Leto. A Nika pokračovala vo svojom úteku, hoci už dávno vedela, že neutečie. Vždy to tu bude s ňou, nemôže predsa ujsť sama pred sebou. Ale nevadilo jej to, adrenalín z cestovania, pozorovania ľudí, spoznávania nových miest a plné odovzdanie sa vlaku postačovalo, aby sa cítila aspoň trochu voľná.
Leto. Všetko je zatvorené, nič nefunguje tak, ako má, všetci sú na dovolenkách a so svojimi úsmevnými statusmi, fotkami zo zahraničia, opáleným entuziazmom od mora či výletmi krížom-krážom po Slovensku len privolávajú depresie tým, ktorým sa to šťastie na letné radovánky vyhlo. Leto milované i zatracované, horúce, žeravé či prekvapivo chladné, daždivé – to sú tváre leta, aké ho poznáme. A aké čakala aj Nika, nebyť toho, že… Potriasla hlavou, aby sa neželaných myšlienok zbavila. Oznam znejúci z reproduktora bratislavskej hlavnej stanice jej v tom pomohol.
„Dámy a páni, medzinárodný diaľkový vlak Eurocity s trasou Budapešť-Štúrovo-Bratislava-Kúty-Břeclav-Brno-Pardubice-Kolín-Praha… sa dostaví na nástupište jedna, koľaj jedna…“
Konečne, vydýchla si Nika, schmatla svoju neveľkú batožinu a pripravila sa na nástup. Zachytila pohľad celkom sympatického mladého muža, nie o veľa staršieho ako ona sama. Napriek tomu, že mal na očiach tmavé okuliare, v ktorých videla odraz svojich dlhých vlnitých blond vlasov, srdcovú tvár s jemným nádychom tatranského bronzu a očí farby búrkových oblakov, vedela, že ju hypnotizuje. A to aj napriek tomu, že vedľa neho stálo dievča, ktoré k nemu evidentne patrilo – podľa tepla v jej očiach bezpečne jeho priateľky. Chlapi… V duchu zašomrala a skusmo sa naňho usmiala. Chlapík rozpačito odvrátil tvár a majetnícky vzal svoju priateľku okolo pliec. Nika sa spokojne uchechtla, priznávajúc mu bod k dobru.
A vtedy sa už vlak rútil na nástupište. Z valiacej sa železnej ozruty sa Nike zakrútila hlava, napriek tomu hľadala svoj vozeň. Kurník, kde sú tie čísla? nervózne švihala očami po bezmenných vozňoch, ale to ju už zhltla masa cestujúcich, všeobecne panujúci stres a nervozita vyžarujúca z rozpálených nástupíšť a tiel potýkajúcich sa aspoň dočasne spoločným problémom. Nika nastúpila do prvého vozňa, pred ktorým sa ocitla a k svojmu rezervovanému miestu sa prebojúvala vovnútri.
„Prepáč, nevieš, aké číslo má tento vozeň?“ opýtala sa chalana usadeného po svojej ruke. Zhodou okolností toho istého, na ktorého sa vonku usmiala.
„Ani náhodou,“ sklamane jej odvetil, a tak sa zamerila k dverám, preskúmať nespočet čísel na stene vozňa pred dverami do chodbičky s kupé. Ufff, len o vozeň ďalej, uľavene si uvedomila, keď sa konečne dopátrala.
O malú chvíľku sa zložila na svojom mieste, vlak už bol v pohybe. Pozerala von oknom na nekonečné nížiny, postupne sa dvíhajúce do menších kopcov Malých Karpát, charakteristického Záhoria plného farebných polí, borovíc a zelene po nedávnom daždi predchádzajúcemu horúčavám a nechala sa unášať v ústrety mimo realitu, pred ktorou sa tak snažila uniknúť, byť šťastná aj za cenu toho, že si tento krásny pocit navodzuje umelo – cestovaním a zodpovednosťou sama za seba.
