Pittacus Lore:
Som číslo štyri
Ikar, 2011
Prišlo nás deväť. Vyzeráme ako vy, hovoríme ako vy, žijeme medzi vami, no nie sme ako vy. Dokážeme veci, o ktorých vy iba snívate. Sme silnejší a rýchlejší než čokoľvek, čo ste kedy videli. Sme ako superhrdinovia, ktorých uctievate vo filmoch a komiksoch – ibaže ozajstní. Mali sme v pláne vyrásť, zosilnieť, vytrénovať sa a spojiť do jednej veľkej sily, ktorá sa im vzoprie. Oni na to však prišli a začali nás vraždiť. Teraz sme na úteku. Trávime život v tieňoch, na miestach, kam sa nikto nikdy nepozrie. Zapadli sme medzi vás, takže vy nás ani nespoznáte… Oni však áno!
Zdá sa, akoby svet fantázie v poslednom čase ovládli upíri a anjeli, preto hlavná postava knihy Som číslo štyri vyznieva v porovnaní so spomenutými bytosťami ako outsider. Prečo? Odpoveď je prozaická – je totiž mimozemšťan.
Pripadá vám to pritiahnuté za vlasy? Nebojte sa, nejde o žiadnych zelených mužíčkov s veľkými hlavami a očami, ale o „ľudí“ z mäsa a kostí, ktorí trpia, milujú, majú strach a cítia bolesť ako obyčajní pozemšťania.
O úspechu a pútavosti knihy vypovedá aj fakt, že začiatkom apríla prichádza do kín rovnomenný film v produkcii Michaela Baya, známeho megalomanskými snímkami. Je sa teda na čo tešiť, navyše hlavných úloh sa zhostili Alex Pettyfer (Stormbreaker), Diana Agron (Glee) a Timothy Olyphant (Hitman). A o čom to celé vlastne je?
Planétu Lorien, podobnú našej Zemi, zničili zákerní a nebezpeční Mogadoránci. Podarilo sa uniknúť len deviatim deťom, u ktorých sa majú v budúcnosti rozvinúť mimoriadne schopnosti, a preto budú schopné bojovať s nepriateľmi a znovu vzkriesiť ich stratenú domovinu. Lorienčanov ale môžu zabiť len v presne určenom poradí. Prví traja už sú mŕtvi. A na rade je ďalší… Áno, znie to ako čistokrvné sci-fi a spočiatku som bol trochu skeptický, takéto príbehy nie sú totiž mojou šálkou kávy. Ale autor Pittacus Lore (resp. autori pod týmto pseudonymom – James Frey a Jobi Hughes) nám naservíroval hlavne pohľad na bežný tínedžerský život neobyčajného Američana. John Smith chce totiž žiť ako všetci ostatní v jeho veku – chodiť do školy, prežívať prvé lásky, biť sa o dievča svojich snov, športovať… Má však svoje poslanie a aby ho doviedol do úspešného konca, pomáha mu Henri, ochranca vystupujúci na verejnosti ako jeho otec. Časté sťahovanie z miesta na miesto, aby unikli Mogadoráncom, sťažujú možnosti získať si priateľov, ale to sa zmení príchodom do mestečka Paradise. V novej škole John spoznáva miestnu krásavicu Sarah, jej bývalého priateľa Marka a čudáka obľubujúceho všetko mimozemské Sama.
Netrvá dlho, kým sa u Johna začnú prejavovať jeho schopnosti – je ohňovzdorný a dokáže hýbať predmetmi. Spolu s tým je však prezradené aj jeho tajomstvo a Mogadoránci na seba tiež nedajú dlho čakať. A tak v polovici knihy končí relatívne pokojné tempo a nastupuje akcia, ktorá vás nepustí, až kým knihu neprečítate… A neostanete trochu sklamaní, pretože na druhý diel si ešte budete musieť pár mesiacov počkať.
Musím povedať, že takúto knihu som ešte nečítal – na jednej strane spracúva známe klišé (nový chlapec v škole sa zahľadí do populárneho dievčaťa, ktoré randilo s futbalistom, a pritom sa spolčí s miestnym outsiderom), ale zároveň primiešava netradičné ingrediencie, čím robí celý príbeh originálnym a miestami aj vtipným. Preto titul Som číslo štyri odporúčam každému, koho už unavili presladené i hororové knihy plné tečúcej krvi.
Ukážka z knihy:
Vrhol som sa nahor, zachytil okraja podlahy a vytiahol sa na ňu. Oheň sa šíril aj do ostatných častí domu. Sarah musela byť so psami niekde po mojej pravici. Rozbehol som sa po chodbe, kontrolujúc izbu za izbou. Fotografie zhoreli v rámoch, takže po nich ostali iba roztopené čierne siluety na stene. Vtom sa mi preborila dlážka pod nohou a ja som sa od ľaku nadýchol dymu a plameňov. Rozkašlalo ma to. Padol som na koleno, kašlúc, lapajúc dych. Potom ma premohla zúrivosť, takže som zaťal zuby a napriek všetkému šiel ďalej.
Našiel som ju v poslednej izbe vľavo. Kričala o pomoc. Psy zavýjali a skučali. Dvere boli zavreté, no ani som sa nezdržiaval ich otváraním. Kopol som do nich, až vyleteli z pántov. Sarah sa chúlila v kúte a psy sa tlačili k nej, aby boli čo najďalej od toho pekla. Keď ma uvidela, vykríkla moje meno a začala sa dvíhať. Naznačil som jej, nech ostane, ako je, a vošiel do izby práve vo chvíli, keď sa v jej strede zrútil masívny stropný trám. Zdvihol som ruku a poslal ho aj s prívalom plameňov naspäť k stropu. Prerazil ho aj so zvyškom strechy. Sarah to zmiatlo. Nechápala, čo sa deje. Skočil som k nej, jediným pohybom som prekonal azda sedem metrov hustých plameňov, ktoré mi absolútne nič nespravili. Psy mala pri nohách. Buldoga som jej strčil do náručia a retrievera som zobral sám. Druhou rukou som jej pomohol vstať.
„Ty si prišiel,“ vzdychla.
„Nikto a nič ti neublíži, kým som tu,“ povedal som jej.
Spracoval Marek
