Čo ak človek, ktorého hľadáte, stojí hneď vedľa vás a vy o tom neviete?
Príbeh Kde si? sa odohráva vo Florencii a v Londýne. Autorke sa podarilo vykresliť nádherné postavy, ktoré si okamžite zamilujete a budete im držať palce počas celého príbehu. „Je to vtipný, dojímavý a povznášajúci príbeh. Nedokázala som ho odložiť,“ vyznala sa svetoznáma autorka bestsellerov Sophie Kinsella.
Je to divoko romantický a zároveň smutno bolestný príbeh. „Jedna z tých kníh, ktoré vás dokážu rozosmiať i rozplakať zároveň,“ píše Prima Magazine.
Ak sa vám páčil hit Jeden deň, zamilujete sa aj do knihy Kde si?
Dnes je prvý deň zvyšku tvojho života…
Tess nedokáže pustiť z hlavy motto namaľované na ozdobnom tanieri, ktorý leží na poličke doma v kuchyni, ani keď je s najlepšou kamarátkou vo Florencii na posledných, priam idylických letných prázdninách. Čoskoro nastúpi na univerzitu v Londýne a nového života sa už nevie dočkať.
Aj Gus je s rodičmi vo Florencii na prázdninách, sedem mesiacov po tom, ako sa ich rodinný život nečakane a tragicky zmenil. Má namierené do Londýna na štúdium medicíny a usiluje sa byť poslušným synom, hoci túži utiecť a prísť na to, kým skutočne je.
A v jeden horúci letný deň sa chodníčky osemnásťročného dievčaťa a chlapca na chvíľu pretnú. Obaja sa vrátia do Anglicka a čelila budúcnosti výrazne odlišnej od toho, čo si každý z nich vysníval.
Počas nasledujúcich šestnástich rokov im život a láska pripravia nejedno prekvapenie. Delí ich vzdialenosť a osud, a tak nemajú možnosť sa stretnúť. Až sa opäť jedného dňa ocitnú v nádhernej Florencii.
Vypočujte si AUDIO ukážku.
Z knihy číta Zuzana Jurigová Kapráliková:
Kde si? je moderná romanca o dvoch mladých ľuďoch, ktorú si pochvaľujú aj ďalší známi autori ako Kate Mosse („Perfektné letné čítanie.“), Simon Toyne („Kde si? je jedna z tých krásnych kníh, ktoré vás vtiahnu a doslova do seba zabalia.“), či Veronica Henry („Moja najobľúbenejšia kniha roku 2016.“).
Reader´s Digest Výber, The Guardian, Daily Express, či Bookseller – všetci sa zhodujú: nádherne romantické čítanie, ktoré vás dostane!
Kate Eberlenová vyrastala v mestečku sotva päťdesiat kilometrov od Londýna. Detstvo strávila ako vášnivá čitateľka vo svete príbehov a vždy túžila niekam utiecť. Je absolventkou klasických štúdií na univerzite v Oxforde, po ich ukončení vystriedala rôzne zamestnania vo vydavateľskej oblasti a v rámci humanitných vied. Absolvovala učiteľský kurz angličtiny ako cudzieho jazyka s cieľom byť čo najviac v Taliansku, do ktorého sa zamilovala a ktoré veľa ráz navštívila. Je vydatá a má jedného syna.
Začítajte sa do novinky Kde si?:
1.
august 1977
TESS
Doma v kuchyni sme mali tanier, ktorý mama kúpila na Tenerife. Bol na ňom ručne maľovaný citát: Dnes je prvý deň zvyšku tvojho života.
Nikdy ma nedojímal viac ako otcova trofej za spev či snehové ťažidlo s nápisom New York, ktoré nám môj brat Kevin poslal raz na Vianoce, ale ešte ani v posledný deň letných prázdnin som ho tuším nevedela dostať z hlavy.
Keď som sa zobudila, vnútro stanu žiarilo oranžovou ako halloweenska tekvica. Opatrne, aby som nezobudila Doll, som pootvorila zips a nastavila tvár oslepujúcemu slnku. Vzduch bol ešte trochu ostrý a v diaľke bolo počuť vyzváňanie kostolných zvonov. Zapísala som si do denníka slovo „tklivý“ a označila som ho hviezdičkou, aby som si po príchode domov overila v slovníku jeho význam.
