Zavrel som oči a zacítil som vôňu vetra – májový vietor s oblými tvarmi ovocia, s drsnou šupkou, lepkavou šťavou z dužiny a hrboľatými jadierkami. Dužina vo vzduchu praskla a jadierka sa mi ako nejaké mäkké projektily vrývali do holých ramien a zanechávali po sebe len jemnú bolesť…
Slepá vŕba a spiaca žena je kniha krátkych próz, ktoré písal Haruki Murakami v rokoch 1979 až 2006. Zbierku tvorí 24 veľmi rozmanitých poviedok. Líšia sa rozsahom aj obsahom, častokrát sú však založené na vyslovene banálnej udalosti, na pozorovaní, spomienke či pocite a zanechávajú v nás rozporuplné pocity čohosi znepokojujúceho, čo dokážeme len ťažko obsiahnuť.
Charakterizovať Murakamiho poviedky je náročné, sú plné metafor a ťažko dešifrovateľných zámerov, i keď na pohľad pôsobia priamočiaro.
Slepá vŕba a spiaca žena
Príbehy sa odohrávajú v Japonsku, Taliansku, Grécku aj na Havaji. Murakami opäť provokuje fascinujúcim a nekompromisným stieraním hranice medzi možným a nemožným, presvedčivo zachováva rovnováhu medzi oboma týmito svetmi, plynulo prechádza zo sveta každodennosti do sveta snov. A práve v tom balansovaní na hrane nemilosrdne odhaľuje temné aj krehké stránky nás všetkých a zraniteľnosť našej duše.
Bratanec si presadol chrbtom ku mne a nastavil mi pravé ucho. Malo celkom pekný tvar. Ušný lalok bol pomerne malý, zato jemný a nadýchaný ako čerstvo upečená madlenka. Ešte som sa nikdy nikomu tak sústredene na ucho nepozeral. Prizrel som sa mu ešte raz a napadlo mi, že na tvare ucha je v porovnaní s tvarmi ostatných orgánov ľudského tela niečo zvláštne. Na viacerých miestach je celkom nelogicky rôzne postáčané, tu vypuklé, tam preliačené. Do tej zvláštnej podoby sa zrejme prirodzene sformovalo v procese vývoja, keď sa rodila funkcia zhromažďovania zvuku, ochrany a podobne. Čierna diera – otvor na konci toho asymetrického valu v uchu – pripomínala vchod do tajomnej jaskyne.
24 poviedok, ktoré patria k tomu najlepšiemu od Murakamiho. Ak ste ešte nečítali žiadnu jeho knihu, pokojne začnite týmto výberom krátkych próz. Je v nich duch Harukiho, jeho štýl písania, originalita a schopnosť pomenovať…či skôr zobraziť verne to, čo nám chce ukázať. Vetami, slovami, slabikami.
„Murakamiho metafory nie sú zámky a nedajú sa otvoriť. Naopak. Sú kľúčmi, ktoré prenikajú do podvedomia a, – podobne ako detektív z poviedky Kdekoľvek, kde by som to mohol nájsť, obšmietajúci sa na schodisku medzi dvadsiatym štvrtým a dvadsiatym šiestym poschodím -, striehnu na niečo ako dvere, ktoré by v nás mohli otvoriť. Cvak,“ napísala Veronika Sebechlebská v recenzii pre magazín O knihách.
Haruki Murakami
Narodil sa v roku 1949 v Kjóte a vyštudoval klasickú drámu na Univerzite Waseda v Tokiu. Debutoval románom Počúvaj spev vetra (1979), za ktorý získal cenu Gunzó, udeľovanú mladým spisovateľom.
Ďalšie ocenenie, Literárnu cenu Noma pre nových autorov, získal za román Hon na ovcu (1982), ktorým sa medzinárodne preslávil.
Nasledovali ďalšie diela, napríklad Koniec sveta a Hard Boiled Wonderland (1985), Nórsky les (1987), Tancuj, tancuj, tancuj (1988), Na juh od hraníc, na západ od slnka (1992), Sputnik, moja láska (1999), Kafka na pobreží (2003), Afterdark (2004), O čom hovorím, keď hovorím o behaní (2008), Kronika vtáčika na kľúčik I., II., III. (1994, 1995), 1Q84 (2009) či Bezfarebný Cukuru Tazaki a roky jeho putovania (2013).
Okrem románov píše aj poviedky a eseje. Dodnes boli jeho knihy preložené do vyše štyridsiatich svetových jazykov.
Vo Vydavateľstve SLOVART vyšli jeho romány Hon na ovcu, Tancuj, tancuj, tancuj, Kronika vtáčika na kľúčik, Bezfarebný Cukuru Tazaki a roky jeho putovania a esejisticky ladená próza O čom hovorím, keď hovorím o behaní.
