Kráľ zhýralcov

Loretta Chase

Lord of Scoundrels (1995) – Kráľ zhýralcov (Ikar, 2011)

     Sebastian Ballister, neslávne známy markíz z Daina, má povesť zhýralca, ktorý žije nemravným životom. Nijaká slušná žena s ním nechce nič mať spoločné, on takisto slušné ženy neznáša a zaujíma sa len o pobehlice. Život sa mu však nečakane zmení, keď raz v obchode stretne Jessicu Trentovú.
     Jessica je inteligentná mladá žena, ktorá sa rozhodne zachrániť svojho hlúpeho brata pred finančným zruinovaním. Vinu za jeho zlú situáciu pripisuje markízovi z Daina, s ktorým jej brat míňa rodinné peniaze. Je odhodlaná proti markízovi rázne zakročiť, postupne však prichádza na to, že sa nevie ubrániť jeho príťažlivosti, a sama začína podliehať jeho vplyvu.

 

 

They call him many names, but Angelic isn´t one of them…

Sebastian Ballister, the notorious Marquess of Dain, is big, bad, and dangerous to know. No respectable woman would have anything to do with the „Bane and Blight of the Ballisters“ – and he wants nothing with respectable women. He´s determined to continue doing what he does best – sin and sin again- and all that´s going swimmingly, thank you … until the day a shop door opens and she walks in.

She´s too intelligent to fall for the worst man in the world…

Jessica Trent is a determined young woman, and she´s going to drag her imbecile brother off the road to ruin, no matter what it takes. If saving him – and with him, her family and future – means taking on the devil himself, she won´t back down. The trouble is, the devil in question is so shockingly irresistible, and the person who needs the most saving is – herself!

 

  Nazývajú ho mnohými menami,, ale slovo „anjelský“ medzi nimi nie je …

     Sebastian Ballister, neslávne známy markíz z Dainu, je veľký, zlý a nebezpečný. Žiadna slušná žena by sa nezaplietla s „Kliatbou a Pohromou Ballisterovcov“ – a on nechce mať nič do činenia so slušnými ženami. Je rozhodnutý pokračovať v tom, čo mu ide najlepšie – hrešiť a zasa hrešiť – a to bez problémov… pokiaľ sa neotvoria dvere v obchode a nevojde ona.

 Je príliš inteligentná na to, aby sa zaľúbila do najhoršieho muža na zemi…

     Jessica Trent je rozhodná mladá žena, a je pripravená stiahnuť svojho hlúpeho brata z cesty k zruinovaniu, nech to stojí, čo to stojí. Ak jeho záchrana – a spolu s ním aj záchrana jej rodiny a budúcnosti – znamená porátať sa so samotným diablom, necúvne. Problém je, že samotný diabol je v skutočnosti šokujúco neodolateľný a človek, ktorý potrebuje záchranu najviac, je – ona!

 

 

     Veľká škoda, že táto kniha zatiaľ nebola preložená ani do slovenčiny, ani do češtiny. Je to Chaseovej najúspešnejšia kniha a má aj celkom slušný ohlas. Toto je román, ktorý má všetky atribúty úspešnej romance: je vtipný, emocionálny, sexy, so skvelým párom. Aj štýl písania bol veľmi dobrý. Takže, o čom je táto úžasná kniha, ktorej názov by sa dal preložiť ako Kráľ darebákov?      