Výhľad na Florenciu z kempingu bol presne taký, aký mal byť, všetky tie tehlovočervené kupoly a veže z bieleho mramoru sa ligotali na horizonte modrej oblohy. A tak ma prepadol ten čudný, smutný pocit, akoby sa mi za mestom už teraz cnelo.
Vedela som, že mnohé veci mi nebudú chýbať. Napríklad spánok na tvrdej zemi – po niekoľkých hodinách máte pocit, akoby vám kamene vrastali do chrbta – alebo obliekanie v priestore, kde sa nemôžete vzpriamiť, ani cesta na toaletu, na konci ktorej si spomeniete, že ste si v stane zabudli toaletný papier. Je to zvláštne, že keď sa blíži koniec prázdnin, rovnakou mierou túžite, aby sa nikdy neskončili, a aby ste už zasa boli v pohodlí domova.
Mesiac sme cestovali vlakom po Francúzsku a Taliansku, spali sme na železničných staniciach, pili pivo v kempoch s chalanmi z Holandska, bojovali so spálenou pokožkou v pomalých a nepríjemne horúcich vlakoch. Doll sa nadchýnala plážami a kokteilom Bellini, ja som bola viac na mapy a historické pamiatky, ale vychádzali sme spolu dobre. Tak ako vždy, odkedy sme sa prvý raz stretli ako štvorročné a Maria Dolores OʼNeillová, ktorú som premenovala na Doll, sa ma opýtala: „Chceš byť mojou najlepšou priateľkou?“
Boli sme rozdielne, ale dopĺňali sme sa. Vždy, keď som to povedala nahlas, Doll vyhlásila: „Máš nádhernú pokožku,“ alebo „Tie topánky sa mi fakt páčia.“ A keď som sa potom vyjadrila, že nehovoríme o tom istom, zasmiala sa a povedala, že vie. Ale ja som si tým nikdy nebola až taká istá. S ľuďmi, ktorí sú vám blízki, si vypestujete jedinečný spôsob komunikácie. Je tak?
Moje spomienky na ostatné miesta, ktoré sme počas tých prázdnin navštívili, sú ako pohľadnice: reflektormi osvetlený amfiteáter vo Verone s oblohou ako atrament, azúrovomodrý záliv v Neapole, nečakane živé farby stropu Sixtínskej kaplnky. Ale z toho posledného bezstarostného dňa, ktorý sme strávili vo Florencii, si dokážem vybaviť jednu hodinu za druhou a takmer každý krok. Bol to posledný deň pred tým, ako sa mi zmenil život.
Doll sa ráno vždy chystala dlhšie ako ja, lebo ani vtedy nikam nechodila nenalíčená. Tešila som sa, že mám chvíľu pre seba. Najmä v to ráno. Mala som sa totiž dozvedieť maturitné výsledky a snažila som sa upokojiť, aby som si vypočula, či som zmaturovala tak dobre, aby som sa dostala na univerzitu.
Večer som si cestou do kempu všimla osvetlenú fasádu kostola vysoko nad cestou. Bol pekný a s okolím ladil asi ako šperkovnica uprostred lesa. Bazilika bola v dennom svetle oveľa väčšia, ako som si predstavovala. Keď som k nej stúpala po impozantnom barokovom schodisku, mala som odrazu zvláštny pocit, že by to bolo dokonalé miesto na sobáš. Vôbec sa to na mňa nepodobalo, lebo v tom čase som ešte nemala vážnu známosť, nehovoriac o tom, že mi ani nenapadlo predstavovať si samu seba v dlhých bielych svadobných šatách.
Z terasy na samom vrchu bol taký nádherný výhľad, že som pocítila iracionálne nutkanie rozplakať sa, keď som si so všetkou vážnosťou sľúbila – tak ako to robia len osemnásťroční –, že sa tam jedného dňa vrátim.
