Málokto vie písať také historické romány ako Ken Follett. Jeho sága Piliere zeme má všetko, čo očakávate – dramatické historické udalosti, perfektne vykreslené obdobie, pútavé príbehy, plasticky vymodelované postavy… Neskutočné, ako dokázal pospletať ich osudy, vykresliť životné cesty, ktoré sa neraz v istom bode pretnú a vy nemáte pocit, že by to bolo vykonštruované autorom.
Famózny Ken Follett…no ako vznikali Piliere zeme? Dovtedy bol známy najmä ako autor trilerov a ako sa vraví: Ak získate úspech na knižnom trhu, je rozumné do konca života raz ročne vydať jednu knihu rovnakého žánru. Klauni by sa nemali pokúšať hrať Hamleta; rockové hviezdy by nemali skladať symfónie.
„Nemal som teda riskovať svoju reputáciu písaním niečoho, čo je mi cudzie a presahuje moje schopnosti. Navyše neverím v Boha. Nie som duchovný človek. Podľa môjho agenta je mojím najväčším tvorivým problémom to, že nie som trýznená duša. Posledné, čo by niekto odo mňa čakal, je príbeh o stavbe katedrály. Preto teoreticky nehrozilo, že by som napísal Piliere zeme – a nechýbalo veľa, aby som ich nenapísal. Začal som, no nechal som to tak a nevrátil som sa k tomu desať rokov…“
Ako vznikali Piliere zeme
Našťastie, Ken Follett sa nenechal odradiť a Piliere zeme napísal. Vrelo odporúčame a nech vás neodradí ani hrúbka (cez 900 strán), len sa na to treba pripraviť. Nečítať len tak úchytkom, po troškách, ale minimálne na úvod si dať niekoľko hodín, aby ste sa ponorili do príbehu, spoznali postavy, naladili sa na follettovské rozprávanie a nasali atmosféru.
Potom to bude pre vás čistý čitateľský zážitok.
Takže ako to bolo?
Nuž, stalo sa to takto, rozpráva sám Ken Follett:
„Keď som bol malý chlapec, naša rodina patrila k puritánskej náboženskej skupine Plymouthskí bratia. Pre nás bol kostol prázdna miestnosť s radmi stoličiek okolo stola. Obrazy, sochy a akákoľvek iná výzdoba boli zakázané. Sekta odrádzala svojich členov od návštevy kostolov iných cirkví. Takže sa dá povedať, že som vyrastal v nevedomosti o európskom bohatstve veľkolepej sakrálnej architektúry.“
Písaním románov sa začal zaoberať približne v dvadsiatich piatich rokoch, keď pracoval ako reportér pre londýnsky Evening News. Vtedy si uvedomil, že sa nikdy nezaujímal o okolité pamiatky a chýba mu slovná zásoba na opis budov, v ktorých prežívali dobrodružstvá jeho postavy. Kúpil si Prehľad európskej architektúry od Nicholasa Pevsnera. Kniha mu dala návod, ako sa má dívať na stavby všeobecne a na kostoly špeciálne. Pevsner píše o gotických katedrálach s obdivuhodnou vášňou. Tvrdí, že objav lomeného oblúka bol významnou historickou udalosťou, a riešenie technického problému – ako postaviť vyšší kostol – bolo geniálne.
Fascinujúca katedrála
„Krátko po prečítaní Pevsnerovej knihy ma redakcia poslala do mesta Peterborough vo východnom Anglicku,“ pokračuje Follett. „Dávno som zabudol, o čom som mal vtedy písať, no navždy si zapamätám, čo som robil, keď som si splnil povinnosť. Na spiatočný vlak do Londýna som musel čakať hodinu, a tak – rozpamätajúc sa na Pevsnerov fascinujúci, zapálený opis stredovekej architektúry – som sa rozhodol navštíviť katedrálu v Peterboroughu. Bol to nezabudnuteľný zážitok.“
Katedrála v Peterboroughu má na západnom priečelí tri obrovské lomené oblúky budiace dojem vchodu pre obrov. Interiér je starší ako priečelie, nachádza sa v ňom arkádové stĺporadie s pravidelnými normanskými oblúkmi, pripomínajúcimi procesiu. Podobne ako v ostatných veľkých chrámoch, aj tu vás očarí ticho a krása.
Vďaka Pevsnerovej knihe získal Follett predstavu o práci, čo vynaložili na jej stavbu. Oboznámil sa s príbehom ľudského úsilia stavať čoraz vyššie a krajšie chrámy. Pochopil úlohu tejto stavby v dejinách, v jeho vlastných dejinách.