„Ty už zase ideš preč?“ rozčarovane na ňu pozerala Baša, keď ponad plece svojej sestry zahliadla rezerváciu hotelovej izby v Prahe. „Pred chvíľou si predsa došla z Tatier, neohriala si sa tu ešte ani dva dni…“ sklamane jej vyčítala.
„Kým môžem, chcem cestovať,“ mykla plecami Nika.
„Keby som ti mohla nejako pomôcť…“ povzdychla si. „Mám ísť s tebou?“
„Však v práci ťa teraz nepustia… Nerob si starosti, ja to zvládam.“
„Prebíjaš samotu samotou?“ povytiahla obočie Baša.
Nike v hrdle navrela bolestivá guča, ale premohla sa. „Paradoxne, na cestách sa cítim menej sama než tu, kde mi všetko pripomína…“ Ďalej nevládala dopovedať. Teraz potriasla hlavou, aby pred zničujúcimi spomienkami utiekla. Pozrela sa na spolucestujúcich, ktorí jej odteraz na nasledujúcich vyše štyroch hodín budú robiť spoločnosť na ceste do Prahy. Do očí jej udrel snedý mladý muž stojaci obďaleč, nakláňajúci sa ku svojej kamarátke/priateľke, Nika ešte nevedela odhadnúť. Spod zeleno-čiernych kraťasov sa mu črtali opálené svalnaté nohy, čierne tričko obopínalo pekný hrudník, a mäkký pohľad tmavých očí. Pekný, preblesklo jej hlavou, hoci dotyčný najskôr ani len netušil, že ho ktosi uprene pozoruje. Odvrátila zrak, vytiahla z kabely čerstvé noviny, ale po pár minútach bezduchého zízania na písmenká si uvedomila, že spoločenstvo ľudí náhodne zoskupených v malom priestore na krátky zlomok života ju zaujíma viac. Každý z nich si so sebou vezie svoj vlastný život, svoj príbeh… Vlak je najlepším zaznamenávačom nielen letných príbehov, to si Nika už dávno uvedomila. Práve preto sa cestovanie vlakom stalo jej najobľúbenejším spôsobom prepravy. Ak je človek pozorný, z tvárí cestujúcich možno vyčítať nepreberné množstvo emócií, pri počúvaní rozhovorov či telefonátov dokresľovať svoju laickú predstavu o ich živote, čím získava šancu zabudnúť na ten svoj, taký nespravodlivý… Cestovanie Nike poskytuje slobodu, voľnosť divého vtáka, ktorého krídla prepožičiava oceľovej konštrukcii niekoľkokotonovej obludy.
„Môžem si prelistovať vašu Pravdu?“ doľahla jej do uší otázka oproti sediaceho staršieho muža.
„Jasné, samozrejme,“ bez váhania odvetila a podala mu noviny.
„Ďakujem,“ vrelo sa na ňu usmial. „Ak chcete, kľudne si vezmite môj plátok,“ veľkoryso jej navrhol.
Nika sa zaksichtila. „Nie, ďakujem, bulvár nemám rada,“ slušne vysvetlila, hoci mala chuť na drzý klebetník nakydať. Prešedivený pán v športovom oblečení sa k jej úžasu začervenal až po korienky vlasov. „Ja… jasné, je to bulvár… Kúpil som ho len preto, že tu píšu o svadbe športovca a…“ habkal, rozpačito ukazujúc na titulnú stránku, kde sa skveli obrovské palcové titulky o nezvestnej neveste. Nika prevrátila očami a pri otázke starej pani vedľa nej sa úprimne zasmiala. „Píšu tam o tom viac, ako dávali v telke?“
„No…“
„Určite áno,“ prerušila ich Nika, „tí majú vždy záplavu informáciíí vycucaných z prsta,“ hodila rukou. „Prepáčte, postrážili by ste mi veci?“ poprosila spolusediacu a postavila sa, aby sa vyhla konfrontačnej diskusii o plátku, ktorý ju ani v najmenšom nezaujímal. Vybrala sa do reštauračného vozňa, aby si kúpila kávu, ktorú si v ten deň pri rannom náhlení z domu nestihla uvariť a prísun každodenného kofeínu jej citeľne chýbal. Toho sa aspoň nikdy nebudem musieť vzdať, uvažovala, keď sa predierala chodbičkou, aby si vzápätí uvedomila, že reštauračný vozeň je na opačnej strane a teda sa musí vrátiť. To sa už blížili k nasledujúcej stanici a tak uhla pred náhliacim sa a očividne nervóznym manželským párom, ktorý sa ponáhľal na prestup do iného vlaku, podľa cestovných poriadkov odchádzajúcim za pár minút. Kým čakala, do očí jej udreli dve mladé baby, sestry na nerozoznanie, hoci pri bližšom skúmaní sa pár rozdielov dalo nájsť. Na tvárach sa im jasne zračila neistota z prvej cesty vlakom na vlastnú päsť.
