Život na dlh (18.časť)
Z hustých mrakov sťahujúcich sa nad mestom začali padať snehové vločky. Tíško sadali na stromy, strechy domov či na ľudí, ktorí sa pred nimi schovali v teple kaviarní a obchodných domov. Aj Mariana sa práve v jednom nachádzala. Vianoce klopali na dvere a bolo načase poobzerať sa po nejakých darčekoch. Pomaly prechádzala pomedzi regály a hľadala niečo, čo by potešilo jej matku a ostatných. Vedela o Heleninej záľube v čítaní kníh, preto jej hneď kúpila dve a doplnila ich vianočnou pohľadnicou, kam neskôr napíše pár milých slov. Pozrela sa na hodinky a zistila, že jej už neostáva veľa času. Zamrzelo ju, že teraz nestihne kúpiť zvyšné darčeky. Cestou k pokladni si všimla pekný vlnený šál. Priložila ho k darčekom pre mamu s pomyslením, že ju v zime bude príjemne hriať, a zaplatila za nákup.
Von si chytila taxík a odviezla sa domov.
„Čo to tam ukrývaš?“ spýtala sa Helena, keď vstúpila do bytu.
„Nebuď zvedavá! Dozvieš sa o pár dní.“
Večer išla spať rýchlo. Na druhý deň sa mal konať školský vianočný večierok a nerada by bola unavená, pretože mala za úlohu dozerať na študentov spolu s Dávidom a Pavlom Zvarom.
Cez deň sa jej žiaci sotva sústredili na to, čo im hovorila. Každý mal plnú hlavu nadchádzajúceho večera. A Mariana takisto.
Po ceste do starej konzervárne zabehla ešte do obchodu, kde prednedávnom videla z dreva vyrezanú podobizeň stredovekého rytiera. Vedela, že Dávid má vo svojej zbierke už nejeden podobný exemplár a dúfala, že ho tým poteší.
Darček si dala zabaliť do pestrého baliaceho papiera s vianočným motívom.
Zamávala na okoloidúci a taxík. O pätnásť minút došli na miesto. Vyplatila vodiča a vošla dovnútra. Zo stropu viseli farebné balóny. S ich nafukovaním si museli dať študenti a Sylvia, ktorá dozerala na výzdobu, nemalú námahu. Nad dreveným pódiom bol vyvesený transparent, ktorý vítal prichádzajúcich so želaním pekných sviatkov. Po oboch stranách boli rozložené stoličky a dva dlhé stoly, kde stáli poháre a nádoby s punčom. Skupina, ktorú objednali špeciálne na túto príležitosť, si ladila svoje nástroje. Kývnutím hlavy pozdravila jej členov a išla pohľadať Silviu. Našla ju v miestnosti, ktorá slúžila ako sklad, s papierom v ruke. „Ahoj!“
„Vitaj! Práve kontrolujem, či nám tu nič nechýba.“
„Určite nie. Zvládla si to na výbornú. Je tu nádherne!“ povedala a myslela to úprimne.
„Ďakujem, ale ja som mala najľahšiu úlohu. Oveľa ťažšie je dozerať na tých tínedžerov.“
„Nezostaneš tu?“ spýtala sa.
„Možno na chvíľu, aby som videla, ako to bude prebiehať. Máme ešte polhodinu, kým sa tu všetko rozbehne. Čo keby sme si dali kávu? Budeme ju potrebovať.“
Mariana súhlasila. Silvia obom naliala z termosky kávu do papierových pohárov. „Môžem sa ťa na niečo opýtať?“
„Pravdaže.“
„Ty a Dávid… Všimla som si, že váš vzťah akosi ochladol. Máte nejaké problémy?“
Mariana zvážnela. Nebola jej otázkou práve nadšená, ale má právo pýtať sa, na čo chce. „Dali sme si krátky čas pauzu. Pre oboch je vážny vzťah po dlhej dobe niečím novým a nechceme nič unáhliť.“
„Aha, rozumiem. Mrzelo by ma, keby ste vy dvaja… veď vieš. Tvorili ste pekný pár.“
Áno, tvorili. Minulý čas. Zavreté dvere jednej kapitoly života.
Silvia sa zadívala k vchodu. „My o vlku…“
Mariana sa zahľadela na prichádzajúceho Dávida. Usmiala sa naňho a on jej úsmev opätoval. „Ahojte,“ pozdravil ich. „Vyzerá to tu pekne. Odviedla si výbornú prácu, Silvi.“
„Vďaka, ale hlavnú zásluhu má na tom hŕstka študentov, čo mi s tým pomáhali.“
„Skromná ako vždy,“ poznamenal. „Ako sa máš, Mariana?“ opýtal sa.
