Dohadzovačka
THE MATCHMAKER
Slov. spis. 2012
Pôvabná historická romanca obľúbenej americkej autorky. Od svojho vstupu do spoločnosti si krásna, duchaplná Olivia Byrdová zapisuje poznámky o každom slobodnom mužovi. Jej záznamy už pomohli niekoľkým priateľkám zakotviť v manželskom prístave, no zatiaľ nenašla nikoho, kto by sa k nej aspoň trochu hodil. Keď jej však cestu skríži lord Neville Hawke, odrazu všetci muži v jej denníku vyzerajú v porovnaní s ním priam dokonalí. Hawke je totiž svetácky bonviván a vychýrený londýnsky zvodca…
Rexanne BECNEL
DOBŘE VYCHOVANÁ DÁMA
THE MATCHMAKER
Vydavateľstvo: Alpress v edícii Klokan, 2003
ANOTÁCIA:
Olivie si od vstupu do společnosti vede po celé tři roky podrobné záznamy o každém muži, který by přicházel v úvahu jako dobrá partie, ať s ním pouze vypila šálek čaje nebo vířila na tanečním parketu. Některé Oliviiny zápisky vyústí v úspěšné svazky jejích přítelkyň, ale Olivie sama ne a ne najít odpovídajícího partnera pro sebe.
Když do Oliviina života vstoupí neotesaný lord Nevill Hawk, náhle všichni muži z jejího deníku vypadají jako pravé klenoty. Nevill, ničema s temnou minulostí, opilý zuřivec, ale i taškář a svůdce… Je vůbec možné, aby si k noblesní Olivii někdo s takovou pověstí našel cestu? Že by ho chtěla napravit?
Ako už prezrádza anotácia : Olivia Byrdová si vedie denník,v ktorom zaznamenáva údaje o mužoch, ktorí prichádzajú do úvahy ako potenciálni partneri. Táto jej záľuba ju privedie do trápnej situácie, lebo denník sa dostane do rúk lorda Nevilla Hawka.
Olivia lorda zaujme. Denník jej síce vráti, ale jeho priznanie, že čítal jej súkromné zápisky, ju nahnevá.
A do denníka pribudne ďalšie meno … Hádajte, koho Olivia opísala ako nevychovaného, drzého, pre manželstvo nevhodného pijana, ktorý je dôkazom toho, že vzhľad môže klamať ???…
série Dam:
The Matchmaker (2001) – Dobře vychovaná dáma(Alpress 2003)
The Troublemaker (2001) – POMSTA JE SLADKÁ (Ikar 2005)– Nezkrotná dáma(Alpress 2004)
The Bridemaker (2002) – Svůdná dáma(Alpress 2004)
The Heartbreaker (2003) – Nepřístupná dáma(Alpress 2006)
Spracovala Elen
Úryvok:
Olivia si vložila zápisník do cestovnej tašky. Strávili dva rušné dni v Nottinghame prípravami na cestu do Doncasteru a Škótska. Kým si navliekala sivé rukavičky z kozľaciny, letmo pozrela na sestru.
„Sara, nechceš si to rozmyslieť a pridať sa ku mne a matke?“
Sara vyprskla. „A pozerať, ako zo seba mama robí hlupaňu pred tým Archiem? Lordom Holdsworthom,“ opravila sa, napodobňujúc matku. „Ďakujem, neprosím.“
Olivia si premerala mladšiu sestru. „Rada by som vedela, či si vyslovene proti lordovi Holdsworthovi, alebo by si namietala voči každému, kto by sa mame páčil.“
Sara naklonila hlavu a položila si prst na bradu. „Tak sa na to pozrime,“ vyslovila ironicky. „Ako by som asi mala odpovedať? Že si myslím, že je pre matku primladý – mala by si sa okolo neho točiť skôr ty ako ona. Alebo chceš, aby som s plačom priznala, že nechcem nového otca? Ani jedno.“ Bojovne vystrčila bradu a trucovala.
Olivia však v sestriných očiach uvidela bolesť. Prešla cez izbu a objala ju. Sara sa najprv vzpierala, no napokon k nej odovzdane klesla.