„On už zase kontroluje lístky?“ nechápavo sledovali sprievodcu, ktorý okolo nich pomaly prechádzal, hľadajúc nové tváre. Nika sa pousmiala; ona na svojej prvej ceste dokonca nedokázala otvoriť dvere na kupé a asi by sa ani nedostala do vlaku, keby sa ktosi nezľutoval a nepomohol jej, hoci do toho vlaku nenastupoval. Nevedela ani rozoznať prvú triedu, v ktorej mala miestenku, od druhej a keď sa na to spýtala sprievodcu, na ktorého narazila, pozeral na ňu ako na blázna. Celú cestu sedela ako na tŕní, nalepená na okne, aby jej neušla ani jedna stanica, aby nezaspala, nieto, aby si odskočila na vecko, hoci ju už skrúcalo od potreby, či do reštauračného vozňa. Batožinu strážila ako ostriež a ľudí sa bála. Mohla mať devätnásť, čerstvá maturantka, ktorá práve začínala žiť. A teraz, v dvadsiatichtroch, sa cítila, akoby ju dostihol jeden z najväčších regresov.
„To vás v pätnástich pustili samé?“ práve sa oných sestier pýtala ich spolusediaca pani.
„My máme osemnásť,“ takmer spurne odvetili dievčatá ako jedno, a Nika pobavene vyprskla. Prvýkrát sa vybrali do sveta, najskôr na nejaký poriadny žúr a tu im pripisujú pätnásť! Aká vrcholná opovážlivosť!
Potom sa už Nika konečne predrala až k vytúženému reštauračnému vozňu a za malú chvíľu v ruke stískala vysnívaný pohár Nescy. No, presso to nie je, ale aj toto sa ráta, spokojne dumala, keď sa vracala k svojmu miestu a ľudia, stojaci v uličke, jej bez váhania ustupovali, aby ich neobliala horúcou tekutinou.
„Excuse me!“ zdrapila ju za ruku akási žena s krátkymi havranými vlasmi, až od úľaku nadskočila. „Could you explain me this term?“ bezradne ťukala prstom na údaj dnešného dátumu.
„This is date, today,“ zahabkala Nika, loviac zo svojej skromnej zásoby angličtiny. „But… you are in the bad train,“ zamračila sa, keď si všimla, že sa nachádza v nesprávnom vlaku. Turistka sa mračila rovnako ako Nika, evidentne nechápajúc, čo jej toto žieňa bľaboce.
„This train is gonna not stop in Budapest, but Prague, Berlin, the opposite line,“ snažila sa.
„What? I do not understand,“ nechápala.
Ááách, bezradne zvesila plecia Nika, vediac, že nemá veľa času, vlak sa za chvíľu pohne. Ako sa povie, že musí vystúpiť…?! zúfalo uvažovala. „You must get out of this train!“ vyhŕkla napokon. Cudzinka na ňu zhrozene zazrela a neveriacky sa od Niky, celej červenej v tvári, pratala preč. Musíte z tohto vlaku vypadnúť! To som tomu dala, ďalší pozitívny vrub na adresu Slovákov, zahanbene sa vracala na svoje bezpečné miesto, dúfajúc, že už ju nikto nepristaví.