Silvia si odkašľala. „Idem ešte niečo skontrolovať, ospravedlňte ma.“
Keď odišla, Mariana odvetila: „Dobre.“
Spokojne pokýval hlavou. „Vieš… nechcem, aby si si myslela, že to, čo sa medzi nami udialo, je tvoja vina. Potrebujem si len usporiadať myšlienky a…“
„Nemusíš mi nič vysvetľovať, naozaj. Chápem, že ťa šokovalo, čo som ti porozprávala a zvažuješ, či máš svoj život spojiť s kriminálničkou.“
„Mariana…“
„Nechaj ma dohovoriť, prosím ťa!“ prerušila ho. „Neviem, či je pre teba ťažšie zmieriť sa s mojou minulosťou, alebo pre mňa neustále odsudzovanie za niečo, čo sa stalo tak dávno! Možno si teraz pomyslíš, že zo seba robím obeť, ale nie je to pravda. Proste to tak cítim tu,“ položila si ruku na srdce, „a ver, že ani pre mňa nie je ľahké žiť s tým. Celý čas zápasím s niečím, čo ani nedokážem pomenovať. Je to akýsi prízrak, ktorý len čaká na to, aby mohol znova zasiahnuť a zničiť všetko, čo som si vybudovala. Nemám síl bojovať s ním. Mám už dosť toho uzavretého kruhu, z ktorého neviem ujsť. Chodím stále dokola a čakám, že mi niekto podá pomocnú ruku.
Priznávam, že som urobila chybu, keď som ti zatajila pravdu, ale vtedy som nevidela iné východisko. Hanbila som sa, a stále sa hanbím, za to, čo som vykonala. Je to ohavné.“
„Takto nehovor. Nemusíš sa hanbiť za svoj život. Iste v ňom bolo a bude ešte veľa nádherných chvíľ.“
Mariana si spakruky utrela slzy, ktoré jej tiekli po lícach. „Dávno som prestala veriť v lepšiu budúcnosť. Je pre iných ľudí. Lepších, dôstojnejších…“
„Ale kdeže,“ odporoval jej. „Je pre nás všetkých – pre teba, pre mňa, pre všetkých naokolo. Stačí jej len otvoriť dvere a čakať, kým vstúpi.“
„Pekne sa to počúva,“ vzdychla si.
„Pretože je to skutočne tak. Netráp sa! Je mnoho ľudí, ktorí ti s radosťou podajú pomocnú ruku.“
„Aj ty?“ zahľadela sa mu do očí, z ktorých odrazu sálalo príjemné, hrejivé teplo.
„Aj ja.“
Chabo sa pousmiala. Možno jej naozaj svitá v lepšie časy…
Zo sály začuli tlmené hlasy. „Zdá sa, že prichádzajú prví žiaci,“ podotkla.
„Hm,“ prikývol. „Presuňme sa tam.“ Počkal, kým sa Mariana dala do poriadku a potom spoločne vstúpili do vedľajšej miestnosti.
Študenti ich pozdravili a ďalej sa venovali svojej debate. Pravdepodobne ich brali na ľahkú váhu, ale neprekážalo im to. Tento večierok bol predsa určený im, tak nech sa zabávajú.
Dávid sa pustil do rozhovoru s kapelou a Mariana osamela. No nie nadlho, pretože sa pri nej zjavila Silvia. „Ako to dopadlo?“ spýtala sa zvedavo.
„Sama neviem. Ale mám pocit, že je to lepšie.“
„Skvelé,“ zatlieskala natešene rukami. „Uvidíš, že ti dlho nebude odolávať.“
„Dúfam,“ povedala tíško.
Skupina mladých ľudí na pódiu spustila prvé tóny akejsi rockovej balady. Zopár študentov začalo pomaly tancovať.
Zábava sa napokon celkom slušne rozbehla. Sála sa zaplnila a málokto ostal len nečinne sedieť.
Dozerajúci profesori sedeli bokom od svojich študentov. Práve viedli zaujímavú debatu o nadchádzajúcich voľbách, keď k nim pristúpil asi šestnásťročný mládenec a spýtal sa Silvie, či by si s ním nešla zatancovať.
„Len choď!“ dohovárala jej Mariana so smiechom.
„Tak dobre,“ prijala podávanú ruku a potešený chlapec ju odviedol na parket. Zvŕtali sa v rytme hudby a Silvia sa nedala zahanbiť ľuďmi o generáciu mladšími. Ukázala im, že ešte nepatrí do starého železa a vie sa zabaviť, akoby mala dvadsať.