     Sebastian, lord Dain, mal ťažké detstvo. Starnúci pobožný tretí markíz z Dainu sa po smrti manželky a detí rozhodne znovu oženiť. Zoberie si mladučkú temperamentnú Talianku z dobrej rodiny, ktorej nemôže byť rovnocenným partnerom. Narodí sa im syn, škaredé, tmavé dieťa, ktoré vkuse plače. Otec ho nemiluje, a chlapec má len osem rokov, keď matka ujde s milencom. Sebastiana strčia do internátnej školy, kde sa mu okrem ponižovania a bitky dostanú také lichotivé prezývky ako Ucholak či Neger. Naučí sa s vlkmi vyť, vyštuduje, po otcovej smrti zrenovuje panstvo a odchádza žiť do Paríža. Jessica Trent je 27 ročná inteligentná krásavica, ktorá nemá v pláne sa vydávať, pretože si chce otvoriť starožitníctvo. Do Paríža ju privedie starosť o osud jej imbecilného brata Bertieho, ktorý sa pridal k neslávne známej skupine okolo lorda Daina a je na najlepšej ceste k zruinovaniu. Už prvé stretnutie Daina a Jessicy sa nesie v napätom ovzduší, iskry začnú lietať už pri prvom pohľade, no ani jeden z toho nemá radosť. Jessica je rozhodnutá vytrhnúť Bertieho z Dainových pazúrov, no Dain zasa nemá ani najmenšiu chuť nechať sa vodiť na povrázku. Celý Paríž sa zabáva na ich „súboji“ a napäto čaká na vyvrcholenie drámy Dain-Trentová. A to príde veľmi skoro – „protivníkov“ pristihnú v kompromitujúcej situácii, Jessica tak prichádza o možnosť vybudovať si seriózny obchod a nemieni to Dainovi nechať prejsť len tak… Začína sa ich oficiálny vzťah, stret dvoch rovnako silných vôlí, z ktorých ani jedna nehodlá cúvnuť. Je to cesta o otvorení Dainovho srdca k láske,  o vyliečení jeho zranenej duše (aj prostredníctvom jeho nemanželského syna), ktorá však ponúka množstvo nezabudnuteľných okamihov. Osobitne sa mi páčila veta: „rada by som videla, ako sa o to pokúsiš“, vždy som vedela, že sa niečo chystá. Jessica nie je žiadna hanblivá stará dievka, od svojej starej matky, ktorá je pre mnohých mužov „femme fatale“, má o príťažlivosti medzi mužom a ženou dosť informácií, na slušnú šľachtičnú z 20. rokov 19. storočia až šokujúco veľa. Dain je zasa sukničkár (hoci výstižnejší by bol český výraz „děvkař“, resp. jeden slovenský výraz, ktorý však – keďže je dosť vulgárny, nebudem uvádzať), no jeho skúsenosti siahajú len po prostitútky a o fungovaní ženskej mysle nemá ani potuchy. Z tohto spojenia vznikajú mnohé nedorozumenia a vtipné situácie. Štýl Loretty Chase je tiež v tejto knihe brilantný, priam som pred sebou videla Jessicinu zasnene-šokovanú tvár, keď ju Dain „zvádzal“ v kaviarni, či som cítila Dainovo napätie, keď „požiadal“ Jess o ruku. Ak by sa niektoré vydavateľstvo rozhodlo túto knihu vydať, dúfam, že ju neskrátia. Paperbackovú vydanie, ktoré som čítala, má len 357 strán, takže prosím, neskracovať!

Pozn.: S Dainom a Jessicou sa opäť stretneme v novele A Mad Earl´s Bride (Nevesta šialeného grófa) a tiež v románe The Last Hellion.

Ak chcete vedieť viac:

Spracovala Kristína, február 2009

Prvé stretnutie Jessicy a Daina

Keď zazvonil zvonček v obchode, lord Dain nezdvihol pohľad. Nezáležalo mu na to, kto je ten nový zákazník, a Champtoisovi, dodávateľovi starožitností a umeleckých zvláštností, na tom pravdepodobne nezáležalo tiež, keďže najdôležitejší zákazník v Paríži sa už v jeho obchode nachádzal. Keďže bol najdôležitejší, Dain očakával a aj sa mu dostávalo majiteľovej exkluzívnej pozornosti. Champtois nielenže sa ani len nepozrel smerom k dverám, ale nedal ani najavo, že niečo videl, počul, či si zamestnával myseľ niečím iným, než bol markíz z Dainu.

     Nevšímavosť, bohužiaľ, nie je to isté čo hluchota. Zvonenie ledva prestalo, a Dain už počul mrmlať známy mužský hlas, s anglickým prízvukom, a neznámy ženský, ktorý zašepkal odpoveď. Slová sa nedali rozoznať. Tentokrát sa Bertiemu Trentovi podarilo udržať hlas pod kontrolou. Väčšinou „šepkal“ a to tak, že ho bolo počuť krížom cez futbalové ihrisko. 