Položila si kávu na stolík a práve sa chcela prešmyknúť k svojmu sedadlu pri okne okolo panej, ktorú predtým žiadala o postráženie vecí, keď ju dotyčná prudko schmatla za ruku. „Prepáčte, toto je obsadené, sadnite si tamto,“ ukazovala kamsi za Nikin chrbát.
Nika vypleštila oči. „Prosím???“
„Toto je obsadené, sadnite si inde.“
„Ale veď…“ zmätene sa rozhliadla Nika. Pán s jej Pravdou v rukách je tam, jej veci sú tam, tak komu preskočilo? „Ale veď to som ja!“ hlúpo ukázala na seba. Dezorientovanej spolucestujúcej vtom svitlo a keby mala o niekoľko desaťročí menej, v červenaní by tromfla aj Niku pri jej predchádzajúcom výroku adresovanom cudzinke.
„Ježišmária, veľmi sa ospravedlňujem…“
„To nič, strážili ste svedomito, ďakujem…“
„Aj tak, prepáčte… Videla som, že ste šli tamtým smerom a vrátili ste sa z opačného, tak som sa pomýlila…“
„Áno, šla som si kúpiť kávu, ale neuvedomila som si, že ten vozeň je bližšie k rušňu,“ vysvetľovali si, a pán s novinami sa chechtal tak, až si ich musel zložiť na kolená, aby ich neroztrhal.
„Prepáčte, ja tu mám miestenku,“ ozval sa povedľa nich hlas nového cca sedemdesiatročného cestujúceho, ktorý vyhadzoval zo sedadla ďalšieho staršieho pána.
„Ja sa nemusím postaviť, mám ZŤP, pýtal som sa sprievodcu a on vravel, že ja sa postaviť nemusím,“ oháňal sa preukazom dotyčný.
„Je mi ľúto, ale ja tu mám kúpenú miestenku,“ opakoval chraptivo deduško.
„Tak to by ma zaujímalo…“ potichu začal muž s mojou Pravdou v rukách, „podľa čoho vlastne tie miestenky priraďujú…“
Pani vedľa mňa mu prikývla a pustila sa s ním do vrelej debaty a nedokonalostiach systému, najskôr, aby ututlala vlastný trapas, ktorý sa jej pred chvíľou podarilo spôsobiť.
Nika postupne vypla a popri pochlipkávaní kávy sa plne venovala svojej obľúbenej zábavke – pozorovaniu ľudí a dolovaniu emócií a ich príbehov. Všimla si mladé dievča, sediace samotné rovnako ako Nika. Oči mala pevne upreté na krajinu za oknom, ale nezdalo sa, že sa blíži jej stanica. V očiach sa jej zračili spomienky, tisíce myšlienok, s ktorými zápasila a Nika sa v nej videla. Dievčaťu sa bolestivo stiahlo obočie, keď v rozhlase oznámili, že sa blížime k Břeclavi, pohľad od okna však neodvrátila, ba sa naň nalepila ešte intenzívnejšie. Spomienky… Niečo jej toto miesto pripomína a bolí ju to, hlesla Nika. Možno lásku… Možno sa práve rozišla a tu s ním trávila nádherné chvíľky… uvažovala. Dievča si práve ukradomky zotrelo slzu, ktorá sa jej tlačila von z oka a nepriamo tak potvrdilo Nikin záver. Jej smútok sa ako nákazlivá viróza opäť lepil aj na ňu, preto silou vôle od nej odvrátila pohľad a zaostrila na mužský párik päťdesiatnikov, ktorí sa spokojne kŕmili mliečnou Študentskou čokoládou, jeden si čítal noviny, druhý lúštil krížovky, sem-tam sa pozreli von z okna, prehodili pár zvučných slov po česky a z celého ich postoja vyžarovala pohoda, ktorá donútila Niku opäť sa usmiať. Zaujímavé, ako sú emócie chytľavé, uvedomila si. Páni sú evidentne na chlapskej jazde, respektíve sa z nej vracajú, precestovali slovenské hory a mieria domov do Čiech, dedukovala podľa ich špinavých batohov a zablatených bagančí. A po potuľkách v horách zamierili do nášho hlavného mesta, aby si overili, nakoľko je Bratislava pozadu oproti Prahe, škerila sa Nika.