Keď sa pieseň skončila, chcela sa vrátiť ku kolegom, ale zrak jej padol na stoličky. Neboli obsadené, až na jednu. Sedela na nej Lenka. Silvii pripadala smutne, ako kôpka nešťastia. Očividne si ju nikto nevšímal. Pomalým krokom podišla k nej. „Ahoj,“ prisadla si.
„Dobrý večer,“ odvetila tlmeným hlasom. Zdalo sa, že by radšej bola naďalej sama.
„Bavíš sa? Večierok sa podaril, no nie?“
„Áno… asi áno,“ odvrátila tvár.
„Nemáš chuť si zatancovať?“ spýtala sa.
Lenka pokrútila hlavou. „Ani veľmi nie.“
Silvia si vzdychla. Týmto prístupom nič nedosiahne. Možno by zabralo trochu úprimnosti. „Trápi ťa, že si ťa nik nevšíma?“
Lenka sa k nej otočila a v očiach mala akýsi vystrašený výraz, akoby Silvia vyriekla nejaké hrozné tajomstvo. „Čože…? Ako…“
„Nemusíš sa strachovať, nie je to nič hrozné,“ ubezpečovala ju, hoci ani sama nebola presvedčená o pravdivosti svojich slov. „Nechcem sa do ničoho miešať, ale… skúsila si si niekedy nechať vlasy rozpustené?“ dotkla sa jej jedného uvoľneného pramienka medenej farby. „Nepremýšľala si o kontaktných šošovkách?“
„Prosím vás,“ vyjachtala Lenka.
„Poď,“ chytila ju za ruku a spoločne zamierili na toalety. Vnútri nebolo ani živej duše, čo Silvii vyhovovalo. Postavila Lenka pred zrkadlo. Pozerala sa na svoj odraz a nebolo jej to príjemné. „Prečo sme tu?“ opýtala sa.
„Vydrž chvíľku.“ Z kabelky vytiahla kozmetickú taštičku a položila ju na umývadlo. „Urobíme taký malý pokus, okej?“
„Neviem, či je to dobrý nápad,“ hlesla.
„To sa za chvíľu dozvieme. A teraz ma nechaj, nech spravím, čo treba.“
Najprv jej vytiahla gumičku z vlasov, a tie sa jej vzápätí rozprestreli na pleciach. Boli jemne zvlnené a Silvii nedalo, aby jej ich nepochválila. „Vždy som túžila po takých vlasoch. Máš veľké šťastie, Lenka, vieš o tom? Veľa dievčat by dalo neviem čo za to, aby ich mali také, ako ty, ver mi.“
Lenka sa chabo usmiala. Zjavne jej dobre padlo počuť slová chvály na svoju adresu. Cítila, ako jej Silvia vlasy češe a následne čímsi strieka, akiste tužidlom. Potom ju otočila tvárou k sebe. Nežne sa na ňu usmiala a sňala jej okuliare. „Teraz ich nebudeš potrebovať.“ Nehádala sa. Ani nie preto, že to nemala vo zvyku, ale bola zvedavá na konečný efekt. Myslela si, že sa celá procedúra už skončila, no mýlila sa. To najlepšie len prišlo. Prišiel rad na mejkap. Silvia jej na tvár naniesla len tenkú vrstvu, aby sa Lenka necítila príliš neprirodzene. Trochu rúžu, púdru a šminiek urobilo svoje. Sam sa pyšne pozrela na svoje „dielo“. „Môžem spokojne vyhlásiť, že som vykonala skvelú prácu. Pozri sa do zrkadla,“ vyzvala ju.
"text ešte neprešiel redakčnou úpravou"
Viac romantiky na www.kniznyweb.sk.
Vaše názory – prehľad komentárov
Nie je možné! (Silvia, 29. 04. 2009 07:43)
Nie je možné, aby toto napísal 22, či koľkoročný chalan. Priznám sa, nepoznám ho, počula som to meno, ale s predsudkom – ten nemôže písať lovestorky, ktoré tak milujem, som ho pustila z druhého ucha von. Ale toto sa mi vcelku páči, som zvedavá ako sa to rozbehne, bude vyvíjať. Mladík má evidentne talent.
život na dlh… (Verča, 18. 06. 2009 20:19)
kedy konečne? (Darina, 03. 08. 2009 18:26)
och, zabudol som na Milenku, prepáč!!! :DD to bude buď vekom alebo slabými doptriami :DDD
Samozrejme, že aj Tebe patrí úprimná vďaka a pripájam sa k poďakovaniu romantike :DD je fakt super!!!!