V okolí nebolo živej duše, ale keď som sa oprela do masívnych drevených dvier, otvorili sa. V bazilike bolo také šero po oslepujúcom slnečnom svetle, že si oči museli chvíľu privykať. Vzduch bol o niekoľko stupňom chladnejší ako vonku a presýtený typickým kostolným pachom, ktorý sa miesil s kadidlom. Bola som celkom sama v Božom dome, a keď som kráčala k vyvýšenému presbytériu, naliehavo som si uvedomovala, že mám obuté nevhodné ľahké sandáliky. Nespúšťala som oči z Ježišovej obrovskej bezvýraznej tváre a modlila som sa, aby som mala dobré známky. Vtom sa nečakane a akoby zázrakom apsida zaplnila denným svetlom.
Obrátila som sa a vyľakane som pozerala na vysokého chudého chalana v mojom veku. Stál pri škatuli pri stene, do ktorej sa hádžu mince, keď chcete rozsvietiť svetlo. Vlhké hnedé vlasy mal vzadu zopnuté a v krátkych bežeckých nohaviciach, v tielku a teniskách bol oblečený ešte nevhodnejšie ako ja. V jedinom krátkom okamihu sme sa mohli na seba usmiať či dokonca spolu prehodiť zopár slov, ale premeškali sme ho, lebo sme obaja rozpačito obrátili pozornosť na zlatú mozaiku obrovskej kupoly. A potom svetlo s hlasným cvaknutím opäť zhaslo, rovnako rázne a nečakane ako sa predtým rozsvietilo.
Rýchlo som v prítmí pozrela na hodinky, akoby som tým chcela naznačiť, že by som rada venovala ikonickému obrazu serióznejší záujem a keby som sa tak veľmi neponáhľala, možno by som aj sama rada na minútu rozsvietila svetlo. Keď som došla k dverám, znovu som začula cvaknutie. Pri pohľade na Kristove osvetlené vážne črty som cítila, akoby som ho sklamala.
Vrátila som sa do kempu, Doll sa medzitým učesala a nalíčila.
„Aké to bolo?“ spýtala sa.
„Myslím, že byzantské,“ povedala som.
„Je to dobré?“
„Nádherné.“
Dali sme si cappuccino a koláčik plnený vanilkovým krémom. Je až neuveriteľné, že v Taliansku vám lahodne chutí ešte aj bufetové jedlo v kempe. Po raňajkách sme sa zbalili a rozhodli sme sa, že zamierime rovno do mesta na hlavnú poštu, odkiaľ som si mohla zavolať do zahraničia a popýtať sa na výsledky záverečných testov. Aby nás to nezožieralo celý deň. Chcela som vedieť, ako som dopadla, aj keby ma doma čakali zlé správy. Nedokázala som zniesť úplnú neistotu, ako sa bude ďalej vyvíjať moja budúcnosť. A tak sme kráčali do centra storico a ja som tárala dve na tri o všetkom možnom okrem jediného, čo mi zamestnávalo myseľ.
Len čo som vytočila naše číslo, prepadol ma taký veľký strach, až sa mi chvíľu zdalo, že som zabudla rozprávať.
Mama to zdvihla už po prvom zvonení.
„Hope ti prečíta výsledky,“ povedala.
„Mami!“ vykríkla som, ale bolo neskoro.
Moja malá sestra Hope už bola pri telefóne.
„Prečítam ti výsledky,“ povedala.
„Tak poďme.“
„A, B, C...“ vravela pomaly, akoby si precvičovala abecedu.
„Nie je to fantastické?“ povedala mama.
„Čo?“
„Máš áčko z angličtiny, béčko z dejepisu a céčko z náboženstva a filozofie.“
„Žartuješ?“ Ponúkli mi miesto na londýnskej univerzite za predpokladu, že budem mať dve béčka a jedno céčko. Dosiahla som teda lepšie výsledky, ako som potrebovala.
Vystrčila som hlavu spod plexisklovej striešky a ukázala som Doll zdvihnutý palec.
