Príbeh, ktorý vás rozplače, rozosmeje a naučí, že život je vzácny…
Najlepší rok tvojho života.
Vydavateľ Jonathan Grief je bohatý, znudený a nafúkaný intelektuál. Zo zlyhania svojho manželstva obviňuje bývalú manželku a z pracovných neúspechov zasa svojho otca, po ktorom prebral vydavateľstvo. Nikdy však nehľadá chybu v sebe. Ak aj mal kedysi zmysel života, dávno naň zabudol.
Majiteľka detského klubu Hannah Marxová je jeho pravý opak. Vo všetkom hľadá niečo pozitívne a chce sa tešiť z každého okamihu. Choroba jej priateľa a budúceho snúbenca ostro zasiahne do jej vysnívaných predstáv. Hannah sa pokúsi svoju lásku zachrániť.
V živote Hannah aj Jonathana zohrá dôležitú úlohu tajomný diár.
Ako zmení ich osudy?
Vypočujte si AUDIO úryvok.
Z knihy číta Zuzana Jurigová Kapráliková:
„Najlepší rok môjho života bol, keď som mala šestnásť a bola som nešťastne zamilovaná,“ spomína známa spisovateľka Hana Lasicová. „Celý rok sa to vlieklo a bolo to ako na hojdačke. To napätie a všetko okolo toho bolo úžasné. Vídavali sme sa v škole a okrem toho sme spolu bývali na internáte, takže nebolo úniku. Som si istá, že keby to bola šťastná láska, už by som si ani nepamätala meno dotyčného. Takto sa mi o ňom dodnes sníva. Myslím úplne úprimne, že nikdy som nebola taká šťastná, ako keď som bola tak nešťastná…“
Najlepší rok tvojho života je krásny román o dvoch mužoch, jednej žene a najdôležitejších otázkach života. Dojímavý a silný. Svieži štýl písania, na mnohých miestach vtipný a predovšetkým citlivý, takže sa neubránite slzám.
Začítajte sa do novinky Najlepší rok tvojho života:
1
Jonathan
1. januára, pondelok, 7.12 hod.
Jonathan N. Grief je rozladený. Ako každé ráno presne o šesť tridsať si obul tenisky, napriek mrazivému počasiu sadol na bicykel a vydal sa na každodenný ranný beh popri rieke Alster.
A ako vždy 1. januára ho rozčuľujú zvyšky prskaviek, rakiet a petárd, ktoré s mokrým sivým snehom vytvorili odpornú šmykľavú brečku, ležia na chodníkoch, cyklistických cestách i bežeckých tratiach; rozčuľujú ho porozbíjané fľaše od sektu a piva, čierne od sadzí, lebo v noci poslúžili ako odpaľovacie rampy, no nikomu ani na um nezišlo, aby ich neskôr odpratal do kontajnera s triedeným odpadom; rozčuľuje ho ťažký a sychravý vzduch, ktorý rozjarení Hamburčania debilnými ohňostrojmi premenili na nepreniknuteľný vlhký mrak popolčeka vznášajúci sa nad hanzovým mestom, že sa v ňom sotva dá dýchať.
(Samozrejme, silvestrovskí výtržníci sa teraz polomŕtvi vyvaľujú v posteliach, vyspávajú opicu, lebo novoročné predsavzatie, že prestanú chľastať a fajčiť, im vyletelo z hlavy presne minútu po polnoci s rachotom prvej odpálenej rakety, a potom do skorých ranných hodín robili cirkus a randál, akoby si neuvedomovali, že suma, ktorú vyhadzujú do luftu, sa nebezpečne blíži k výške štátneho rozpočtu celej krajiny.)
Ale Jonathana Griefa zlostia aj iné veci.
Najväčšmi ho podráždilo, že exmanželka Tina sa zasa neovládla a položila mu v noci pred dvere čokoládového kominára, na ktorom bolo ako každý rok napísané Veľa úspechov a šťastia v novom roku!
Pche, vraj úspechy a šťastie v novom roku! Jonathan prebehol cez most, za ktorým sa bežecká trať popri výletnej reštaurácii Red Dog vnárala do parku pri rieke, a zrýchlil na 14 kilometrov za hodinu, takže kroky sa na piesku ozývali ako hlasné tľapkanie.
Úspechy a šťastie v novom roku! Športové hodinky na zápästí ukazujú rýchlosť 16 km/h a pulz 156 úderov za minútu, takže dnes zrejme na povinnom okruhu 7,4 kilometra zlomí rekord. Doterajší urobil za 33,29 minúty, ale ak to takto pôjde ďalej, dnes ho prekoná.