Olivia ju pohladkala po chrbte. „Úbohá Sara. Viem, ako veľmi ti chýba otec. Aj mne chýba.“
„Jej však nechýba! Nevie sa dočkať, keď sa vydá. Potom zabudne na otca aj na mňa.“
„Nie, Sara, nie. To by nikdy neurobila. Spomeň si, že s Jamesom sme boli v rovnakej situácii ako ty. Nezabudla na nás, keď sa vydala za tvojho otca. Dokonca nám život veľmi obohatil. Bol k nám dobrý.“
„Áno, ale James bol malý a nepamätal si svojho otca. A všetci hovoria, že tvoj otec bol sukničkár.“
Olivia zaťahala sestru za vrkoč. „Nepatrí sa hovoriť zle o mŕtvych.“ Aj keď je to pravda. „Matka je, skrátka, šťastnejšia, keď je vydatá a jej deťom sa darí lepšie s otcom ako bez neho. Ak dáš tomu mužovi šancu, možno sa ti zapáči.“
Sara vykĺzla z Oliviinho objatia. „Pravdepodobne chce mladšiu.“
„Možno. V každom prípade ho na výlete do Doncasteru môžeme sledovať. Prosím, povedz, že pôjdeš.“
Dievča pokrútilo hlavou. „Radšej tu ostanem s Jamesom. Choď s matkou, Olivia, a ja sa k vám pridám budúci týždeň v Doncasteri s pani McCafferyovou. Budeme mať kopu času na ceste do Škótska.“
Olivia hľadela na svoju malú dvanásťročnú sestru, ktorá sa niekedy správala, akoby bola staršia.
„Dobre, bude to dlhá cesta a dlhý rozhovor a ja ti porozprávam všetko, čo sa dozviem v Doncasteri.“ Chytila Saru za ruku. „Na Byrdovskom statku istotne strávime krásne chvíle, tak ťa prosím, Sara, už sa netráp. Vieš, že matka ťa ľúbi a chce, aby si bola šťastná.“
Sara si vzdychla a uškrnula sa. „Viem. Ale sľúb mi, že jej nedovolíš, aby pozvala všetkých svojich známych. Unavuje ma byť obklopená ľuďmi, ktorých nepoznám. A okrem toho, Byrdovský statok patrí tebe, nie jej.“
„Tým sa netráp. Pozvem tam len zo desať hostí vrátane nás štyroch. Dom nie je až taký veľký.“
V hale sa ozvali hlasy. „Olivia! Dieťa, poď sem!“ Augusta kráčala po chodbe s pani McCafferyovou v pätách.
Sara matku letmo pobozkala a Augusta nad dcérinou zdvorilosťou nadvihla obočie. „Neopováž sa urobiť nejakú hlúposť, kým budem preč, Sara. Pani McCafferyová má jasné príkazy. Jazdiť budeš iba v prítomnosti paholka. Nepôjdeš na ryby s mládencami zo stajní a nebudeš sa túlať s deťmi služobníctva. Už si na to pristará. A každý deň budeš mať vyučovanie. Každý deň. Rozumieš? Keď sa usadíme na Byrdovskom statku, dúfam, že ma očaríš hrou na klavíri. Ozaj, Olivia,“ podotkla, keď schádzali predným schodišťom vysokého vápencového domu a kočiš jej pomáhal nasadnúť do bričky, „hneď ako prídeš na statok, daj naladiť klavír v druhom salóniku.“
Olivia objala sestru. Potom vyrazili a Augusta sa rozhovorila o účastníkoch dostihov, zatiaľ čo jej dcéra s otvorenými očami snívala o dlhej a pokojnej jeseni v Škótsku.
Cesta trvala dva dni, a keď slnko zapadalo za lipovú aleju, dorazili ku Cummingsovcom, do rozsiahleho sídla asi kilometer od Doncasteru. Trojposchodová budova z červených tehál slúžila pôvodne ako opevnený dom. Neskôr pristavali dve krídla a hlavnú vežu, takže teraz vyzeralo sídlo rodiny Cummingsovcov ako škaredá, rozľahlá stavba bez štipky vkusu.
Päť dní, vravela si Olivia, keď ich komorná viedla hore schodmi do prepojených izieb určených pre ňu a matku. Musí vydržať už len päť dní. Potom pôjdu na Byrdovský statok a budú sa tešiť zo škótskeho vidieka. Nevedela sa dočkať.
