Život na dlh (17.časť)
Mariana si sadala pred televízor rozmýšľajúc, kedy ho vypli. Správne usúdila, že to musel urobiť Dávid. Nohy skrútila na gauči pod seba a vzala do rúk pariaci sa hrnček kakaa. Práve vysielali dopoludňajšie správy.
Vtom sa ozvalo prudké búchanie na dvere. Začudovane vstala a šla otvoriť. Na jej veľké prekvapenie stál von Dávid. „Ahoj. Zabudol si si niečo?“ opýtala sa.
Neodpovedal. Vošiel dovnútra a bolo jasné, že je veľmi rozrušený. „Nie, to ty si tá, ktorá zabúda.“
„Nerozumiem,“ odvetila a pomaly zavrela dvere.
„Ani ja! Tvrdila si mi, že si bola niekoľko rokov v zahraničí a práve som sa dozvedel, že ich strávila vo väzení!“ skríkol.
Stuhla. Po chrbte jej prebehli zimomriavky ako pri vynesení rozsudku. Cítila sa rovnako, ako keď sudca pred všetkými prítomnými rozhodol o jej osude jediným klepnutím kladivka. Uvedomovala si Dávidov uprený pohľad, ale neodvážila sa pozrieť mu do očí. Vedela, čo by z nich vyčítala. Hnev, sklamanie, opovrhnutie, zdesenie. Nemala síl čeliť jeho rozzúreným výčitkám, ale nič iné od neho nemohla čakať. Dúfala, že k tomuto okamihu nikdy nedôjde. No teraz je tu a je načase otvoriť oči pred skutočnosťou, nech je to akokoľvek bolestivé.
„Vysvetlím ti to,“ hlesla potichu.
„Takže to nepopieraš? Panebože!“ zvolal. „Myslel som si, že to nie je pravda, že je to len krutý žart…“
Sklonila hlavu a túžila byť hocikde, len nie tu a teraz. „Nechcela som ti nič hovoriť, pretože som sa bála tvojej reakcie.“
„Neuveriteľné! Iste sa ti zdalo oveľa jednoduchšie všetkých klamať ako vyjsť s pravdou von.“
„Nečakám, že to pochopíš, ale aspoň sa upokoj a vypočuj ma,“ žiadala ho.
„Máš v úmysle nahovoriť mi ďalšie výmysly?“
„Nie! Chceš predsa počuť, čo sa skutočne udialo, alebo nie? Tak teda počúvaj!“
„Som samé ucho,“ odsekol podráždene, ale v jeho hlase už nezaznieval toľký hnev. Mariana to brala ako dobré znamenie.
„Radšej sa posaď.“ Poslúchol. Nesadla si vedľa neho na gauč, ale na blízku stoličku. Zhlboka si vzdychla. „Si prvý človek, ktorému o tom budem rozprávať. Dúfam, že potom budeš lepšie chápať, prečo som si zvolila takú cestu. Bolo to nevyhnutné, aby som mohla začať nový život…
So svojím manželom Róbertom som sa zoznámila ešte počas štúdia na vysokej škole. Javil sa mi ako slušný a dobrý muž. Bola som zaslepená a kvôli tomu, že to bola moja prvá vážna známosť, som si nechcela pripustiť jeho tienisté stránky. Nepočúvala som mamine dobre mienené rady a čoskoro som sa zaňho vydala. Spočiatku bolo všetko v úplnom poriadku, ale po čase prepadol alkoholu a zmenil sa na nepoznanie. Bol násilný a niekoľkokrát ma zbil. Nemala som v úmysle opustiť ho, naivne som si myslela, že je to len prechodné. Prešlo pár mesiacov a otehotnela som.“ Čakala, že Dávid niečo povie, ale ostal ticho. Nevedela, či premýšľa o pravdivosti jej slov, alebo je príliš ohromený, aby zo seba čosi dostal, a tak pokračovala: „Ako som dúfala, Róbert obmedzil svoje pitie a všetko sa vrátilo do starých koľají. Ale nevydržalo to dlho. Zdalo sa, že kamaráti sú mu prednejší ako rodina. Počas jednej noci sa zasa opil do nemoty a pohádali sme sa. Udrel ma, spadla som a prišla o dieťa.“ Ani si neuvedomila, že sa jej po lícach kotúľajú slzy. „Kým som bola v nemocnici, neprišiel za mnou ani raz. Po príchode domov som mu vykričala jeho neprítomnosť, keď som ho najviac potrebovala. Potom… som sa prebrala vedľa jeho mŕtvoly. Neviem, ako k tomu došlo a či som ho vôbec zabila… V ruke som držala krvavý kuchynský nôž – vražednú zbraň. Spolu s výpoveďou našej susedy to súdu stačilo na to, aby zo mňa spravili vrahyňu a odsúdili na desaťročný trest.“
Prestala rozprávať, potrebovala sa totiž upokojiť. Nervy mala na prasknutie.