„Zdá sa, že vonku bude pršať, však?“ zaznelo jej v ušiach, keď jej spolusediaci pán vracal Pravdu.
„Je to možné, a po tých horúčavách by to aj dobre padlo,“ neprítomne odvetila, avšak hneď precitla, keď dotyčný siahol po igelitke v batožinovom priestore nad ich hlavami, bez rozpakov vyslobodil svoje nohy z príšerných sandálov, navliekal si chlpaté ponožky s menšou dierou na palci a začal šnurovať tenisky.
Kokos… Čo človek vo vlaku nevidí, nevychádzala z údivu Nika a pre istotu zadržiavala dych. Snedý muž, ktorého zaevidovala pri svojom nastupovaní na vlak na ňu zrazu fľochol, a jej to neušlo. V duchu sa potešene usmiala. Ako málo stačí človeku, aby bol spokojný…
Cesta jej ubiehala rýchlo, hoci Ecéčko malo takmer polhodinové meškanie. Cestujúci sa striedali len pomaly, všetky zaujímavé tváre a príbehy mala prelúskané. Jej spolusediaci sa v Pardubiciach vymenili s dvojicou mladých, dievčaťa a chlapca, podľa správania kamarátov. Nika však videla na zelenkavých očiach kočky, že k svojmu kamarátovi prechováva čosi viac, než len obyčajné priateľstvo. Ona krásna ako kandidátka na Miss World, on obyčajný, tuctový, podľa Nikiných kritérií dokonca škaredý, a predsa si dokázal získať jej náklonnosť. Po očku ich zvedavo pozorovala, odhadujúc, či si to niekedy uvedomí aj on, či o tom ešte nevie a či jej to niekedy opätuje. Priala im to, zdalo sa, že by sa k sebe hodili minimálne rovnakými záujmami.
A tam, obďaleč, vedľa snedého chlapca, ktorý jej už zase bol otočený chrbtom, keď si presadol k svojej kamarátke (už vedela, že priateľka to nie je), ďalší pár. Absolútny protiklad k tomu pred ňou. Škaredé, obtlstlé dievča, neupravená takmer albínka, nech Nike prepáčia takéto názory, bozkávané krásnym vyšportovaným mužom… Láska ozaj nie je o vzhľade, presvedčene uznala Nika. O tom už niečo vedela… Jej priateľ by tiež nevyhral žiadnu z estetických súťaží, ani ona nebola dokonalosť sama, najmä teraz, s tou svojou škaredou dlhou reznou ranou krížom cez celý hrudník, ktorú starostlivo zakrývala tričkami bez výstrihov a rôznorodými šatkami… Jazvou po tej nehode, ktorú on neprežil. Nike sa roztriasli ruky, pevnejšie zovrela operadlá. Nádherná jazda na silnej motorke krížom cez celú Bratislavu, veľká rýchlosť, ona prilepená k mužovi, ktorého milovala najviac na svete, k jej Viktorovi… A potom už len prudký náraz nákladiaka, ktorý nedal prednosť v jazde, let, tma, tma, temnota a kruté prebudenie sa v nemocnici, kde zistila, že on už nie je… Nika zovrela operadlá pevnejšie, až jej zbeleli hánky. To sú spomienky staré polroka, stále živé, ktoré chcú byť zabudnuté. Spomienky na človeka, ktorý zomrel, ale neopustil ju ani po smrti, lebo jej láska prežila. Kiežby aj tá zomrela… Kiežby. Z oka sa jej vytlačila chladivá slza, zotrela si ju skôr, než si to mohol ktosi všimnúť. A predsa ktosi – oný snedý muž, ktorý na ňu opäť so záujmom pozeral, hoci o tom netušila. Blížili sa už k hlavnej stanici Prahy, zdalo sa, že tu vystupujú obaja. Ktovie, možno ju osloví a vlak bude ponúkať o príbeh viac.
Upozornenie: Dielo je chránené autorským zákonom, jeho kopírovanie či iné šírenie je možné len so súhlasom autora.