Hostia už zjedli ľahkú letnú večeru a Olivii a matke priniesli podnos do izby, zatiaľ čo im slúžka vybaľovala veci. Olivia by si najradšej čím skôr ľahla a čítala Emmu, nový román, ktorý si priniesla, lebo predchádzajúce autorkine knihy sa jej veľmi páčili. Matka však nemala v úmysle premeškať ani jednu príležitosť. Podľa slúžky lord Holdsworth spolu s ďalšími hosťami už prišiel.
„Nikdy nevieš, koho stretneš,“ vyhlásila Augusta, keď si dávala do uší zlaté náušnice s akvamarínmi, ktoré jej dokonale ladili s očami. „Keď tak zbožňuješ kone, mala by si sa tu cítiť ako doma.“ Nakvapkala si za uši trochu ružového oleja. „O ruku ťa požiadalo veľa mužov. Už by si mala byť vydatá, mať jedno dieťaťa a druhé na ceste.“
„Odkedy túžiš stať sa starou mamou?“
Augusta si ju nevšímala. „Poďme dole, dobre? Komorník povedal, že o tomto čase už budú v zadnom prijímacom salóniku.“
Keď Olivia vstúpila do salónika Cummingsovcov, hneď si všimla, že medzi hosťami nie sú ženy. Penny Cummingsová ich predstavila, teatrálne gestikulovala a žmurkala, ako mala občas vo zvyku. Pán Cummings už napoly spal vo svojom kresle, no zvládol ich ešte dôstojne privítať. Ostatní traja páni vstali. Pán Clive Garret prišiel z Devonu na dostihy a pán Harry Harrington dorazil z Bury St. Edmonds v Suffolku, aby si tu obohatil svoje stajne.
Lord Holdsworth bol očarujúci ako vždy. Olivii však bolo jasné, že sa zaujímal väčšmi o kone ako manželstvo. Augustu neprivítal o nič dôvernejšie ako Oliviu a hneď sa obrátil k hostiteľovi.
„Poznáte rodokmeň Hawkových koní?“
Pán Cummings zdvihol pohár, aby mu sluha dolial. „Iba jedného. Vraj je to vysoký škótsky kôň, potomok veľkého čierneho žrebca a kobyly, ktorá priviedla na svet aj Chieftaina. Pamätáš na Chieftaina? To bol kôň! Asi tak pred piatimi rokmi. Vyhral dostihy v Ascote, ak si dobre spomínam.“
„Počul som, že bude pretekať aj nejaká Hawkova kobyla,“ nadhodil pán Harrington.
„Ozaj, kedy príde Hawke?“ opýtal sa Holdsworth. „Už sa teším na stretnutie a prehliadku jeho stajne.“
„Už tu mal byť,“ odvetil pán Cummings. „Neviem, čo ho zdržalo.“
„O kom sa rozprávajú?“ opýtala sa Augusta Penny.
„O Nevillovi Hawkovi. Je posledným účastníkom.“
„Hawke. Povedomé meno,“ povedala Augusta.
Penny opäť rozhodila rukami. „Možno si o ňom počula. Vraj je vojnový hrdina. Teraz chová dostihové kone a zdá sa, že má úspech. Sama som sa s ním ešte nestretla, no chlapi o ňom hovoria uznanlivo.“ Obrátila sa k manželovi: „Príde lord Hawke s manželkou?“
Cummings pokrčil plecami. „Neviem, či nejakú má.“
Penny sa úkosom pozrela na Oliviu a naklonila sa bližšie. „Počula si?“ zašepkala. „Možno sa táto návšteva vyplatí nielen tvojej matke, ale aj tebe.“
Olivia sa zdržanlivo usmiala.
Našťastie, posedenie sa neskončilo príliš neskoro. Väčšina koní už dorazila do Doncasteru, a tak môžu páni skoro ráno vstať, aby sledovali cvičné behy. Na hlavné preteky sa vždy uzavierali vysoké stávky a okrem toho účastníci zakaždým stavili aj na niekoľko menších dostihov a okrajových súťaží. Všetci dúfali, že im stávky vyjdú, takže mali v úmysle pozorovať, počúvať a staviť na najlepšie kone.
