Láska a česť
Vydal: Slov. spis. 2009
Anotácia:
Tretí román úspešnej slovenskej spisovateľky, autorky kníh Zlatníkova chovanica a Bosorkina dcéra. Lúpežný rytier Sebastián Rozgony sa podujme chrániť Barboru Barczayovú pred chamtivým strýkom, ktorý ju chce vydať za starého násilníka Ujhélyho a zmocniť sa jej majetku. Barbora statočne odoláva nanútenému sobášu a dočasne nachádza útočisko v Sebastiánovej pevnosti…
Tak som včera dočítala čerstvú Jankinu knižku, opäť nás rovnako ako Zlatníkova chovanica zavedie na stredoveké Slovensko. S Barborou sa stretávame, keď je na úteku zo svojho hradu, ktorý prikázal dobyť jej strýko, aby ju prinútil k nechcenému sobášu. Zhodou okolností sa Barbora ocitá nikým nespoznaná na Sebastianovom (Sebastián je moje obľúbené meno pre romantického hrdinu) hrade, kde vznikajú takmer ideálne podmienky k zblíženiu sa mladých ľudí. Ale na ceste ku šťastiu im stojí ešte veľa úkladov a intríg ako i tajomstiev minulosti .
Ako sa už stáva pomaly zvykom u Jankiných kníh, ani táto ma od začiatko do konca nepustila, neočakávané dejové zvraty, napätie a hlavne láska v nádhernej kulise Slovenského stredoveku sú zaručenou kombináciou skvelého čitateľského zážitku.
Kto vie čo pre nás Janka chystá najbližšie??
Spracovala LENKA
Úryvok:
Vstala za úsvitu. Všade panovalo ticho a pokoj. Osadenstvo Zbojníckej skaly dospávalo noc plnú vína a neviazanej zábavy, keď sa po mesiaci brázdenia po rozľahlých lesoch konečne vrátili domov.
Barbora vyšla z komôrky a pomaly, obozretne kráčala do kuchyne. Všade bolo cítiť kyslastý zápach vína a mužských tiel.
Kdesi zaštekal pes. Ten štekot sa niesol po chodbách, no chrápajúci hodovníci rozvalení tam, kde ich nadránom skolil spánok, sa ani nepohli.
Vošla do kuchyne. Chlad sa jej zarezával do kostí a ruky mala skrehnuté, keď sa nemotorne snažila kresadlom rozložiť oheň. Po niekoľkých neúspešných pokusoch sa jej to predsa len podarilo a potešilo ju, že to ešte nezabudla.
S úsmevom sa prizerala tancujúcim plamienkom a dlaňami sa snažila zachytiť čo najviac tepla. V duchu zablúdila do spomienok.
Jan ju učil rozložiť oheň v lese nad dedinou, kde sa ako deti často hrávali. A nielen to. Brat od nej vyžadoval, aby sa mu vo všetkom vyrovnala. Učil ju loviť zver, ryby i vtáky. Učil ju jazdiť na koni i oháňať sa dýkou. Vtedy ani netušila, ako sa jej to raz zíde. Po smrti rodičov zostali sami, opustení ako vtáčatá v hniezde, odkázaní na milosť Arpáda Podmanického, démona v ľudskej koži. Až sa niekedy čudovala, ako to vôbec prežili. Vzal im všetko s odôvodnením, že deti nič nepotrebujú… Nebyť Františka Tarcaia, potulného rytiera, ktorému sa opustených detí na hrade bez služobníctva a zásob uľútilo, dnes by možno odpočívali v kaplnke vedľa svojich rodičov.
Čím boli starší, tým väčšmi si uvedomovali, že mali vlastne obrovské šťastie. Kde sa v strýkovi brala toľká nenávisť, že ich ponechal napospas osudu? Čím sa previnili? Tie otázky bez odpovedí im nedali spávať. Dúfali, že raz sa dozvedia pravdu. Majetok, o ktorý tak úporne bojoval strýc, predsa nemohol byť jedinou príčinou…
Keď Jan vyrástol a uvedomil si, že treba niečo robiť so zanedbaným panstvom, vymenoval Františka Tarcaia za správcu. Ich život sa zmenil. No krušné časy detstva ich naučili jedno: prežiť a aj z toho najmenšieho zrnka prachu vyčarovať nádej…
„Dopekla, a ty si kto?!“
Barbora sa prudko obrátila a od ľaku vykríkla.
Vo dverách stál vysoký mladý muž a pobavene ju sledoval oceľovosivými očami. Bol to prenikavý pohľad, ktorý ju prikoval na mieste. Dlhé čierne vlasy mu padali do tváre. Široké plecia sa ledva zmestili do dverí, keď tam stál s rukami prekríženými na hrudi. Svalnaté stehná mu obopínali kožené nohavice zakasané do vysokých čižiem. Rozopnutá voľná košeľa dráždivo odhaľovala mužskú hruď porastenú čiernymi chĺpkami. Bol to desivo príťažlivý muž.
Ako tam tak postával a díval sa, Barbore sa podlomili kolená. Len-len že sa zachytila masívneho dubového stola.
Vystrašil ju na smrť. A keby len to… Jediným pohľadom jej tak rozbúchal srdce, až jej išlo z hrude vyskočiť.
„Nemáš jazyk alebo si hluchá?“ opýtal sa mierne, zamatovým hlasom.
Nebola schopná odtrhnúť od neho oči, len naňho civela ako na prízrak.
Alžbeta, ktorá sa zjavila v tej chvíli, jej pripadala ako spása. „Konečne ste doma, môj pane!“ zvolala natešene a bez okolkov objala muža. Potom poškrabkala za ušami ozrutného psa, ktorý sa znenazdajky vynoril spoza svojho pána.
„Poď, Zara!“ zavolala a sučka zamierila rovno k hlinenej miske so zvyškami včerajšej večere.
Barbora sa medzitým pomaličky, nenápadne presunula za kamenné ohnisko do kúta kuchyne, aby, nedajbože, znova nepadla do oka ozrutnému chlapovi.
„Kedy ste sa vrátili, môj pane?“ živo sa opýtala Alžbeta a pustila sa chystať raňajky.
„V noci,“ odvetil Sebastián a očami hľadal tú biednu stvoru, ktorá ho pred chvíľou zaujala. Uvedomoval si, že ju poriadne vydesil. Keď ju pozoroval z tieňa za dverami, ako sa trápi s kresadlom a suchými trieskami, mal čo robiť, aby sa nerozosmial. Doriadená, že by ju vlastná mater nespoznala, oblečená v sedliackych handrách, no jej šťastný výraz, keď sa jej podarilo rozložiť oheň, by roztopil aj ľadovú kryhu. Akoby si bola spomenula na niečo krásne. Na chvíľu sa zastavil čas. Až keď ho netrpezlivá sučka štuchla ňufákom, prebral sa z očarenia.
Recenzia:
Knižná revue, 19/2009, s. 5