Na opačnom konci telefónnej linky sa mama tešila a potom sa k nej pridala aj Hope. Predstavila som si, ako stoja v kuchyni vedľa gýčovej poličky s tanierom s nápisom Dnes je prvý deň zvyšku tvojho života. Doll navrhla, aby sme to oslávili a minuli zvyšné peniaze na fľašu spumante na námestí Plaza Signoria pri stole pod holým nebom. Mala viac peňazí ako ja z brigádovania v salóne krásy popri učení. Doll nemala záujem študovať na univerzite. Teraz túžila po ďalšom posedení na terase nejakej reštaurácie, už od Benátok, kde sme z neopatrnosti minuli celodenný rozpočet na cappuccino na Námestí svätého Marka. Doll mala už v osemnástich chuť na luxus a lesk. Ale bolo iba desať hodín ráno a ja som usúdila, že keby sme sa aj dlhšie zasedeli, ostali by nám celé hodiny do odchodu nočného vlaku do Calais a zrejme by nás poriadne bolela hlava. Som takáto praktická.
„Ako chceš,“ povedala sklamane Doll. „Je to tvoja oslava.“
Toľko pamiatok som ešte chcela vidieť – galériu Uffizzi, národné múzeum Bargello, Baziliku il Duomo, Baptistérium svätého Jána Krstiteľa, Baziliku Santa Maria Novella...
„Chceš povedať kostoly, však?“ Doll sa nedala oklamať talianskymi názvami. Obe sme dostali katolícku výchovu, ale Doll vnímala kostol ako niečo, čo ju v nedeľu ráno vyháňalo z postele, a ja som pokladala za úžasné považovať sa za agnostičku, i keď som sa ešte pomerne často pristihla, že sa za niečo modlím. Pre mňa boli talianske kostoly v zásade ani nie tak o Bohu ako o kultúre. Úprimne povedané, bola som snobka, ale dovolila som si to, lebo som sa mala stať študentkou.
Nechali sme si ruksaky v staničnej úschovni a rýchlo sme si prezreli Il Duomo, vzájomne sme sa odfotili pred zlatou bránou Baptistéria a potom sme zamierili bočnou ulicou k Santa Croce. Zastavili sme sa v malej zmrzlinárni, ktorú práve otvárali. Porcia zmrzliny v ranných hodinách uspokojila Dollinu túžbu po dekadencii. Obe sme si vybrali tri rôzne príchute z valcovitých vaničiek naaranžovaných za sklom ako obrovské balenia vodových farieb.
Kúpila som si osviežujúcu mandarínkovú, citrónovú a grapefruitovú.
„Dokonalé raňajky,“ povedala Doll, vychutnávajúc si zmrzlinové kopčeky s príchuťou marsaly, čerešní a čokoládového fondánu, ktorý opísala ako orgazmický a uchoval ju v stave dobrej nálady počas hodinovej prehliadky Giottových fresiek.
Pri pohľade na výtvarné umenie v Dollinej spoločnosti bolo zábavné, že pritom vravela vety ako „Chodidlá mu veľmi nešli, však?“ Ale keď sme vyšli z kostola, zdalo sa mi, že už mala dosť kultúry. Poludňajšia páľava v meste bola neznesiteľná, a tak som navrhla, aby sme sa odviezli autobusom do starobylého mestečka na kopci, do Fiesole, o ktorom som čítala v turistickej príručke Rough Guide. Stáli sme pri okne a cestou sme si nechali tváre ovievať príjemným vánkom.
Hlavné námestie vo Fiesole bolo v porovnaní s rušnými florentskými ulicami neuveriteľne pokojné.
„Oslávme to a objednajme si menu turistico,“ povedala som, keď som sa rozhodla minúť posledné peniaze, ktoré som mala ako železnú rezervu.
Sedeli sme na terase reštaurácie a v diaľke sa črtala Florencia ako vlastná miniatúra. Vyzerala ako pozadie na Leonardovom obraze.
„Plánuješ na dnešné popoludnie ešte nejaké ďalšie vzdelávacie aktivity?“ spýtala sa Doll, jemne si potľapkávajúc kútiky úst, lebo pred chvíľou spucovala plný tanier špagiet pomodoro.
„Je tu rímske divadlo,“ priznala som. „Ale rada sa tam pozriem aj sama. Vážne...“
„Tí mizerní Rimania sa dostali všade, čo?“ povedala Doll, ale celkom ochotne sa ku mne pridala.