Pri budove anglicko-nemeckého klubu však predsa len spomalil. Veď je to absurdné! Hádam len pre Tininu hlúpu „pozornosť“ neohrozí vlastné zdravie. Čo keby si natiahol sval? Od rozvodu predsa uplynulo už päť rokov, čokoládový kominár ho azda nemal až tak rozhodiť.
Fakt je, že ju miloval. Veľmi. Ale fakt je aj to, že Tina po siedmich rokoch šťastného manželstva ušla s jeho (bývalým) najlepším kamarátom Thomasom Burgom a podala žiadosť o rozvod. Teda aspoň Jonathan bol presvedčený, že sú spolu šťastní. Tina mala očividne iný názor, veď inak by sa to s Thomasom asi nestalo.
Hoci ho ubezpečovala, že to s ním, s Jonathanom, nemá nič spoločné, každý, kto nemá v hlave otruby, predsa vie, že v takýchto prípadoch to má vždy akurát s ním spoločné všetko.
Škoda, že dodnes nevie prísť na to, v čom mohol byť problém. Tinu si pestoval doslova ako vo vatičke. Kúpil jej krásnu vilu pri parku vo vychýrenej štvrti Harvestehude, prestaval ju podľa jej vkusu (mala celý vlastný trakt s kúpeľňou a so šatníkom!), vďaka nemu sa mohla vykašľať na nenávidený flek grafičky v reklamke a viesť slobodný život podľa vlastných predstáv.
Každé želanie jej splnil, ešte ho ani nestihla vysloviť. Pekné handry, drahé kabelky, šperky, nové auto – stačilo spomenúť, že sa jej niečo páči, a už jej to kúpil.
Viedli bezstarostný život bez akýchkoľvek povinností. Jonathan prevzal po otcovi Wolfgangovi vydavateľstvo Griefson & Books, ktoré skvele riadil konateľ, takže on sám sa tam objavoval sporadicky – ako pán vydavateľ plnil skôr reprezentatívne úlohy. Chodili na najdrahšie dovolenky do najexkluzívnejších destinácií, na každom významnom spoločenskom podujatí v Hamburgu boli vítanými hosťami, a pritom sa nemuseli strachovať, že sa ich súkromný život ocitne na titulných stránkach bulvárnej tlače.
Tina si taký život užívala plnými dúškami, plánovala cesty do čoraz exotickejších destinácií, nosila čoraz rafinovanejšie modely, pravidelne menila kompletné zariadenie vo vile.
Jasné, že občas mu prebleslo hlavou, či sa jeho žena nenudí, najmä keď opakovala jedno a to isté.
Vraj chce od života „niečo viac“, len škoda, že dlho nevedela, čo vlastne chce – aspoň jemu to nepovedala. Najprv to hľadala v jazykových kurzoch, behávala (to jej odporúčal Jonathan), neskôr chodila na hodiny hry na gitaru, cvičila čikung, chodila na tenis, skúšala aj ďalšie aktivity, no pri ničom dlho nevydržala. Jonathan už bol taký nalomený, že sa s ňou chystal zásadnejšie pozhovárať na tému deti (a nielen to, dokonca bol ochotný prikročiť aj k činu), no Tina ho ustavične ubezpečovala, že vo dvojici im je predsa najlepšie.
Napokon skončila u psychoterapeutky.
Jonathan dodnes netuší, čo na tých sedeniach každý týždeň preberali. Tina ho o tom neinformovala. Načo. Nech je ako chce, to nedefinovateľné „niečo viac“ napokon očividne našla akurát u Thomasa, Jonathanovho priateľa z detstva, šéfa marketingového oddelenia vo vydavateľstve Griefson & Books.
Bývalého šéfa. Lebo keď to prasklo, Thomas dal výpoveď, Tinu poslal pracovať späť do reklamky a nasťahoval sa s ňou do úbohého trojizbového bytu.
Pri spomienke na tých dvoch Jonathan len nechápavo pokrútil hlavou, ani nezdvihol zrak z neónovo žltých tenisiek značky Nike. Takto si zničiť život v mene lásky! A to mu akurát Tina želá veľa úspechov a šťastia v novom roku! Veď je to na smiech.
Prudko vydýchol, pred ústami sa mu vytvoril obláčik. Doparoma, azda nie je dosť úspešný a šťastný?