     Aj napriek tomu, naozaj to bol Bertie Trent, najväčší hlupák na severnej pologuli, čo znamenalo, že lord Dain musí odložiť svoju transakciu. Nemal v úmysle dohadovať obchod v Trentovej prítomnosti, zatiaľ čo by ten idiot hovoril a robil všetko, aby sa cena zvýšila, v šialenej predstave, že sa prefíkane snaží zraziť ju nadol. 

     „Veď vravím“, bolo počuť ten ihriskový hlas. „No nie je to – ale áno, pri Jupiterovi, je to on.

     Buch. Buch. Buch. Ťažké kroky približujúceho sa človeka.

     Lord Dain potlačil vzdychnutie, otočil sa a tvrdo si premeral muža, čo ho obťažoval.  

     Trent sa hneď zastavil. „Vlastne, nekcem rušiť, som si istý, hlavne keď chlap kšeftuje so Champtoisom,“ povedal, a trhol hlavou smerom k majiteľovi. „Presne ako som vravel pred chvíľou Jessice, človek musí rozmýšľať a dávať pozor, aby neponúkol viac než polovicu z toho, čo kce zaplatiť. A to ani nevravím o tom, že musí mať prehľad v tom, čo je „polka“ a čo je „dvojnásobok“, keď musí šecko rátať v tých prekliatych frankoch a sousoch a v tých ostatných drobniakoch a násobiť a znovu to deliť, aby to sadlo v librách, šilingoch a penciach – čo vóbec nechápem, prečo to taktok nerobia hneď, iba ak by kceli človeka naštvať.“

     „Myslím, Trent, že som vám to už vravel. Zažili by ste menej rozčuľovania, keby ste nezaťažovali rovnováhu vašej krehkej telesnej konštitúcie snahou o počítanie,“  povedal Dain.

     Začul šuchot a tlmený zvuk niekde hore a vľavo. Pozrel sa tým smerom. Žena, ktorej šepot počul pred chvíľou, sa skláňala nad akousi vystavenou šperkovnicou. Obchod bol veľmi slabo osvetlený – zámerne, aby zákazníkom sťažili správne ohodnotenie tovaru, na ktorý sa pozerali. Všetko, čo bol Dain schopný zistiť bolo, že žena mala oblečený modrý plášť a na hlave mala jeden z tých ohavne prezdobených klobúčikov, aké boli práve v móde.

     „Taktiež vám odporúčam,“ pokračoval, jeho oči na žene, „aby ste odolali pokušeniu počítať, ak uvažujete o kúpe darčeka pre vašu chérie amie. Ženy uvažujú vo vyšších matematických sférach než muži, hlavne keď ide o darčeky.“

     „To, Bertie, je dôsledok toho, že ženský mozog dosiahol vyšší stupeň vývoja,“ povedala žena bez toho, aby zdvihla hlavu. „Žena vie, že výber darčeka vyžaduje vypočítanie dosť komplikovanej morálnej, psychologickej, estetickej a sentimentálnej rovnice. Neodporúčala by som, aby sa obyčajný muž pokúšal zapliesť sa do tohto delikátneho procesu, a určite nie primitívnou metódou počítania.“

     Na krátky rušivý moment sa lordovi Dainovi zazdalo, že mu niekto strčil hlavu do záchodu. Srdce mu začalo prudko tĺcť a koža sa mu pokryla lepkavými zimomriavkami presne tak, ako toho nezabudnuteľného dňa pred dvadsiatimi piatimi rokmi v Etone.

     Povedal si, že mu nesadli raňajky. Maslo muselo byť pokazené.

     Bolo jednoducho nemysliteľné, aby ho táto opovržlivá ženská odpoveď rozčúlila. Nemohol byť predsa celý nesvoj z toho, že práve zistil, že táto žena s ostrým jazykom nie je, ako predpokladal, pobehlica, ktorú si Bertie zohnal predchádzajúcu noc.   

     Podľa prízvuku to bola dáma. Ba horšie – ak vôbec existuje niečo horšie – bola to, podľa všetkého, modrá pančucha. Lord Dain v živote nestretol ženu, ktorá by počula o rovniciach, nieto ešte o tom, že sa dajú vyrátať.