História vpísaná do kameňa
Návštevy katedrál sa stali jeho koníčkom. Vždy po niekoľkých mesiacoch sa odviezol do nejakého starého anglického mesta, ubytoval sa v hoteli a skúmal tamojšie katedrály. Tak navštívil Canterbury, Salisbury, Winchester, Gloucester a Lincoln, a každá z katedrál bola jedinečná, ku každej sa viazal zaujímavý príbeh. Väčšine ľudí stačia na prehliadku katedrály jedna-dve hodiny, no on tam rád pobudol aj niekoľko dní.
Históriu každej stavby odhaľujú samy kamene: prestávky a pokračovania v budovaní, poškodenie a rekonštrukciu, rozširovanie v časoch prosperity a zvečnenie zásluh bohatých ľudí na vitrážach, ktorí zveľadenie katedrály finacovali.
No podchvíľou ho prenasledovala otázka: Prečo ľudia postavili tieto svätostánky?
Začal čítať o týchto chrámoch Božích, no nestačilo mu, čo našiel v knihách. Bolo v nich veľa estetického nadšenia nad samou stavbou, no málo o živých budovách. Potom natrafil na knihu Stavitelia katedrál od Jeana Gimpela. Gimpel, čierna ovca medzi francúzskymi obchodníkmi s umením, bol rovnako ako ja otrávený debatami, či ochodza pôsobí esteticky. Jeho kniha sa zaoberala úbožiakmi žijúcimi v chatrčiach, ktorí tie fantastické diela postavili. Študoval výplatné listiny francúzskych kláštorov a zaujímal sa, kto boli stavitelia a koľko zarábali. Bol prvý, kto si napríklad všimol, že len zanedbateľná hŕstka tých mien bola ženská. Stredoveká cirkev bola sexistická, no na stavbe katedrál sa nezúčastnili len muži, ale aj ženy.
Rodia sa Piliere zeme
Ken Follett ďalej študoval, čítal a hľadal informácie. Začal sa zaujímať o všetky oblasti života v stredoveku. Začínal nadobúdať obraz o tom, prečo sa budovanie okázalých katedrál zdalo ľuďom v stredoveku dôležité.
Približne v roku 1976 mal načrtnutú kostru príbehu a asi štyri kapitoly. Poslal ich svojmu agentovi Alovi Zuckermanovi a ten mi odpísal: „Vytvoril si tapisériu. Potrebuješ však sériu navzájom poprepájaných melodrám.“
„Keď sa k tomu teraz vraciam, uvedomujem si, že v dvadsiatich siedmich rokoch som nemohol napísať taký román,“ spomína Ken Follett. „Bolo to, ako keď sa začínajúci akvarelista rozhodne namaľovať obrovskú olejomaľbu. Spomínaná téma by mala byť spracovaná v knihe veľkého rozsahu, zachytávajúcej obdobie niekoľkých desaťročí, čo by poskytovala široký obraz života stredovekej Európy. V tom čase som písal oveľa menej ambiciózne knihy, a napriek tomu nedosahovali majstrovskú úroveň.“
Upustil od písania knihy o katedrále a sústredil som sa na ďalší nápad, thriller o nemeckom špiónovi vo vojnovom Anglicku. To bolo, našťastie, v jeho silách a kniha Oko ihly sa stala jeho prvým bestsellerom.
Nasledujúcich desať rokov písal thrillery, no naďalej navštevoval katedrály a myšlienku napísať román na túto tému nikdy nezavrhol. Oprášil ju v januári roku 1986, keď dokončil šiesty thriller Medzi levmi.
Obavy a pochybnosti vydavateľov
„Moji vydavatelia znervózneli. Dožadovali sa ďalšieho špionážneho románu. Aj moji priatelia začali vyslovovať obavy. Vedia, že ma teší úspech. Nepatrím k spisovateľom, ktorí vlastný neúspech komentujú slovami, že ich kniha je dobrá, no čitatelia na ňu nedorástli. Píšem preto, aby som ľudí zabával, a teší ma, keď sa mi to darí. Neúspech by ma rozladil. Nikto sa ma nesnažil odhovoriť, ale mnohí ľudia nepriamo vyjadrili pochybnosti,“ vysvetľuje Ken Follett.
Jeho zámerom však nebolo napísať „náročnú“ knihu. Chcel napísať dobrodružný príbeh so širokou škálou postáv: ctižiadostivých, nemorálnych, príťažlivých, hrdinských aj múdrych. Chcel, aby sa bežný čitateľ nadchol romantikou stredovekých katedrál takisto ako on.