Pridal do kroku, no pri výbehu pre psy sa potkol – len-len že nestúpil do pozdravu od niektorej z tých beštií, čo paničky a pánkovia bez vôdzky púšťajú na mierumilovných chodcov.
Zadychčaný zastal. Zo športového puzdra na ramene, v ktorom nosil iPhon a kľúče, vylovil šuchotajúce plastové vrecúško, navliekol si ho na ruku, zdvihol psie hovienko a premiestnil ho do najbližšieho koša na odpadky. Niežeby z toho mal radosť, ale niekto to urobiť musí.
Takzvaní milovníci zvierat! Aj z nich mu je na porazenie. V krásnych bytoch v nedôstojných podmienkach chovajú obrovské dogy alebo populárne weimary, ale že by odpratali kôpku, ktorú nešťastné zviera zanechá na obligátnej päťminútovej vychádzke po vonku, to nie.
V duchu si už premietal ďalší mail, ktorý napíše do redakcie Hamburských zvestí – toto sa v novom roku musí zmeniť! Zákonodarca by mal energicky zakročiť, prijať prísnejšie opatrenia, aby si konečne každý uvedomil, že jeho vlastná sloboda sa končí tam, kde začína zasahovať do života iných. Hovno na podrážke azda nie je zásah do života? Veru je, a poriadne smradľavý.
Kým opäť zrýchlil, letmý pohľad na displej smartfónu mu prezradil ďalšiu mrzutosť – neplánované zdržanie mu nabúra celú štatistiku. Psičkár i štvornohý páchateľ môžu ďakovať osudu, že sa mu nedostali do rúk, roztrhol by ich napoly!
Vzápätí sa v duchu vrátil k Tine a k Thomasovi. Tina a Thomas, určite sa oslovujú Tini a Tommy. Alebo myška a macík, ktovie.
Predstavil si, ako si večer hovejú pri fľaške lacného červeného vína vo vlastnoručne zmontovanej obývačke z Ikey, ich dcérka Tabea – život vo dvojici zjavne nebol pre ňu to pravé, lebo Tina porodila dieťa asi tridsať sekúnd po oznámení, že sa dala dokopy s Thomasom – pokojne odfukuje v izbičke v poschodovej postieľke z moreného biosmrekovca. Tini, Tommy a Tabbi – to už znie ako reklamný slogan na šťastný život.
Šťastná rodinka v mizernom trojizbovom byte. Oni si robia starosti, či sa má Jonathan dobre, ako sa mu vodí! Už ich v duchu vidí – šťastná žienka vyhlási, že ešte musí skočiť dolu do samošky, kúpiť čokoládového kominára, napísať blahoželanie a odniesť ho bývalému, keď mu už zlomila srdce a tak hnusne sa k nemu zachovala.
„Skvelý nápad!“ zvolá šťastný manželík. „A nezabudni vziať fľašku Château Clochard, majú naň zľavu, večer to oslávime.“
Jonathan si skontroluje tep – 172. Ak nechce riskovať, musí spomaliť. Sám nevie, čím to je, no hoci sa tomu bráni, musí si priznať, že spomienka na Tinu a na jej nový život ho ešte vždy poriadne rozhodí.
A to už absolvoval dvadsať sedení u terapeuta, ktorý ho ubezpečoval, že budú stačiť dve, nanajvýš tri sedenia, a bude po probléme. Ďalší neschopný darebák, radšej naňho nemyslieť, iba čo by sa zbytočne rozčúlil. Jonathan ho upozornil na metodické nedostatky vo vedení terapie a ten lotor mal toľko drzosti, že mu vytkol nedostatok spolupráce.
Zvláštne, pomyslel si a pohľad mu zaletel na požičovňu člnov s nápisom Molo u Boda (ten zas nevie, kde patrí dĺžeň, to hádam nie je pravda!), ale Tina od neho po rozvode nechcela nič. Ani peniaze, ani výživné, ani podiel na dome – celkom nič.
A pritom mu advokáti vraveli, že ho mohla poriadne ošklbať. No ona odišla presne tak, ako pred ôsmimi rokmi prišla – bez haliera, ako grafička s úbohým platom. Darmo namietal, vrátila mu ešte aj auto a všetky šperky, čo jej daroval.