     Bertie sa k nemu priblížil a tým svojím ihriskovým šepotom sa dôverne opýtal: „Máte páru, čo povedala, Dain?“

     „Áno.“

     „Čo to bolo?“

     „Muži sú nevzdelaní surovci.“

     „Ste si istý?“

     „Načisto.“

     Bertie si vzdychol a otočil sa k žene, ktorá stále vyzerala fascinovaná obsahom šperkovnice. „Sľúbila si, Jess, že nebudeš urážať mojich priateľov.“

     „Neviem, ako by som mohla, keď som nestretla ešte ani jedného.“

     Zdalo sa, že je na niečo zameraná. Prestužkovaný a prekvietkovaný klobúk sa jej otáčal hore dole, keď študovala objekt svojho záujmu z rôznych uhlov.

     „Dobre, kceš sa teda s jedným z nich zoznámiť?“ spýtal sa Trent netrpezlivo. „Alebo tam kceš stáť a civieť na ten odpad celý deň?“

     Vystrela sa, ale neotočila.

     Bertie si odkašlal. „Jessica,“ povedal rozhodne, „Dain. Dain – čert aby to vzal, Jess, nemóžeš odtrhnúť oči od tých smetí aspoň na chvíľu?“

     Otočila sa.

     „Dain – moja sestra.“

     Zdvihla hlavu.

     Lorda Daina obliala prudká horúčava, od hlavy až po päty v jeho vyleštených žltohnedých čižmách. Horúčavu okamžite vystriedal chladný pot.

     „Môj pane,“ povedala a krátko prikývla.

     „Slečna Trentová,“ povedal. A potom ani keby mu išlo o život, nebol by schopný vysloviť ďalšiu hlásku.

     Pod tým obludným klobúkom sa nachádzala dokonale oválna, porcelánovo biela, bezchybná tvár. Husté čierne mihalnice rámovali jej striebristo sivé oči, ktoré sa kútikoch mierne dvíhali dohora a pekne ladili s oblúkom jej vysokých lícnych kostí. Nos mala rovný a delikátne štíhly, ústa mäkké a ružové a iba o kúsok plnšie.

     Nebola klasická anglická kráska, ale niečím bola dokonalá, a keďže lord Dain nebol ani slepý ani hlúpy, spravidla rozoznal kvalitu, keď ju mal pred očami.

     Keby bola vzácnym kúskom porcelánu alebo olejomaľbou či gobelínom, namieste by ju kúpil a vôbec by nezjednával.

     Na jeden šialený moment, kým uvažoval nad tým, že ju oblíže od alabastrového čela až po špičky jej jemných topánok, hádal, aká je jej cena.

     Ale kútikom oka zazrel svoju podobu v zrkadle.

     Jeho tvár bola drsná a tvrdá, tvár Belzebuba osobne. V Dainovom prípade platilo, že obsah knihy možno súdiť podľa obalu, pretože bol temný a tvrdý  aj vo vnútri. Bol to človek s dušou Dartmooru, kde vietor prudko dul a dážď udieral na ponuré, sivé skaly a kde sa pekné zelené fliačiky zeme menili na močariská, ktoré by mohli stiahnuť aj vola.

     Každý s aspoň polovicou mozgu mohol vidieť znamenia: „VZDAJTE SA VŠETKÝCH NÁDEJÍ, Tí, KTORÍ SEM PRICHÁDZATE“, alebo, ešte presnejšie, „NEBEZPEČENSTVO. POHYBLIVÝ PIESOK.“

     Rovnako si bol istý, že stvorenie pred ním je dáma, a nepotreboval nijaké znamenie, ktoré by ho varovalo. V jeho slovníku boli dámy zaradené pod slovami Pohroma, Mor a Hladomor.

     Keď sa mu navrátil zdravý rozum, Dain si uvedomil, že už na ňu musí chvíľu chladne zízať, pretože Bertie – očividne unudený – sa odvrátil a študoval sadu drevených vojačikov.

     Dain sa rýchlo spamätal. „Nemali by ste teraz prehovoriť vy, slečna Trentová?“ spýtal sa uštipačne. „Nemali by ste okomentovať počasie? Zdá sa mi, že práve táto téma sa považuje za správnu – teda, bezpečnú na začiatok konverzácie.“

     „Vaše oči,“ povedala, pevne na neho hľadiac, „sú úplne čierne. Rozum mi vraví, že sú len tmavohnedé. Ale tá ilúzia je …podmanivá.“

     Čosi senzačné ho pichlo dakde v bránici, či v žalúdku, nevedel to posúdiť.

