Hrobár vystrčil kostnatý prst, akoby chcel mať medzi hrobmi vedeckú prednášku.
„Traktát o prežúvaní a mľaskaní mŕtvych v hroboch je prvým vedeckým spracovaním tejto témy. Samozrejme, ani zďaleka nie takým podrobným ako Almanach pre hrobárov, na ktorom práve pracujem.“
„A aké sú tie prirodzené príčiny, o ktorých ste pred chvíľou hovorili?“
Rothmayer na Lea žmurkol. „Prečítajte si môj almanach, pán inšpektor. Všetko je tam.“
Lahôdka pre fanúšikov historických detektívok…ale určite si príbeh vychutnajú aj milovníci krimi a trilerov. Hrobárov almanach je príbeh z roku 1893 o čudnom hrobárovi Augustinovi Rothmayerovi, ktorý naháňa strach, no zároveň je sčítaný a veľmi vzdelaný. Práve pracuje na Almanachu, do ktorého vkladá svoje skúsenosti a postrehy z práce hrobára…
Hrobárov almanach
Spoznáme tiež mladého inšpektora Leopolda von Herzfeldta, ktorý prichádza do Viedne z Grazu a snaží sa presadiť novinky a technologické vymoženosti. Má kufrík s rôznymi vecičkami, ktoré využíva pri vyšetrovaní.
Má ako jediný z polície fotoaparát a informácie čerpá z Grossovej príručky kriminalistiky, ktorá sa vtedy iba začínala rozvíjať. Mimochodom, táto príručka ovplyvňuje detektívnu prácu dodnes, aj FBI, čerpal z nej Sherlock Holmes, Hercule Poirot, či seriál CSI.
No a do toho všetkého vraždy viedenských slúžok, ktoré niekto nemilosrdne zabíja a nastokne ich na drevený kôl z hlohu. Prípad tak trochu v štýle Jacka Rozparovača.
Vypočujte si úryvok.
Z knihy číta Vlado Kobielsky:
Famózna historická detektívka
Autor bestsellerov Oliver Pötzsch nás vo vynikajúcej detektívke Hrobárov almanach zavedie do Viedne na prelome storočí, do najtemnejších kútov mesta v období, v ktorom sa rodili základy modernej kriminalistiky. Priblíži nám tak vyšetrovacie metódy, ktoré navždy zmenili svet inšpektorov a komisárov, zločincov aj vrahov.
Na jednej strane doslova počujete koč, ktorý sa ženie na viedenský cintorín a vzápätí si viete predstaviť prvé autá, ktoré tam vtedy začínajú jazdiť…alebo ako Leo vyvoláva fotografie z miesta činu v tmavej komore s pomocou vývojky, ustaľovača.
„Nesmiete sa na to pozerať tak ľudsky, ale skôr abstraktne. Potom to pôjde. Mŕtvola je skrátka mŕtva, iba kus mäsa, a duša, alebo v čo veríte, telo už dávno opustila. Vražda je ako veľká hádanka, ktorú treba vyriešiť.“
Oprel sa dozadu. „Táto logika ma odjakživa fascinovala. Starostlivý postup ako pri matematickej úlohe.“
„Tie metódy…“ začal Jost váhavo a sadol si oproti Leovi za stôl. „Tie, ktoré ste používali na mieste činu. Kde ste sa ich naučili?“
„Je to nový vedný odbor, ktorý sa podľa môjho názoru čoskoro presadí,“ odvetil Leo. „Volá sa kriminalistika. V podstate ide o medziodborové štúdium s prvkami chémie, medicíny, fyziky a, samozrejme, práva a zdravého rozumu. Môj nadriadený v Grazi sa usiluje tento študijný smer etablovať v Rakúsku. Zatiaľ bezúspešne.“
„Cintoríny ma vždy fascinovali!“
Oliver Pötzsch je majster – má skvelý štýl, svieži, evidentne naštudované reálie a vie ich podať pútavo. Navyše je to naozaj dobre premyslený príbeh, sympatické postavy – nielen Leo, policajná telefonistka Julia, ale napokon aj hrobár Rothmayer. „Cintoríny ma fascinovali už od detstva. Prechádzal som sa okolo náhrobných kameňov zarastených machom, čítal staré mená, dátumy narodenia a úmrtia, predstavoval si pritom, ako títo ľudia kedysi žili, čo si obliekali, aké osudy ich postihli. Nie najhorší druh vzdelávania pre budúceho autora historických románov!“ vysvetľuje autor Oliver Pötzsch.
Bolo zaujímavé sledovať novátorské metódy Lea, ktoré sa vtedy dostávali do detektívneho vyšetrovania. Ako sa rodila moderná kriminalistika, vtedy ešte v plienkach. Malo to napínavé, temné pasáže, ale tiež humorné, ktoré to celé odľahčilo.
Milan Buno, knižný publicista
Foto: SkveleKnihy.sk