V tom čase mal zaužívaný spôsob práce, ktorý používa dodnes. Začína osnovou príbehu, zaznačí si, čo sa stane v každej kapitole, a zhruba načrtne postavy. No táto kniha bola iná ako tie predchádzajúce. Začiatok mu išiel ľahko, no ako sa v priebehu desaťročí príbeh rozvíjal a ľudia v ňom rástli a dospievali, zistil, že je čoraz ťažšie vymýšľať nové zápletky v ich živote. Uvedomil si, že napísať jeden dlhý príbeh je oveľa náročnejšie ako vytvoriť tri kratšie.
Do marca 1987 mal hrubo načrtnuté iba dve tretiny knihy. Rozhodol sa, že to musí stačiť, a začal písať.
Do decembra mal hotových niekoľko sto strán.
„Bolo to dosť znechucujúce. Pracoval som na knihe dva roky a výsledkom bol nedokončený príbeh a niekoľko kapitol,“ píše Ken Follett. „Nemohol som si dovoliť stráviť nad knihou zvyšok života. No ako postupovať ďalej? Mohol som ju odložiť a napísať ďalší thriller. Alebo som mohol zvýšiť tempo. Vtedy som mal vo zvyku písať od pondelka do piatka a v sobotu dopoludnia som sa zaoberal vybavovaním obchodnej korešpondencie. Približne od januára 1988 som začal písať od pondelka do soboty a poštu som vybavoval v nedeľu. Moja práca sa viditeľne rozrástla, čiastočne vďaka dňu navyše, no najmä preto, lebo som začal pracovať oveľa intenzívnejšie. Záver knihy, ktorý som nemal premyslený, bol vyriešený v náhlom záblesku inšpirácie, keď mi zišlo na um, že hlavné postavy zasadím do konkrétnej, všeobecne známej historickej udalosti – vraždy Thomasa Becketa.“
Konečne sú Piliere zeme napísané
Prvú verziu knihy dokončil v polovici roka 1988. Vzrušenie a netrpezlivosť ho pobádali k čoraz usilovnejšej práci na vylepšovaní textu a zakrátko už písal sedem dní v týždni. Zanedbával pracovnú korešpondenciu, no v marci 1989, tri roky a tri mesiace odkedy začal, bola kniha hotová.
Jeho americké „tvrdoväzbové“ vydavateľstvo William Morrow & Co vytlačilo približne rovnaký počet kusov ako pri knihe Medzi levmi, a keď sa predal ten istý počet výtlačkov, boli spokojní.
Jeho londýnski vydavatelia boli nadšenejší, lebo Piliere sa predávali lepšie než ktorékoľvek iné z Follettových predchádzajúcich diel. No vydavatelia na celom svete si predovšetkým uľahčene vydýchli, že Follett konečne zavŕšil svoj bláznivý projekt a prepieklo sa mu to. „Kniha nezískala nijaké ocenenie – dokonca nebola ani nominovaná. Niekoľkým kritikom sa veľmi páčila, no na väčšinu z nich nezapôsobila. Získala prvé miesto v rebríčku bestsellerov v Taliansku, kde sú ku mne čitatelia odjakživa láskaví. Britské paperbackové vydanie bolo na prvom mieste jeden týždeň,“ usmieva sa autor.
Jeden úspech za druhým
Follettov nemecký vydavateľ Walter Fritzsche z vydavateľstva Gustav Lübbe dlho sníval o vydaní románu o stavbe katedrály. O tejto myšlienke dokonca hovoril s niekoľkými nemeckými autormi, no nič z toho nevzišlo. Preto ho veľmi zaujalo, čo píše, a keď mu poslal rukopis, mal pocit, že sa mu splnili sny.
Knihy Kena Folletta dovtedy zaznamenávali v Nemecku iba priemerný úspech.
Lübbe vydal knihu v brilantnej úprave. Uzavrel zmluvu s mladým výtvarníkom Achimom Kielom, aby navrhol obálku, ale ten nástojil na grafickej úprave celej knihy – pristupoval k nej ako k umeleckému dielu – a Lübbe mal odvahu pristúpiť na jeho koncepciu. Bol drahý, no podarilo sa mu sprostredkovať kupujúcim Fritzscheho pocit, že kniha je v čomsi jedinečná.