„Čo… čo bolo ďalej?“ spýtal sa ticho Dávid, na ktorého jej príbeh silno zapôsobil.
„Zavreli ma do väzenia. Zdieľala som celu s istou Terezou,“ pri spomienke na ňu sa nebadateľne usmiala, „ktorá bola veľmi uzavretá, ale nebola zlou spoločníčkou.“
„Ale boli tam aj horšie?“
„Pravdaže. Najhoršia z nich bola Ivana. Bola postrachom všetkých slabých žien. Stala som sa jej tŕňom v oku, pretože som sa nemienila podriadiť jej „autorite“. Tak prešlo osem rokov a pustili ma na slobodu za dobré správanie. Znova som sa chcela zamestnať a išla som na pohovor do jednej školy, kde ma však po zistení, že som kriminálnička, rýchlo vyprevadili. Preto som ti neskôr klamala.“
Dlhú chvíľu nikto z nich neprehovoril. „Už tomu rozumiem. Prepáč, že som bol taký hlupák. Ale aj ty pochop, že to pre mňa nebolo nič príjemné.“
„To je mi jasné. A… ako si sa to vlastne dozvedel?“ spýtala sa.
„V pošte som si našiel tento odkaz.“ Siahol do vrecka a podal jej kus papiera. Keď si ho prečítala, povedala: „Aj ja som nedávno dostala podobný. Bola v ňom vyhrážka, že sa mi ktosi chce pomstiť.“
„Počkaj! To auto, ktoré ťa takmer zrazilo… myslíš, že to bola tá istá osoba?“
„Ťažko povedať, no je to možné.“
„Žeby chcel niekto pomstiť smrť tvojho manžela?“ nadhodil. „Nemal nejakých príbuzných?“
Pomaly pokrútila hlavou. „Rodičia mu umreli, keď bol malý. Ale spomínam si na jeho sestru, Sáru. Videla som ju len raz, na našej svadbe, potom odcestovala do zahraničia a už som o nej nepočula. Pochybujem, že by za tým stála ona. Nepôsobila na mňa ako osoba, ktorá by niečoho takého bola schopná.“
Znova boli nejakú dobu ticho. Dávid zrazu vstal. „Prepáč, ale musím ísť domov. Potrebujem si to všetko nechať prejsť hlavou. Chce to čas.“
„Chápem.“
Sám prešiel k dverám. S rukou na kľučke sa ešte otočil a pozrel na ňu. Chcel jej povedať, nech sa netrápi, že bude všetko v poriadku, ale otvoril dvere a odišiel.
Mariana dala teraz voľný priechod svojmu žiaľu.
V televízii moderátorka predpovedala počasie na budúci týždeň…
V pondelok Mariana vstupovala do školy s ťažkým srdcom. Som tu naposledy? kládla si v duchu otázku. Najradšej by ostala doma ako teraz znášala neistotu, ktorá ju takmer privádzala o rozum. V noci nezažmúrila oka, stále premýšľala o tom, čo si o nej asi myslí Dávid po všetkom, čo mu povedala. Mala dojem, že pochopil jej konanie, ale nevedela, ako sa bude ďalej vyvíjať ich vzťah.
Jej prvé kroky smerovali rovno do riaditeľne. Po zaklopaní vstúpila. Zrak jej padol na Dávida, rukami opretého o stôl. Keď ju zbadal, vstal. „Mariana!“
„Ahoj. Prišla som za tebou, pretože… nebola som si istá… či tu ešte pracujem.“
Dávid si zhlboka vzdychol. Zatajila dych. „Ako riaditeľ by som mal povedať nie, ale ako človek áno,“ odvetil vyhýbavo.
„A ako sa teda rozhodneš?“ Zdalo sa jej, že na odpoveď musí čakať pridlho.
„Môžeš tu ostať, pod podmienkou, že sa nikto nedozvie o tvojej minulosti,“ vyhlásil.
„Odo mňa určite nie,“ zvolala potešene. Podišla k nemu a objala ho. „Ďakujem.“
„Neďakuj mi. Na mojom mieste by tak urobil každý.“
Marilo sa jej to, alebo v jeho hlase naozaj zachytila istú odmeranosť? Odstúpila od neho a s meravým úsmevom sa vytratila.