Preto išli zavčasu spať. Aj keď Oliviu jazda v koči unavila, myseľ mala čulú. Cestou driemala a teraz jej hlavou vírili myšlienky. Netýkali sa dostihov ani doncasterskej spoločnosti, hoci kone zbožňovala a bola hrdá na svoje jazdecké schopnosti. Myslela na Byrdovský statok. Rada jazdila na rýchlom koni. Oveľa viac si však užívala dlhé potulky na divom koni po Cheviotských vrchoch. Keď konečne zaspala, snívalo sa jej o sviežom rannom vzduchu, občerstvujúcej prírode, hlohu a vysokých javoroch a o strašidelnom škrekote rybárov riečnych, hají červených a kormoránov.
Dlho však nespala. Zobudila sa ešte pred svitaním na tlmené zvuky konských kopýt a mužské hlasy. Pretrela si oči a zazívala. Napriek vzrušeniu z pretekov nečakala, že budú muži odchádzať tak skoro. Vstala a vykukla z okna na zadný dvor, no bol prázdny. Nepokojne sa poobzerala a načúvala pri dverách matkinej izby. Tá však v posteli s ťažkým baldachýnom pomaly, pravidelne odfukovala. Augusta verila, že spánok ju udržiava krásnou, a zdalo sa, že je to pravda. Mala by som robiť to isté, vravela si Olivia. Vedela však, že už nezaspí.
V dome odbíjali hodiny. Bolo päť. Vystrela ruky a povzdychla si. Keď je hore, môže sa obliecť. Možno sa prejde po parku, ktorý zazrela na východnej strane sídla. Odkedy odišli do Londýna, nevstávala pred úsvitom. Čakanie na svitanie bude príjemným rozptýlením.
Potme si obliekla jednoduché bledozelené mušelínové šaty s krémovým volánikom okolo výstrihu. Rýchlo si prečesala vlasy a umyla sa v mise s vodou. Vkĺzla do vychádzkových topánok, vzala si ľahkú šatku a v poslednej chvíli schmatla zápisník. Možno si poznačí informácie o lordovi Holdsworthovi a dvoch pánoch, ktorých spoznala včera večer.
Schody našla ľahko, no vonkajšie dvere nemohla nájsť. Rozsiahly dom bol zvnútra ešte neprehľadnejší ako zvonka. Keď uvidela cez pootvorené dvere prenikať svetlo, zamierila priamo k nim. Sluhovia už istotne vstali. Hádam jej ukážu cestu.
Dvere, premaľované na falošný mramor, sa na tichých pántoch otvorili do priestrannej knižnice a Olivia rozšírila oči od radosti. Na stole sa povaľovala kopa kníh, väčšina o koňoch a dostihoch. Vedľa prázdneho pohára stál pár sviec, ktoré jantárovou žiarou osvetľovali steny, až po strop pokryté hrubými zväzkami kníh viazaných v koži. Záves bol rozhrnutý, v izbe však nikto nebol. Ako predpokladala, muži si asi poklebetili o dostihových koňoch a odišli do Doncasteru.
Vkročila do izby a zabudla na svoj úmysel prejsť sa. Nečakala, že tu objaví takú veľkú knižnicu. Vlastne si myslela, že Penny Cummingsová je negramotná. To bolo kruté a neopodstatnené.
Prezerala si názvy a prstami prechádzala po policiach. Cesta na škótske ostrovy od Samuela Johnsona. Úvaha o Korzike od Jamesa Boswella. Voltairova Rozprava o náboženskej tolerancii. Všetky knihy boli vážne a náučné. Na knihovníka z High Street by tento výber urobil dojem.
„Ale nie je tu poézia,“ premýšľala nahlas. Položila si denník na bočný stolík. „Hm. Debrettova Anglická, írska a škótska šľachta. Nie sú tu drámy alebo divadelné hry.“
„Medzi šľachtou sa neodohrávajú drámy?“
Olivia sa zvrtla. Z hlbokého čalúneného kresla obráteného k oknu sa cez operadlo naklonil muž a pozoroval ju. „Zdá sa,“ pokračoval, „že celá šľachta je len divadielko.“
Olivia si myslela, že je tu sama, a tak sa zľakla, až nedokázala prehovoriť. Tento muž nebol medzi hosťami, ktorých jej predstavili. Tvár mu zatieňovala noc a tmavá farba neoholených líc a brady. Zdalo sa, že spal v kresle pred oknom.