Boli sme jediní turisti, ktorí si v tom čase prišli pozrieť divadlo. Doll sa opaľovala na jednom z kamenných sedadiel v dlhom rade a ja som skúmala okolie. Keď som trafila na pódium, posadila sa a zatlieskala. Uklonila som sa.
„Povedz niečo!“ zavolala na mňa Doll.
„Zajtra. A zajtra, a zas ďalšie zajtra!“ zvolala som.
„Viac!“ kričala Doll a vyberala fotoaparát.
„Na viac si neviem spomenúť!“
Zoskočila som z pódia a vybrala som sa po schodoch za ňou.
„Odfotím ťa?“
„Odfoťme sa spolu.“
Doll položila fotoaparát na schod o tri rady vyššie a dúfala, že sa jej podarí zachytiť toskánske kopce v pozadí.
„Ako sa povie po taliansky syr?“ spýtala sa a nastavila samospúšť. Potom rýchlo zbehla ku mne, aby stihla cvaknutie.
Na fotografii v mojom albume vyzeráme, akoby sme posielali bozky do objektívu. Samolepka, ktorá drží fotografiu, medzičasom zožltla a fólia sa pomaly rozpadáva, ale farby bieleho kameňa, modrej oblohy a čiernozelených cyprusov sú také ostré, aké si pamätám.
Čakali sme na autobus, ktorým sme sa mali vrátiť do Florencie. V stromoch okolo nás vyhrávali cvrčky. Boli sme neobvykle tiché.
Doll mi nakoniec prezradila, čo jej chodí po rozume. „Myslíš, že sa budeme stále priateliť?“
„Čo tým chceš povedať?“ predstierala som, že neviem, o čom hovorí.
„Keď budeš na univerzite s ľuďmi, ktorí poznajú knihy, dejiny a podobné veci...“
„Nebuď trafená,“ povedala som sebaisto, lenže mne samej už napadla kacírska myšlienka, že budúci rok budem pravdepodobne prázdninovať s ľuďmi, ktorí budú chcieť vidieť malú kolekciu maľovaných gréckych váz v archeologickom múzeu alebo porovnávať Michelangelove diela s Donatellovými a inými korytnačkami nindža (ako ich nazýva Doll).
Dnes je prvý deň zvyšku tvojho života.
Zakaždým, keď som si dovolila pomyslieť na budúcnosť, v žalúdku som cítila vzrušené chvenie.
Vo Florencii sme šli malou okľukou na ďalšiu zmrzlinu. Doll opäť neodolala čokoládovej, ku ktorej pridala kopček melónovej. Ja som sa rozhodla pre hruškovú, tá chutila ako esencia stoviek dokonalých kúskov odrody Williams, a malinovú s výraznou a sladkou chuťou ako letná spomienka z detstva.
Stredoveký most Ponte Vecchio bol trochu menej rušný ako ráno, a tak sme mohli nazrieť do výkladov drobných klenotníctiev. Keď Doll zbadala strieborný náramok s príveskami, oveľa lacnejší ako ostatný tovar, nazreli sme dnu.
Majiteľ nám ukázal jemnú retiazku s miniatúrnymi replikami Duomo, Ponte Vecchio, fľašou Chianti a Michelangelovým Dávidom.
„To pre dieťa,“ povedal majiteľ lámanou angličtinou.
„Čo keby som to kúpila Hope?“ navrhla Doll, nadšená, že našla dôvod minúť zvyšok peňazí.
Sledovali sme, ako muž kladie náramok na hodvábny papier v malej lepenkovej škatuľke so zlatým heraldickým symbolom fleurs-de-lys. Predstavovali sme si, že si moja sestra ten náramok odloží niekam na zvláštne miesto a sem-tam ho všetky rozbalíme a budeme naň úctivo hľadieť ako na vzácny rodinný klenot.
Vonku sa pamiatky pomaly prestávali kúpať v slnečnom svetle a mestský ruch utíchal. Príjemný džezový riff pouličného klarinetistu vanul vlahým ovzduším. Uprostred mosta sme si počkali na voľné miesto v dave ľudí, aby sme sa mohli odfotiť s blednúcou zlatistou oblohou v pozadí. Pri myšlienke, že sa objavíme na mnohých kozubových rímsach na pozadí mnohých fotografií neznámych ľudí od Tokia po Tennessee, sme sa cítili trochu zvláštne.
