ti to urobil. A ukáž mu.“
A tak som šiel.
Nečakajte v knihe Čo robí tento gombík nejaké extra škandály, šoubiz, pozlátko. Je to skôr cesta skvelého umelca, čo ho utváralo a ovplyvňovalo. O mužovi, ktorý si ide za svojím a má mnoho koníčkov: šerm, lietanie, film, samozrejme hudbu. Ako napísal sám Bruce, „keď som začal písať, rozhodol som sa pre jednu vec. Nijaké pôrody, svadby ani rozvody, či už moje, alebo kohokoľvek iného. Čokoľvek navyše by bolo zbytočné. A prebytok čohokoľvek, ako poznamenal Winston Churchill, nakoniec len rozvíri hladinu.“
Bruce Dickinson chcel vyrozprávať zaujímavý príbeh, ktorý by inšpiroval, priniesol pohľad na danú dobu, do sveta hudby… Nechcel byť rozvláčny a údajne vyhodil mnohé zábavné historky, vraj preto, lebo neposúvali rozprávanie nikam, aj keď boli vtipné. A to je dobré. Inak by z 360-stranovej knihy bola 800-stranová buchla, ktorá – ako píše Bruce – „bola by takým druhom knihy, aké ľudia používajú, keď chcú niekoho zavraždiť alebo keď pomáhajú vymeniť pneumatiku na londýnskom autobuse.“ 🙂
Milan Buno, knižný publicista