Sťažka prehltla a odkašľala si. Kým stačila niečo povedať, pomaly si ju premeral od hlavy po päty a nevynechal ani kúsok. Taký bezočivý pohľad ešte nezažila a načisto ju to rozrušilo. Prehovoril zastretým a tichým hlasom, z ktorého sálalo teplo.
„Ak v tejto knižnici dosiaľ chýbala poézia, teraz tu už je.“
3. kapitola
Neville neveril vlastným očiam a obrovskému šťastiu, ktoré ho postretlo. Ak sa mu to iba snívalo, bolo to oveľa lepšie ako preludy, ktoré ho zvyčajne prenasledovali. Olivia vyzerala ako anjel žiariaci vo svetle lámp, s prekrásnymi gaštanovými vlasmi, ktoré jej padali na plecia. Spod tmavohnedých zamatových rias svietili veľké jantárovohnedé oči. Jej dokonalá bledá pokožka vyzerala mäkká. Mala jemne zdobené mušelínové šaty a pritískala si na prsia tenkú šatku.
Neville preglgol. Stelesňovala pôvab a krásu, a predsa s náznakom neskrotnosti, ako vystrašená laň, nádherná, ale pripravená na útek. No nechcel, aby mu ušla. Chcel, aby ostala a mohol sa ňu ďalej dívať.
S obdivom si ju prezeral a túžil vidieť viac. Plné prsia pod priliehavým živôtikom a dlhé nohy pod splývavými šatami. Je to slúžka? Aj keď nemala rovnošatu, musela patriť k služobníctvu, veď kto iný by vstal pred svitaním? Jeden kútik sa mu dvíhal do úsmevu. Keby vedel, že Cummingsovci majú takúto pôvabnú slúžku, prišiel by skôr a nepremárnil by dlhú a mučivú noc osamote.
Zámerne sa rozhodol doraziť neskoro, lebo nebol pripravený tráviť čas v spoločnosti. Chcel s Cummingsovcami a ich priateľmi uzavrieť obchod, takže musel prísť, no príchod si naplánoval až po polnoci. Kým ustajnil kone a prepustil paholkov, všetci už spali a on musel prečkať len zopár nočných hodín. Na to mu poslúžila knižnica s oknami obrátenými na východ. A teraz mu poskytla aj pohľad na túto krásnu slúžku, guvernantku, alebo kto to vlastne je.
Uznanlivo sa na ňu usmial: „Ešte nestvorili ódu na krásu, ktorá by opísala nádheru stojacu predo mnou,“ zašepkal vážne. Keď sa začervenala, úškrnul sa ešte väčšmi. Asi som sa opil viac, ako som si myslel, vravel si, hoci z fľaše brandy, ktorú našiel na podnose na zaoblenom bielizníku, veľa neubudlo. Buď je opitý, alebo má obrovské šťastie, že taká rozkošná bytosť je nablízku tak skoro ráno.
„Ako sa voláš?“ opýtal sa a vstal. Nezatackal sa, to bol dobrý príznak. Lebo ak nebol dosť opitý, aby mal vidiny, bola skutočná. Existoval jediný dôvod, prečo by sa taká krásna žena zakrádala po dome o takomto čase. Aj pre slúžky bolo priskoro. Ale nočné povinnosti…
Pozrel jej na líca zaliate rumencom a pery ako ružový púčik a urobil jediný možný záver. Dnes v noci potešila Cummingsa alebo niektorého z hostí.
Opäť si ju premeral a napriek brandy pocítil nezvyčajnú túžbu. Už týždne nemal ženu. Skutočne netúžil po nijakej už mesiace. Z neznámeho dôvodu však chcel túto. Do brieždenia ostávala ešte hodinka. Rovnako rád ju strávi v posteli s náruživou mladou ženou, ako s fľašou whisky.