„Mám ešte dva zábery,“ oznámila mi Doll.
Behala som očami po dave ľudí. Odrazu mi udrela do očí mierne povedomá tvár. Zaradila som ju však, až keď sa zmätene zamračila, lebo som sa na toho chalana usmiala. Bol to on, stretla som ho v to ráno v San Miniato al Monte. V posledných lúčoch zapadajúceho slnka mu vlasy svietili červenkastým nádychom. Mal polokošeľu špinavozelenej farby a plátenné nohavice. Stál vedľa manželskej dvojice v stredných rokoch, mohli to byť jeho rodičia.
Podala som mu fotoaparát so slovami: „Budeš taký dobrý?“
Keď som videla, že sa zatváril zmätene, napadlo mi, či nie je cudzinec, no potom sa mu na bledú pehavú tvár vystúpila červeň od rozpakov a povedal: „Isteže.“ Moja mama by tú reakciu a tón komentovala slovami: „Pekne povedané.“
„Povedzte syyyr!“
„Formaggio!“ povedali sme zborovo.
Na fotografii máme zatvorené oči a smejeme sa na vlastnom vtipe.
Ležali sme na spodných ležadlách v štvorlôžkovom ležadlovom vozni a podávali si fľašu s červeným vínom. Vlak sa ťažkopádne vliekol nočnou krajinou a my sme prechádzali prázdninové spomienky. V mojom prípade to boli výhľady a pamiatky.
„Spomínaš si na tie kvety na Španielskych schodoch?“
„Na kvety?“
„Bola si na tej istej dovolenke ako ja?“
Pre Doll to bolo najmä o mužoch:
„Pamätáš sa, ako sa zatváril ten čašník na Piazza Navona, keď som povedala, že rada jem ryby?“
Teraz sme už vedeli, že táto fráza má v taliančine iný význam.
„Najlepšie jedlo?“ spýtala sa Doll.
„Prosciutto a broskyne z pouličného trhu v Bologni. A tvoje?“
„Tá pizzoidná vec s cibuľkou a sardelami v Nice bola vynikajú...“
„Pissaladière,“ povedala som.
„Nepoučuj!“
„Najlepší deň?“
„Na Capri,“ vyhlásila Doll. „A tvoj?“
„Myslím, že dnešok.“
„Najlepší...?“
Doll zadriemala, ale ja som nemohla spať. Zakaždým, keď som zatvorila oči, ocitla som sa v malej izbe, ktorú som si zarezervovala na univerzitnom internáte. Až do dnešného dňa som si ju netrúfla obývať. Teraz som však vzrušene kládla svoje veci na poličky, prešívanú prikrývku na posteľ a pripináčikmi som pripevňovala na stenu plagát Botticelliho obrazu Primavera, ktorý ležal zrolovaný na batožinovej priehradke nad hlavou. Na ktorom poschodí budem bývať? Budem mať z okna výhľad ponad strechy okolitých budov na vežu Telecom Tower, ako z izby, ktorú nám ukazovali počas Dňa otvorených dverí? Alebo budem mať okno do ulice s výhľadom na červené strechy poschodových autobusov míňajúcich internát so zvukovou kulisou náhleho húkania sirén, ktoré vytvára dojem, že ste sa ocitli vo filme?
Vlak sa štveral Alpami a vzduch v kupé sa ochladil. Prikryla som Doll flaušovou prikrývkou. Zamrmlala ďakujem, ale nezobudila sa. Bola som rada, lebo som mohla osamote prežívať výnimočnosť chvíle. Ostala som sama so svojimi plánmi a cestovala som z jednej etapy života do ďalšej.
Zrejme som zaspala v skorých ranných hodinách. Zobudila som sa na zvonenie raňajkového servírovacieho stolíka. Doll bezútešne civela na husté dažďové kvapky stíhajúce jedna druhú dolu oknom vlaku, ktorý sa šinul cez rovinaté polia severného Francúzska.
„Zabudla som na počasie,“ povedala a podávala mi plastový pohárik s kyslastou kávou a croissant obalený v celofáne.