     Jeho postoj sa ani trochu nezmenil. Naučil sa byť pokojný v tvrdej škole.

     „Tento rozhovor sa presunul s ohromujúcou rýchlosťou k osobným záležitostiam,“ zatiahol. „Fascinujú vás moje oči.“ 

     „Nemôžem si pomôcť,“ povedala. „Sú výnimočné. Také čierne. Ale neželám si, aby ste sa cítili nepríjemne.“

     So slabým úsmevom sa vrátila k šperkovnici.

     Dain si nebol istý, čo presne tu nesedí, ale nemal pochyby, že niečo nie je v poriadku. Bol predsa lord Belzebub, no nie? Mala omdlieť, alebo sa prinajmenšom roztrasene odtiahnuť. Namiesto toho naňho drzo hľadela, a na chvíľu sa zdalo, že to stvorenie s ním vlastne flirtuje.

     Rozhodol sa odísť. Mohol sa predsa s touto záhadou popasovať aj vonku. Kráčal k dverám, keď sa Bertie otočil a rozbehol sa za ním.

     „Dostali ste sa z toho dobre,“ zašepkal Trent, dosť nahlas na to, aby ho počuli až pri Notre Dame. „Bol som si istý, že sa do vás pustí – a ona to spraví, ak si to zaumieni, a je jej jedno, o koho ide. Niežeby ste ju nezvládli, ale človeka z nej bolí hlava, a ak ste kceli ísť na drink –“

     „Champtois práve získal automat, ktorý sa vám určite zapáči,“ povedal mu Dain. „Prečo ho nepožiadate, nech vám ho pustí, aby ste videli, ako funguje?“

     Bertieho hranatá tvár sa rozžiarila radosťou. “Jeden z tých ako-im-to-hovoríte? Naozaj? Čo to dokáže?“

     „Prečo sa nejdete pozrieť?“ navrhol Dain.

     Bertie naklusal k majiteľovi a hneď začal tárať s prízvukom, ktorý by každý správny Parížan pokladal za dôvod na vraždu.

     Keďže sa mu podarilo Bertieho odvrátiť od jeho očividného úmyslu nasledovať ho, lord Dain mal spraviť už len pár krokov a bol by von. Ale jeho pohľad zaletel k slečne Trentovej, ktorú znovu zamestnávalo niečo v šperkovnici, a zožieraný zvedavosťou, zaváhal.

 

Kapitola 2.

     Ponad vírenie a klikanie automatu počula Jessica markízovo zaváhanie tak jasne, ako keby išlo o poľnicu na začiatku bitky. Potom sa dal do pohybu. Smelé, arogantné kroky. Rozhodol sa a prichádzal so zbraňami ťažkého kalibru.

     Dain je ťažký kaliber, pomyslela si. Nič, čo povedal Bertie či niekto iný, ju nemohlo naň pripraviť. Uhľovo čierne vlasy a smelé, čierne oči a veľký, dobyvačný cisársky nos a mrzuté citlivé ústa – samotná tvár ho oprávňovala na príbuzenstvo s Luciferom, presne ako vravel Withers.

     Pokiaľ ide o telo…

     Bertie jej povedal, že Dain je veľmi veľký muž. Napoly očakávala akúsi gorilu. Nebola pripravená na žrebca: veľkého a úžasne formovaného – a svalnatého, ak to, čo naznačovali jeho priliehavé nohavice,  bola skutočnosť.  Nemala by sa tam pozerať, aj keď to bol len krátky pohľad, ale postava ako táto si vyžadovala pozornosť a priťahovala ju … všade. Po tejto kratučkej chvíli, nehodnej dámy, si vyžadovalo každučkú bunku jej tvrdohlavej nátury udržať pohľad na jeho tvári. Len potom sa jej podarilo čosi povedať, pretože sa bála, že stratí aj tú trošku zdravého rozumu, čo jej ostávala a vykoná čosi strašne šokujúce.

