Mala to byť celkom bežná kniha, ktorá by potešila určitú skupinu čitateľov a s blížiacimi sa Vianocami by navodila tú správnu atmosféru. Napokon sa z knihy Michaly Ries stal knižný hit. Príbeh 24 dní do Vianoc sa vypredal 4 dni po vydaní a tak vydavateľ rýchlo vybavoval dotlač. No do Vianoc sa vypredala aj tá a preto objednal 2.dotlač. A to sa pri slovenských novinkách tak často nestáva. Navyše záujem o knihu neklesá ani po Vianociach – napríklad na Martinuse je príbeh v TOP 20 najpredávanejších kníh za uplynulý mesiac. A to je vypredaná a ďalšia dotlač bude až 25.januára.
Aj my milujeme tú knihu a ak ste ju ešte nečítali, máme pre vás niekoľko našich obľúbených pasáží. Je ich samozrejme oveľa viac, ale nemôžeme tu prepísať polovicu knihy 🙂
No a ak ste knihu už čítali, možno si na tie scénky zaspomínate a napadnú vám ďalšie, tie vaše obľúbené 🙂
Zostáva 24 dní do Vianoc…
Čo by som ľutovala najviac, keby som dnes mala zomrieť? Ľutovala by som, že som nežila tak, ako som chcela. Že som sa riadila viac strachom než svojimi túžbami. Ľutovala by som veľa vecí… čo som urobila a čo neurobila, čo som nepovedala, čo som povedala a neospravedlnila sa za to. Že som robila častejšie to, čo sa má, než to, čo mi srdce kázalo urobiť.
Do Vianoc zostáva dvadsaťštyri dní. Dvadsaťštyri dní, kedy môžem napraviť chyby a splniť si sny. Dvadsaťštyri dní, počas ktorých môžem robiť bláznivé i vážne veci. Dvadsaťštyri dní je dosť na to, aby som znovu našla samu seba. Obdobie Vianoc je predsa jedinečné a kúzelné. Magické.
Vyrobím si svoj vlastný adventný kalendár, aj keď som prvú adventnú nedeľu už premeškala. Adventný plán! Začnem písať. Jeden riadok za druhým, ani nemusím veľa premýšľať, tie správne slová mi prichádzajú na myseľ samé. Niektoré nápady ma znervózňujú, len ich dávam na papier, zatiaľ čo iné ma napĺňajú radostným očakávaním. Potichu odložím pero a každý nahlas prečítam. Niektoré sú trochu hlúpe a iné sú zase také vážne, až mi srdce zviera od strachu.
„Znie to výstredne. Bláznivo. Nezmyselne,“ presviedčam samu seba, no hoci sa mi rozum celý ten šialený nápad snaží vyhovoriť, srdce mi v hrudi radostne poskakuje. Áno! Áno! Áno! Urob to, prosím, urob to!
Výzvy, ktoré ma možno zmenia
„Ak do toho pôjdem, zmení mi to celý život,“ zamumlem si popod nos a celá sa roztrasiem. Je to pravda. Viem, že je. Niektoré veci na mojom zozname… nebudú sa dať vziať späť. No aj tak to chcem. Skúsiť nájsť tú slobodnú Ninu. Naposledy som sa s ňou stretla pred desiatimi rokmi. Zhlboka sa nadýchnem, snažím sa pozbierať odvahu. Nožnicami rozstrihám papier na dvadsaťštyri pásikov. Z parapetu v obývačke zoberiem malé, okrúhle akvárium. Pred pár dňami mi umrela rybička, bojovnica. Asi nebola taká bojovná, ako naznačovalo jej meno. Spláchla som ju do záchoda a na akvárium som akosi zabudla. Teraz z neho vylejem mierne zapáchajúcu vodu, umyjem ho a vytriem uterákom. Po ceste späť k stolu odlepím z okna veľkú snehovú vločku a nalepím ju na akvárium. Potom tam vsypem dvadsaťtri popísaných pásikov. Jeden si nechám pred sebou. Ostatné dni budem žrebovať. Týmto musím začať.