„Poď sem, moja polnočná múza. Nepochybne si dnes v noci nechcela upratovať dom. Pobudni so mnou ešte chvíľku a prebuď vo mne dušu básnika,“ nabádal ju a vábivo sa ňu usmial. „Boh vie, že prebudenie zúfalo potrebujem.“
Zamračila sa a pritiahla si šálik s bielym okrajom tesnejšie okolo pliec. „Obávam sa, že ste si ma s niekým pomýlili.“
Pokrútil hlavou. „Nemyslím. Povedz,“ zopakoval, „ako sa voláš?“
Prižmúrila oči, a keď si ho pozorne premeriavala, Neville pocítil nevoľnosť. Vystrel sa. Pozdáva sa jej? Vestu má rozopnutú, je zaprášený z cesty a už by sa mal oholiť. Možno jej to nebude prekážať. Niektoré ženy majú rady drsných chlapov.
„Neprezradím tvoje nočné tajomstvá,“ ubezpečil ju. „Tak už poď. A nemlč. Takej krásnej dievčine už istotne zložili nejeden kompliment.“
„Zopár,“ odhodlala sa k odpovedi a aj napriek ostražitosti zapriadla ako mačka. Nemala silný prízvuk, ani sa hlúpo nechichotala. Čoraz lepšie.
Pomaly k nej prichádzal a hľadel jej do očí. „Oči farby jesene,“ zašepkal. „Zlatohnedé.“
„Tá farba sa volá karamelová.“
Usmial sa na jej úsečnej odpovedi a cítil, ako v ňom narastá túžba. „Karamelová nie je ani zďaleka taká poetická. A myslím, že ty si poéziu zaslúžiš.“ Zarecituje Shakespeara, Marlowa či Blaka, kohokoľvek, aby ju zlákal do postele.
Akoby vytušila, kam smerujú jeho myšlienky, odvrátila zrak a skryla svoje krásne oči pod zamatovými riasami. „Radšej už pôjdem.“
Lenže Neville nechcel, aby odišla. Keď sa obrátila, pobral sa za ňou, a keď sa natiahla ku kľučke, zaprel sa do dverí rukou.
Mykla sa a v očiach sa jej mihol záblesk. „Čo robíte?“
„Ešte si mi neprezradila, ako sa voláš,“ odpovedal, celou váhou sa oprel o dvere a bránil jej v odchode.
„A ani sa nechystám,“ odvrkla a zastretý hlas sa jej triasol od zlosti.
„Keď sa zlostíš, oči sa ti sfarbia dozlata,“ povedal a hľadel do ich fascinujúcich hlbín. Bola šokovaná, keď ju chytil za bradu a naklonil sa k nej do blízkosti niekoľkých centimetrov. „Kto si, krásna polnočná dievčina? A čo musím urobiť, aby si súhlasila a dala si so mnou pohárik brandy?“
„Pohárik brandy? Je nad slnko jasnejšie, že ste ich už vypili neúrekom.“ Odtisla mu ruku, podliezla ju a cúvala do stredu izby za kreslo, kde sedel. „Pustite ma, lebo začnem kričať na celý dom,“ vyhrážala sa.
Neville vedel, že sa správa nevhodne. Nikdy neobťažoval služobníctvo svojho hostiteľa. Nikoho však nenavštívil už tak dávno, že ani nevedel, čo znamená normálne sa správať. Ale jeho otupené city na túto mladú ženu ihneď zareagovali, a to stačilo, aby neprestával.
„To nebude potrebné, veď ti nechcem ublížiť. Chcem iba vedieť, ako sa voláš,“ povedal, keď cúvala ku stene. „Ale sám som nezdvorilý, dovoľ, aby som sa predstavil. Som…“
„Drzý a nevychovaný grobian,“ vyprskla. Načiahla sa po západke na francúzskom okne a skôr, ako ju stačil zastaviť, zmizla v tme.
Olivia tomu nemohla uveriť. V knižnici ju obťažoval opitý chrapúň. Za pokrútenou a sukovitou jabloňou na konci úzkej verandy zastala, aby sa vydýchala. Srdce jej divo búšilo, teraz už väčšmi od zlosti než zo strachu. Vďakabohu, že ju neprenasledoval. Nebola si istá, čo by urobila.
Spoza stromu nakukla k domu. Doparoma! Stále tam stál, jeho postava sa vynímala vo dverách jasne osvetlenej knižnice a rozpaženými rukami sa opieral o zárubňu. Olivii sa opäť rozbúchalo srdce. Bol vysoký, plecnatý a vyzeral nebezpečný a divoký. Kto to je?