    „Tak dobre, slečna Trentová,“ začula jeho hlboký hlas, odkiaľsi míľu nad jej pravým plecom. „Vzbudili ste moju pozornosť. Čo dopekla ste také fascinujúce objavili?“

     Jeho hlava mohla byť od nej na míľu vzdialená, ale jeho tvrdé telo bolo neslušne blízko. Cítila vôňu cigary, ktorú fajčil krátko predtým. A jemnú – a nekresťansky drahú – mužskú vodu po holení. Jej telo začalo pomaly vrieť, presne ako pred chvíľou a ešte stále sa z toho nespamätalo.

     Bude sa musieť poriadne porozprávať so Genevieve, povedala si. Tieto dojmy nemohli byť tým, za čo ich Jessica považovala.

     „Hodiny,“ vyrovnane povedala. „Tie s obrázkom ženy v ružových šatách.“

     Naklonil sa bližšie a nazrel do truhlice. „Stojí pod stromom? Sú to tie?“

     Položil ľavú ruku, odetú v drahej rukavici, na skrinku, a v ústach jej vyschlo. Bola to veľmi veľká, mocná ruka. Fascinovane si uvedomovala, že táto jedna ruka by ju mohla zdvihnúť rovno z podlahy do vzduchu.

     „Áno,“ povedala, odolávajúc túžbe navlhčiť si suché pery jazykom.

     „Budete si ich chcieť prezrieť podrobnejšie, predpokladám,“ povedal.

     Načiahol sa, zložil kľúčik z poličky, presunul sa k zadnej časti truhlice, odomkol ju a vybral hodiny.

     Champtois si nemohol nevšimnúť tú drzosť. Nepovedal ani slovo. Jessica sa otočila. Zdalo sa, že majiteľ vážne konverzuje s Bertiem. „Zdalo sa“ bolo správne slovo. Čo sa bežne pod rozhovorom myslí, je s Bertiem sotva pravdepodobné. Vážny rozhovor – a vo francúzštine – neprichádza do úvahy.

     „Možno by som vám mal predviesť, ako táto vecička funguje,“ povedal Dain a obrátil jej pozornosť naspäť k sebe.

     V jeho nízko položenom hlase Jessica rozoznala ten až príliš nevinný tón, ktorý nevyhnutne predchádza typicky mužskej hlúpej predstave o vtipe. Mohla mu vysvetliť, že keďže nie je včerajšia, vie veľmi dobre, ako tie hodiny fungujú. Ale záblesk v jeho čiernych očiach jej napovedal, že sa skvelo zabáva, a ona mu to nechcela kaziť. Zatiaľ.

     „Aké milé od vás,“ zamrmlala.

     „Keď otočíte tento gombík,“ povedal, predvádzajúc, „ako vidíte, jej sukne sa rozdelia a tam, medzi jej nohami, je –“ Tváril sa, že sa lepšie prizrel. „Dobré nebesia, aké šokujúce. Myslím, že tam kľačí nejaký chlapík.“ Podržal hodiny bližšie pri jej tvári.

     „Nie som krátkozraká, môj pane,“ povedala a zobrala mu hodiny z rúk. „Máte úplnú pravdu. Je to muž – očividne jej milenec, pretože sa zdá, že pre ňu vykonáva mileneckú službu.“

     Otvorila taštičku, vybrala z nej malú lupu, a podrobila hodiny veľmi prísnej prehliadke, zatiaľ čo si uvedomovala, že ona sama je rovnako skúmaná.

     „Z gentlemanovej parochne sa uvoľnil kúsok emailu a na ľavej strane sukne tej dámy je maličká odrenina,“ povedala. „Odhliadnuc od toho, povedala by som, že tieto hodiny sú v skvelom stave, ak zoberieme do úvahy ich vek, hoci silne pochybujem, že pôjdu presne. Veď to ani nie je Breguet.“

     Odložila lupu, pozrela nahor a stretla sa s jeho pohľadom, zakrytým ťažkými viečkami.“Čo myslíte, koľko za ne Champtois vypýta?“

     „Chcete ich kúpiť, slečna Trentová?“ spýtal sa. „Silne pochybujem, že vaši rodičia vám túto kúpu odsúhlasia. Alebo došlo v anglických pravidlách slušnosti k revolúcii, kým som bol preč?“

     „Och, to nie je pre mňa,“ povedala. „Sú pre moju starú matku.“

     Musela mu to uznať. Ani okom nemihol.