„Včera som zistila, že nežijem život, ktorý by som žiť chcela. Že veľa vecí robím nie preto, že chcem, ale preto, že si myslím, že by som ich mala chcieť. Rozhodla som sa to zmeniť. Vytvorila som si adventný plán. Dvadsaťštyri úloh, každý deň jedna úloha až do Štedrého dňa. Sny, ktoré si chcem splniť. Chyby, ktoré je treba napraviť. Veci, na ktoré som nikdy nenabrala odvahu. A keď to všetko spravím, budem iná žena, viete?“ Otvorí oči. Ja tie svoje zavriem. „Aká žena budete po Vianociach?“ „Odvážna,“ poviem jednoducho. „Taká, ktorá sa nebojí robiť to, čo chce, a žije naplno.“ Zdvihnem viečka. V tvári mu neviem nič vyčítať. „Choďte dovnútra, pretože keď nachladnete a dostanete zápal pľúc, ja vám do nemocnice pomaranče nosiť nebudem.“ „Prečo nie?“ „Zasekli ste sa vo veku štyroch rokoch, keď sa stále toľko vypytujete?“ Oči sa mu smejú, moje urážky sa ho nedotýkajú. Povzdychnem si. Zrejme som vyslala príliš veľa zmiešaných signálov, aby ho môj ostrý jazyk odradil. A ja vlastne ani nechcem, aby ho odradil, no nechcem byť ani príliš ústretová.
Cítim v sebe pokoj ako už dávno nie. Nikdy by mi nenapadlo, že ticho má takú moc. Že dokáže upokojiť rozhnevaného a vystrašeného muža. Že vďaka tichu dostanem dar dôvery od uzavretej kolegyne. Že úprimný úsmev dokáže nahradiť toľko slov.
Dominik o Nine
Je ako živel, ktorý nemožno spútať, v jednej chvíli osvieži ako voda a v inej páli ako oheň. V ďalšej hrozí, že ma strhne ako divoká víchrica. A teraz vyzerá ako more pokoja, keď upiera tie svoje veľké oči na vianočný stromček. Je absolútne nepredvídateľná. A čo je fascinujúce, v jej spoločnosti som aj ja nejaký iný. Akoby dokázala otvoriť dvere, ktoré nikto iný ešte neotvoril. Ani ja sám. Chcem o nej vedieť viac. Chcem vedieť viac o sebe, keď som s ňou.
„Chcel by som vám nahliadnuť do hlavy a objasniť si vaše myšlienkové pochody.“
„Zhrniem to. My ženy sme jednoduché – chceme lásku, pozornosť, obdiv, nehu, vášeň, zbožňovanie, starostlivosť a niekedy svätý pokoj. Od mužov sa vyžaduje len správne určiť, kedy čo použiť.“
„Znie to naozaj jednoducho.“
„Ak ste si to zapísali, možno na tomto tajomstve zbohatnete.“
Je taká rozporuplná. Je divoká a nespútaná. No je aj zraniteľná, hoci túto časť neukazuje často a väčšinou všetko otočí na žart. Mám rád tú jej divokosť, je jedinečná a osviežujúca. Ale radšej mám jej krehkosť, pretože tá mi pripadá oveľa skutočnejšia.
Nikto nie je ako Nina. Určite je len jedna. Svet by ďalšiu Ninu nezvládol.
Povedzte „ľúbim ťa!“
Je to veľa alebo málo?
Dnešná úloha, povedať svojim blízkym, že ich ľúbim, ma desí.
Ľúbiť je pre mňa obrovské, silné, strašidelné a nebezpečné slovo. Ľúbiť niekoho znamená dať mu nad sebou moc. Znamená to vzdať sa kontroly. S dôverou sa niekomu odovzdať. Ľúbiť niekoho znamená rátať s bolesťou, ak to nevyjde. Ľúbiť niekoho znamená ukázať mu svoju pravú tvár. Žiadne hry, žiadne masky.
A prišla láska…
„Pocit zaľúbenosti nie je láska. Ale je to niečo, na čom sa dá láska stavať. Zaľúbenosť vznikne takto,“ luskne prstami, „no rovnako rýchlo vyprchá. Kým zaľúbenie kĺže po povrchu, na lásku potrebuješ toho druhého spoznať, láska potrebuje čas. Ak ťa raz budem milovať, budem ťa milovať pre teba samotnú, nie pre pocity, ktoré mám v tvojej prítomnosti.“ Rozochvene si položím ruku na hruď.
„Zastav,“ poviem pošepky a pozerám na neho ako na zjavenie. Odstaví auto na krajnici. Odopnem si pás a nakloním sa k nemu. „Pobozkaj ma, prosím,“ zašepkám a položím mu dlaň na hruď.
Bonus
„Minulosť sa nedá vrátiť. Teraz je tu, už ste prišli o veľa času. Nestrácaj ďalší.“
„Ale čo ak spadnem?“
„No a? Tí, čo kráčajú, občas padajú. Pomôžem ti vstať.“
Pomôžem ti vstať. Celou bytosťou vnímam, že to myslí vážne. Tie tri slová pre mňa majú väčšiu váhu ako vyznanie lásky. Unavene si o neho opriem čelo. Som taká vyčerpaná, fyzicky aj psychicky.
Milan Buno, knižný publicista