Určite to nie je sluha, pomyslela si, keď jej bezpečná vzdialenosť umožňovala premýšľať. Vestu mal vyšívanú jemne, no bola z prvotriednej vlny, s dvoma radmi zdobených strieborných gombíkov. Navyše hovoril kultivovane. Niektorí vrchní sluhovia a komorníci hovorili rovnako dobre ako ich páni, no on určite nie je komorník. Tým si bola istá. Okrem toho sa vyjadroval ako vzdelanec. Musí to byť šľachtic.
Trpko sa zasmiala. Možno ho ako šľachtica vychovali. Ale vykľul sa z neho nevychovaný darebák, ktorý sa neštíti obťažovať nevinné ženy. A neospravedlňuje ho, že si ju zjavne pomýlil so slúžkou. Mužov, ktorí obťažujú slúžky, vždy pokladala za spodinu, lebo zneužívajú svoje postavenie.
Vtom vyšiel na verandu, Olivia zatajila dych a opäť sa skrčila. Predsa len ju chce prenasledovať?
Neville si však iba poklepal po vreckách a vytiahol tenkú zrolovanú cigaru. Keď sa pobral do knižnice, aby si ju zapálil od lampy, Olivia využila situáciu. Prikrčená sa vyhla cezmíne, škatuliam aj rododendronu a trielila preč. Žmúrila do tmy, aby nenarazila do múrika, zastrihnutého kríka alebo nevhodne umiestnenej záhradnej sochy.
Upokojovalo ju iba vedomie, že keď nevidí ona, nevidí ani on. Dorazila bezpečne až po roh východného krídla, keď ju jeho hlas vyviedol z omylu.
„Dávaj pozor, Karamelka, lebo vďaka tvojim nočným potulkám sa začnú rozprávať príbehy o duchoch na týchto pozemkoch.“
Olivia zastala. Príbehy o duchoch? Zamračila sa a zastonala. Má pastelové šaty! Videl ju celý čas?
„Ospravedlňujem sa, ak som ťa vystrašil,“ pokračoval, hlas mal teplý a temný ako neskorá letná noc. „To som nemal v úmysle. Ak si dobrý duch, dáš mi druhú šancu, aby som ti to dokázal. A ak sa ku mne nepridáš počas noci, príď, prosím, zajtra. Ostanem v knižnici až do svitania.“
Olivia si pritisla na prsia rozochvenú ruku. Z toho chlapa jej zlyhá srdce. Prijala by slušná mladá dáma alebo hoci aj slúžka takéto urážlivé a hrubé pozvanie? Rozzúrená z jeho bezočivosti ušla za dom a v zhone pošliapala kríky. Zaprisahala sa, že zistí, kto to je. Potom veru bude mať o čom písať do zápisníka.
Odrazu sa zľakla. Zápisník! Nechala ho na stole v knižnici.
Bezradne sa otočila a namrzene zovrela päste. Nemohla dovoliť, aby sa jej denník s často nelichotivými poznámkami dostal do nesprávnych rúk, mohlo by sa to skončiť veľmi nepríjemne. Matka ju pred tým často varovala. Vždy si dávala dobrý pozor – až doteraz. V duchu zakliala. Ako ho získa naspäť?
Do knižnice sa nemôže vrátiť, kým je tam on. Takže musí počkať a vziať si ho neskôr. No čo ak ho nájde skôr? Olivia si pošúchala pulzujúce spánky. Istotne si ho nevšimne, presviedčala sa. Veď prečo by aj? V izbe plnej kníh opitý chlipník predsa nezbadá tenký zošit.
A čo ak áno?
Olivia zaťala zuby. Ak ho nájde, bude sa musieť vyrovnať s následkami. Aké by mohli byť?
Neville vošiel do domu. Kráska s gaštanovými vlasmi sa už nevráti – prečo by mala? Vyzerala ako anjel a on sa k nej správal ako k pobehlici. Pretrel si rukami tvár, zhnusený z vlastnej skazenosti. Až tak zabudol na slušnosť a dobré spôsoby, že sa takto správa?
Civel na karafu s brandy na kozubovej rímse. Za svoje trestuhodné správanie obviňoval alkohol.
Tak prestaň piť.