     „Aha, teda dobre,“ povedal. „To je iné.“

     „K jej narodeninám,“ vysvetlila Jessica. „A teraz, ak mi dovolíte, musím vyslobodiť Bertieho z jeho rokovania. Tón jeho hlasu mi napovedá, že sa pokúša rátať a to, ako ste bystro poznamenali, nie je preňho dobré.“

 

     Mohol by ju zdvihnúť jedinou rukou, pomyslel si Dain, keď na ňu hľadel, ako chodí po obchode. Hlavou mu siahala sotva po prsnú kosť, a dokonca aj s tým ťažkým klobúkom nemohla vážiť ani päťdesiat kíl.

     Bol zvyknutý na to, že prevyšuje ženy – ba aj takmer všetkých mužov – a naučil sa cítiť vo svojom obrovskom tele pohodlne. Šport – hlavne box a šerm – ho naučili pohybovať sa s ľahkosťou.

     Vedľa nej sa cítil ako veľký hromotĺk. Veľký, škaredý, hlúpy hromotlk. Vedela veľmi dobre, čo sú to za hodiny. Otázka znela, čo to je ona za ženu? Ten drobec hľadel rovno do jeho darebáckej tváre a ani nežmurkol. Stál pri nej príliš blízko a ona sa nepohla.

     A potom vytiahla tú lupu, ako keby nemala nič iné, a ohodnotila tie oplzlé hodiny tak pokojne, ako keby išlo o zriedkavé vydanie Foxovej Knihy Martýrov.

     Teraz si želal, aby dával väčší pozor, keď sa Trent zmieňoval o svojej sestre. Problém bol však v tom, že ak človek dával väčší pozor pri hocičom, čo Bertie Trent vravel, bolo isté, že z toho zošalie.

     Lord Dain sotva ukončil túto myšlienku, keď začul Bertieho volať. „Nie! To v žiadnom prípade! Iba ju v tom podporuješ, Jess. Nedovolím to! Nesmiete jej to predať, Champtois.“

     „Ale áno, Champtois, urobíte to,“ povedala slečna Trentová veľmi dobrou francúzštinou. „Nie je dôvod brať ohľad na môjho bračeka. Vôbec nespadám pod jeho autoritu.“ Dobrovoľne to preložila bratovi, ktorého tvár strašne očervenela.

     „Ja som neni malý! A som hlava celej našej prekliatej rodiny. A ja – “

     „Choď sa hrať s tým vojačikom – bubeníkom, Bertie,“ povedala. „Alebo ešte lepšie, prečo nepozveš svojho šarmantného priateľa na drink?“

     „Jess.“ V Bertieho hlase bolo počuť prosebný, zúfalý tón. „Vieš, že to ukáže priateľom a – a mňa to poníži.“

     „Kriste, odkedy si odišiel z Anglicka, stal sa z teba poriadny snob.“

     Bertiemu vyliezli oči z jamiek. „Čo?“

     „Snob, drahý. Snob a puritán. Skutočný metodista.“

     Bertie povedal čosi nezrozumiteľné a otočil sa k Dainovi, ktorý sa už dávno vzdal myšlienky na odchod. Opieral sa o šperkovnicu a fascinovane pozoroval Trentovu sestru.

     „Počuli ste to, Dain?“ dožadoval sa Bertie. „Počuli ste, čo povedalo to čertovské dievčisko?“

     „Nemohlo mi to ujsť,“ povedal Dain. „Pozorne som počúval.“

     „Ja!“ Bertie sa udieral prstom do hrude. „Snob.“

     „Vlastne je to šokujúce. Budem nútený prerušiť naše styky. Nemôžem si dovoliť, aby ma skazili slušní spoločníci.“

     „Ale, Dain, ja – “

     „Tvoj priateľ má pravdu, drahý,“ povedala slečna Trentová. „Ak sa to rozšíri, nemôže riskovať, aby ho videli v tvojej spoločnosti. Jeho povesť bude v troskách.“

     „Aha, takže ste oboznámená s mojou povesťou, slečna Trentová, však?“ spýtal sa Dain.