Už sa stmievalo, keď Mariana sedela pri okne a pozorovala tmavnúcu ulicu. Každú chvíľu sa mala vrátiť domov Helena. Sledovala ľudí a rozmýšľala, či aj oni majú podobné problémy ako ona, alebo sú ich životy bezstarostnejšie. V tom prípade by sa s nimi rada vymenila, hoci vedela, že je to nemožné.
Zaštrngotali kľúče vo dverách. Mariana otočila hlavu a zbadala vojsť svoju matku. „Ahoj,“ pozdravila ju.
„Ahoj! Prečo tam sedíš tak skľúčene?“ opýtala sa. „Ako si sa mala? Vyzeráš utrápene.“ Odložila si malý cestovný kufor vo svojej izbe a vrátila sa do obývačky. Podišla k dcére a objala ju. „Čo sa stalo? A chcem počuť všetko!“
„S Dávidom sme sa milovali,“ povedala priamo.
„A preto si nešťastná?“
„Nie, ale… dozvedel sa, že som zabila Róberta a bola za to vo väzení.“
„Preboha! Ako reagoval?“
„Bol nahnevaný. Ale vypočul si ma a zdá sa, že je už pokojnejší, hoci sa správa trochu odmerane, čo mu však vôbec nevyčítam.“
„Ty si mu o tom povedala?“
„Ani náhodou! Ktosi mu vhodil do schránky list, v ktorom bola o tom zmienka.“
„Je to čím ďalej, tým komplikovanejšie. Ako môže byť niekto taký bezcitný? Neuvedomuje si, čo tým spôsobuje?“ rozhorčila sa.
„Práveže si to uvedomuje až príliš dobre. Som si istá, že ten dotyčný nechce, aby som bola šťastná.“
„Ale kto…?“
„To je tá otázka! Kto?!“ rozhodila Mariana bezmocne rukami. „Už som z tých problémov unavená.“
Helena si ju nežne pritúlila, ako keď bola malé dieťa. „Všetko sa časom vyrieši.“
„Dúfam, že máš pravdu.“
Helena sa odišla vybaliť. Mariana sa znova zadívala na ulicu. Vtom jej pozornosť upútalo auto, ktoré zastalo takmer pod jej oknom. Je možné, že celkom dobre nevidela kvôli tme, ale zdalo sa jej, že zazrela Erika, ako mieri k domu, kde bývala Jana.
Nebol to prelud. Erik naozaj o pár sekúnd zaklopal na dvere jej kamarátky.
Keď mu Jana otvorila, bez pozdravu vošiel dnu. „Čo tu robíš?“ opýtala sa ho.
„Musíme sa porozprávať,“ vyhlásil. „To, k čomu medzi nami došlo, nemôžem nechať bez povšimnutia.“
„Prečo nie? Čo sa stalo, stalo sa. Nič na tom nezmeníš.“
„Viem, ale cítim sa ako podliak.“
„Čo už,“ pokrčila plecami a zamierila do kuchyne. Erik ju nasledoval.
„Ako sa zdá, ty si z toho nič nerobíš. Ale ja mám manželku a…“
„Mne to neprekáža.“
Neveriacky pokrútil hlavou. „Ako môžeš byť taká egoistická? Pochybujem, že máš aspoň štipku svedomia.“
„Svedomie s tým nemá nič spoločné. Je to záležitosť našej príťažlivosti. A pokiaľ sa o nás dvoch Silvia nedozvie, nevidím dôvod, prečo sa tomu brániť.“
Erik sa pousmial. „Udivuješ ma. Ešte som sa nestretol so ženou, ako si ty.“
„Beriem to ako kompliment.“ Podišla k nemu a ruky mu ovinula okolo krku. „Čo keby sme už zavreli ústa a lepšie využili čas?“
Viac romantiky na www.kniznyweb.sk
Vaše názory – prehľad komentárov
Nie je možné! (Silvia, 29. 04. 2009 07:43)
Nie je možné, aby toto napísal 22, či koľkoročný chalan. Priznám sa, nepoznám ho, počula som to meno, ale s predsudkom – ten nemôže písať lovestorky, ktoré tak milujem, som ho pustila z druhého ucha von. Ale toto sa mi vcelku páči, som zvedavá ako sa to rozbehne, bude vyvíjať. Mladík má evidentne talent.
život na dlh… (Verča, 18. 06. 2009 20:19)
ešte niečo (Marek Zákopčan :o))), 18. 07. 2009 16:01)
kedy konečne? (Darina, 03. 08. 2009 18:26)
och, zabudol som na Milenku, prepáč!!! :DD to bude buď vekom alebo slabými doptriami :DDD
Samozrejme, že aj Tebe patrí úprimná vďaka a pripájam sa k poďakovaniu romantike :DD je fakt super!!!!