Tuho zavrel oči a stlačil si koreň nosa. „Dočerta,“ zamrmlal, znechutený sám zo seba. Vlastne sa to ťahalo už niekoľko rokov. Svoje skazené správanie nemohol zvaľovať na alkohol. Aj opitý vedel, že sa správa príšerne. Bohužiaľ, už dávno prestal dbať na to, čo si ľudia o ňom myslia, ak dokázal prežiť dlhé, mučivé noci. A na to potreboval pijatiku. Akúkoľvek.
Smutnou pravdou bolo, že dnešná príhoda nebola ani zďaleka taká zlá, ako niektoré úbohé hriechy minulosti.
Zamieril k fľaši s brandy, no odrazu mu pozornosť upútala tenká knižka uprostred stola. Malá, ostrapkaná a viditeľne používaná, podobne ako ostatné knihy v knižnici. Viazaná však bola v krémovej koži so zlatým písmom. Krémová koža v knižnici zaplavenej hnedou, čiernou a vínovočervenou žiarila ako maják a osudovo ho priťahovala, ako svetlo priťahuje nočné motýle.
Predtým tu nebola. Určite.
Zdvihol ju. Patrí jej?
„Ex libris, Olivia B.,“ prečítal nadpis na vnútornej strane prebalu. „Olivia,“ zopakoval potešene. Klasické meno pre klasickú krásku. Prelistoval stránky a všimol si zvláštny sklon písma. Asi je ľaváčka. A usilovná ako včelička. Čakal básne a namiesto toho bola každá strana popísaná poznámkami o kadejakých mužoch.
Lord N. Známy svojou štedrosťou.
Lord D. Preslávený držgroš.
Pán G. Chlipník najhrubšieho zrna.
Zamračil sa a pozornejšie sa začítal. Každú stranu očividne venovala inému mužovi. Lord onaký, vážený pán hentaký. Ani jedna žena.
Na čo by boli slúžke takéto poznámky? Týkali sa hostí?
Vtom ho osvietilo, akoby ho zasiahol blesk z jasného neba. Nebola iba obyčajná pomocnica v domácnosti. Malo mu to napadnúť hneď. Pozeral na útly usvedčujúci zošitok. Iba jeden typ žien by si viedol takýto denník o toľkých mužoch – ženy s pochybnou povesťou.
Pomaly krútil hlavou a prelistoval zápisník od začiatku do konca. Samí muži. Aj keď bolo nepravdepodobné, že by žena jej typu tak dobre písala, čím iným mohla byť ako radodajnou nočnou spoločníčkou? A tento tenký zápisník je osobný zoznam jej zákazníkov.
Meravo zízal na otvorené francúzske okno a vzpieral sa tej znepokojujúcej myšlienke. Vyzerala primladá a príliš úprimne urazená z jeho správania, aby patrila k takým ženám. Z kultivovanej reči a náhleho úteku by usudzoval, že je dáma z vyššej spoločnosti, nie prefíkaná pobehlica. Navyše, Cummings nepôsobil ako muž schopný priviesť si takú ženu domov, najmä, keď neďaleko spí jeho manželka.
Z druhej strany, ukázal už niekto z nich svoju pravú tvár? Neville sa cynicky zasmial. On istotne nie. Prečo to teda očakáva od Cummingsa alebo Olivie B. s nevinným výrazom?
Poklepal si zápisníkom o dlaň. Milá Olivia sem nepochybne prišla na príkaz Cummingsa alebo podaktorého z jeho priateľov. Prečo by sa zakrádala v noci po dome? Opäť pozrel na zápisník, no namiesto neho videl jej oči farby jesene. Zarážalo ho, ako čisto, rozkošne a nepoškvrnene vyzerala po dlhej a vyčerpávajúcej noci v posteli niektorého šťastlivca.
Ako si len želal, aby to bola jeho posteľ.
Pri ďalšom prívale túžby ticho zaklial. Nezáleží na tom, či je pobehlica, alebo počestné dievča. Chce ju. Palcom prelistoval jej knižočku hriechov a uškrnul sa. Nevedel, kto presne je, no mal niečo, čo bude chcieť naspäť. Počká, kým za ním príde.
Do svitania ostáva už len hodina a pri zaujímavom čítaní mu rýchlo ubehne.