     „Ach áno. Ste ten najskazenejší človek, aký kedy žil. A na raňajky si dávate malé deti, to im vravia ich opatrovateľky, keď sú neposlušné.“

     „Ale vy nie ste ani trochu vystrašená.“

     „Raňajky už dávno boli a ja som sotva malé dieťa. Aj keď si uvedomujem, keď zoberiem do úvahy výšku, z ktorej na mňa hľadíte, že si ma s dieťaťom môžete pomýliť.“

     Lord Dain si ju premeral od hora až nadol. „Nie, nemyslím si, že by som sa mohol až takto pomýliť.“

     „Aj ja by som povedal, že nie, potom, čo ste ju počuli, ako vás hreší a uráža,“ povedal Bertie.

     „Na druhej strane, slečna Trentová,“ pokračoval Dain, ako keby Bertie neexistoval – čo, v podstate, bola pravda – „ak ste neposlušná vy, možno budem v pokušení – “

     „Qu´est-ce que c´est, Champtois? spýtala sa slečna Trentová. Prešla popri pulte k podnosu s tovarom, ktorý si prezeral Dain, keď vošli.

     „Rien, rien.“ Champtois ochranársky zakryl rukou podnos. Nervózne pozrel na Daina. „Pas intéressante.“

     Pozrela na Daina. „Váš nákup, môj pane?“

     „Ani kúsok,“ povedal Dain. „Na chvíľu ma zaujal ten strieborný kalamár, ktorý, ako sa presvedčíte, je jedinou vecou, ktorá stojí za ďalší pohľad.“

     Avšak nebol to kalamár, ktorý vybrala a priložila k nemu lupu, ale malý, špinou obrastený obrázok v hrubom, plesnivom ráme.

     „Portrét ženy, ako sa zdá,“ povedala.

     Dain opustil šperkovnicu a pridal sa k nej za pultom. „Ach áno, Champtois tvrdil, že ide o portrét človeka. Zašpiníte si rukavice, slečna Trentová.“

     Bertie sa tiež priblížil, mračiac sa. „Smrdí to ako neviem čo.“ Zaškaredil sa.

     „Pretože to hnije,“ povedal Dain.

     „Preto, lebo je to dosť staré,“ povedala slečna Trentová.

     „Zrejme to ležalo v stoke možno aj desať rokov,“ povedal Dain.

     „Má zaujímavý výraz,“ povedala slečna Trentová Champtoisovi po francúzsky. „Neviem sa rozhodnúť, či smutný alebo šťastný. Čo za to chcete?“

     „Quarante sous.“

     Položila to na pult.

     „Trente-et.-cinq,“ povedal.

     Zasmiala sa.

     Champtois jej povedal, že on sám za to zaplatil tridsať sous. Nemôže to predať za menej.

     Venovala mu ľútostivý pohľad.

     Slzy sa mu zaleskli v očiach. „Trente, mademoiselle.“

     V tom prípade, povedala mu, si vezme len hodiny.

     Nakoniec zaplatila desať sous za tú špinavú, páchnucu vec, a keby zjednávala ešte dlhšie, pomyslel si Dain, Champtois by zaplatil jej, len aby si ju vzala.

     Dain nikdy nevidel prefíkaného Champtoisa v takejto agónii, a nechápal prečo. Veď keď slečna Trentová konečne odišla – a vďaka bohu, zobrala aj brata – jediná agónia, ktorú cítil lord Dain, bola bolesť hlavy, ktorú pripísal tomu, že strávil takmer hodinu v spoločnosti Bertieho Trenta, a to v triezvom stave.

 

so snahou čo najviac ostať verná autorkinmu štýlu a pritom neprekladať otrocky od slova do slova preložila Kristína

 

PS Knihovnica:

Ja osobne si myslím, že Kristína túto prácu pre nás, ktoré anglicky bohužiaľ nevieme, odviedla skvele. Zaslúži si uznanie, pretože to určite dalo dosť roboty. Nuž milé čitateľky, táto kniha si naozaj pýta slovenské vydanie… Čo vy na to?

 

pozn. k slov. prekladu: s radosťou konštatujem, že až na pár nepresností sa tento NESKRÁTENÝ preklad naozaj podaril. Aj keď mi bolo zvláštne čítať moje obľúbené frázy v slovenčine 🙂 
Kristína