Prvý náznak, že čitatelia vnímajú knihu ako niečo jedinečné, pocítil Follett, keď Lübbe publikoval oznam na oslavu 100 000 predaných výtlačkov. Okrem USA (ktoré majú tri razy viac obyvateľov ako Nemecko) dosiaľ v nijakej krajine nepredal toľko výtlačkov v tvrdej väzbe.
Po niekoľkých rokoch sa Piliere zeme začali zjavovať na zozname najdlhšie predávaných kníh a na zozname bestsellerov v Nemecku boli asi 80-krát. Čas plynul a kniha ostávala na zozname. (Až dodnes sa v ňom udržala viac ako tristo týždňov.)
Ken Follett ako majster historických románov
„Jedného dňa som si preveroval stav tantiém u amerického paperbackového vydavateľa New American Library,“ rozpráva Ken Follett. „Tieto stavy sú naprogramované tak opatrne, aby zabránili autorovi dozvedieť sa, čo sa vlastne deje s jeho knihou, no po desiatkach rokov vytrvalého skúmania som sa ich naučil čítať. A všimol som si, že Piliere každý polrok zaznamenali predaj približne 50 000 výtlačkov. Pre porovnanie Ucho ihly, podobne ako väčšinu mojich ďalších kníh, si za rovnaký čas kúpilo asi 25 000 čitateľov.“
Overil si predaj v Británii a zistil, že aj tam je pomer rovnaký: Piliere zaznamenali dvojnásobne vyšší predaj.
Začal si všímať, že v pošte od fanúšikov sa Piliere spomínajú častejšie ako jeho iné romány. Pri autogramiádach v obchodoch od čitateľov čoraz častejšie počúval, že Piliere patria k ich obľúbeným knihám. Veľa ľudí ho žiadalo, aby napísal pokračovanie. Niektorí tvrdili, že je to najlepšia kniha, akú kedy čítali. Taký kompliment nedostal na nijaké iné dielo, čo napísal. Istá britská cestovná kancelária ho oslovila, či by pre nich nevymyslel dovolenku podľa Pilierov zeme. Začínalo mu to pripomínať kultový hit.
Prečo sú Piliere zeme také úspešné?
„Napokon som pochopil, čo sa prihodilo,“ domnieva sa Ken Follett. „Sláva o mojej knihe sa šírila ústnym podaním. Vo svete kníh platí, že najlepšia reklama je tá, ktorú si nemôžete kúpiť: osobné odporúčanie jedného čitateľa druhému. A práve to predávalo Piliere. Je to vaša zásluha, milí čitatelia. Vydavatelia, agenti, kritici a ľudia, ktorí rozhodujú o literárnych cenách, túto knihu zvyčajne prehliadajú, no vy ste si ju všimli. Spoznali ste, že je iná, mimoriadna, a povedali ste to svojim priateľom; a chýr o nej sa postupne rozšíril.“
Ken Follett je nesmierne šikovný autor, majstrovský rozprávač, ktorý sa nechá občas uniesť, je rozvláčny, ale vy mu to prepáčite. Pretože to robí s talentom a chuťou. A jeho odkaz je jasný: šťastie, úspech, vzťahy i samotný život závisia od toho, kto nám vládne, kto nás riadi. A hoci to nie vždy je v náš prospech, záleží len na nás, ako sa k tomu postavíme. Či podľahneme, skloníme sa a ohneme chrbát, či sa dáme na stranu podvodníkov, vrahov a intrigánov…alebo si zachováme charakter, kus vlastnej integrity, sami seba. Potom je tu aj nádej, že sa tie okolnosti dajú zmeniť…
Dobrá správa pre fanúšikov ságy Piliere zeme – 26.septembra 2023 sa opäť vrátime do Kingsbridge, vyjde novinka The Armour of Light z obdobia priemyselnej revolúcie v 18.storočí. Kniha vyjde aj v slovenčine, vo vydavateľstve Tatran už netrpezlivo čakajú na rukopis, aby sa pustili do prekladu.
Len pripomíname, že v roku 2012 vyšiel prequel k sérii Piliere zeme s názvom Večer a ráno. Odohráva sa pred Piliermi v roku 997 v ére temného stredoveku, kedy nestabilné Anglicko čelí útokom Walesanov a Vikingov. My sledujeme osud mladého staviteľa lodí, normandskej šľachtičnej a mnícha, ktorý sníva o premene svojho opátstva na centrum vzdelávania.
Milan Buno, literárny publicista
Zdroj a foto: Tatran/Piliere zeme, SkveléKnihy.sk, ken-follett.com