Poznáte rozprávky Pavla Dobšinského? Pravdepodobne áno. Najznámejšieho slovenského rozprávkara a jeho zbierky netreba špeciálne predstavovať. Meno Pavla Dobšinského je v našej kultúrnej pamäti neodmysliteľne spojené s rozprávkami, tak ako bola kedysi Božena Němcová v Čechách či bratia Grimmovci v Nemecku. Na ich mená a rozprávky sa nezabúda…ale Amália Sirotková také šťastie nemala.
Amália Sirotková
Že ste o nej ani vy veľa nepočuli? Nuž, jej meno aj dielo sú dnes celkom neznáme nielen bežným čitateľom, ale neveľmi známe boli aj v roku 1860, keď ju Pavol Dobšinský po prvý raz spomenul verejne.
Amália Sirotková je však najstaršia známa slovenská rozprávkarka.
Medzi inými našimi rozprávkarmi (P. Dobšinský, A. H. Škultéty, S. Reuss, J. F. Rimavský) zaujíma výnimočné miesto nielen preto, že ide o ženu, ale najmä preto, že zapísala viacero rozprávok, ktoré iní zberatelia nezaznamenali.
Teraz si ich vďaka úprave Jany Piroščákovej môžeme prečítať vôbec po prvýkrát.
Zabudnuté rozprávky.
Zbierka obsahuje 17 zachovaných rozprávok obohatených čarovnými ilustráciami Zsolta Lukácsa. Napríklad:
- O zlatej hviezde
- O zakliatom kniežati
- O chlapčekovi, čo sa ničoho nebál
- O hadovi, čo ho traja chlapci bili
- O troch zakliatych pannách
- O prefíkanej žene
- O ohnivej peci
Najstaršia slovenská rozprávkarka
Je najstaršou známou slovenskou zberateľkou rozprávok, ktorej rukopisná zbierka sa zachovala. Medzi rukopismi z 19. storočia, ktoré sú dielom jednotlivcov, figuruje dokonca na prvých miestach v počte zapísaných rozprávok.
Zachované zošity rozprávok svedčia o tom, že ich písala už ako zrelá žena, štyridsiatnička, v čom sa líši od okruhu zberateľov okolo Pavla Dobšinského – väčšina nimi zapísaných rozprávok je totiž výsledkom mladíckeho entuziazmu študentov, ktorých k tejto práci povzbudzovali a priamo viedli.
„Čo viedlo Amáliu Sirotkovú?“ pýta sa Jana Piroščáková? „Osamelosť, keď brala do rúk brko, kým iné ženy uspávali deti? Sny? Vízie? Jej prvé manželstvo bolo azda spokojné. Manžel Ján ju v listoch aj po dvadsiatich rokoch spolužitia stále spomínal ako „drahú Máliku“.“
Vďaka rozprávkam Amálie Sirotkovej čítame rozprávkové látky, ktoré iní slovenskí rozprávkari v 19. storočí nezapísali. Toto je podľa Piroščákovej prvý význam „zabudnutých rozprávok“ – zabudnuté, nezapísané, a preto nečítané látky.
Sú to však aj rozprávky, ktoré sú nám akosi povedomé, lebo sme ich už čítali inde a poznáme ich, ale sú spracované iným spôsobom, niektoré dokonca výrazne odlišne
Rozprávky na vydanie pripravila a sekundárne texty napísala Mgr. Jana Pirošcáková z Ústavu slovenskej literatúry SAV.
Kniha Zabudnuté rozprávky vyšla s prispením Fondu na podporu umenia.
Foto: SkveléKnihy.sk, Tatran