Terapeut vtedy tvrdil, že má štýl a formát, veď žiadosť o rozvod podala ona. Odhliadnuc od toho, že Jonathan si chlapíka najal, aby sa problému čo najrýchlejšie zbavil, nie nato, aby počúval hlbokomyseľné úvahy o kladných vlastnostiach svojej exmanželky, mal na vec diametrálne odlišný názor: Ak sa Tina po rozvode všetkého zriekla, nie je to dôkaz jej veľkorysosti, ale úbohý podlý trik, ktorým mu chcela dokázať, že ho nepotrebuje. Ani jeho peniaze. Tie najmenej.
Po dvadsiatich minútach Jonathan spotený dorazil na plošinu v parku, kde si každé ráno na záver dáva tridsaťminútovú posilňovačku. O tomto čase tu ani inokedy nebýva takmer nik, no na Nový rok nebolo nikde ani živej duše.
Najprv päťdesiat kľukov, potom päťdesiat sklápačiek a päťdesiat drepov. Zostavu trikrát zopakoval. Na konci bol nabitý energiou, a keď sa pri záverečnom strečingu na seba pozrel, s uspokojením konštatoval, že každodenné športovanie prináša ovocie.
Má štyridsaťdva rokov a je vo vynikajúcej forme, pokojne si môže zmerať sily s ktorýmkoľvek dvadsiatnikom. Pri výške skoro 190 centimetrov a hmotnosti 80 kíl je štíhlejší než väčšina rovesníkov. Na rozdiel od Thomasa, ktorý mal už ako decko nábeh na pneumatiku okolo pása.
A čo ešte ho odlišovalo od Tininej „veľkej lásky“? Husté čierne vlasy len na sluchách kde-tu pretkané sivým pramienkom. Tina hovorievala, že to vytvára zaujímavý kontrast s modrými očami.
Napokon sa ukázalo, že ani ten kontrast nie je až taký zaujímavý – veď chudáčisko Thomas mal pomerne zavčasu lesklú plešinu, ktorá sa azda len v stave najväčšej zaľúbenosti dala označiť ako „vysoké čelo“. A k tomu neidentifikovateľnú farbu očí – niečo medzi blatovou hnedou a fľaškovou zelenou.
Jonathan sa len usmial, keď si spomenul, koľkokrát najlepšiemu kamarátovi dohováral, keď si zúfal, že nemá úspech u žien.
Život je nespravodlivý. „Neber to tak tragicky Jonathan, lepší vyhráva!“ povedal mu vtedy Thomas. Vraj lepší! Odkedy dal Thomas výpoveď, živí sa ako „marketingový poradca“, čo je len eufemizmus pre nezamestnaného, takže o úspechu azda nemôže byť ani reči.
Ale teraz už dosť. Aby zasa neupadol do úvah o tom, prečo ho Tina vymenila akurát za tamtoho, z čisto objektívneho hľadiska „horšieho“ koňa, radšej sa vystrel a rázne vykročil k bicyklu, ktorý ako zvyčajne priviazal pri vchode do parku.
Zarazil sa. Na riadidlách bicykla sa hompáľala čierna taška. A to je čo? Niekto ju tam zabudol? Akurát na jeho bicykli? Čudné. Azda to len nie je ďalšia „pozornosť“ od Tiny! To už naňho striehne aj ráno pri džogingu?
Zvesil tašku z riadidiel. Bola pomerne ľahká, keď si ju lepšie obzrel, zistil, že je to len lepšia nylónová nákupná taška na zips, aké majú v každom supermarkete pri pokladnici.
Váhal, či ju otvorí, napokon, nie je jeho. No rýchlo si to rozmyslel, veď niekto ju zavesil na jeho bicykel, a tak rázne potiahol za zips a nazrel dnu.
V taške bola hrubá knižka v tmavomodrej koženej väzbe. Jonathan ju so záujmom vybral, obracal ju v rukách. Kniha bola nová, koža drahá, lemovaná bielym štepovaním. Zatvárala sa na pätku s magnetom.
Diár filofax – kto niečo také používa v ére ajfónov a smartfónov, nemôže mať menej ako päťdesiat.
Čudné. Kto mu zavesil na bicykel tašku so staromódnym diárom? A prečo?
2
Hannah
pred dvomi mesiacmi
29. októbra, nedeľa, 8.21 hod.
Hannah Marxová sa zobudila a vedela, že je zaľúbená.
Ibaže netušila, do koho.
Bola si však celkom istá, a to ju znervózňovalo ešte väčšmi, že určite nejde o jej priateľa Simona Klamma, hoci si už dávno želala, aby ju požiadal o ruku. Pred ním to, pravdaže, tajila, zatiaľ sa mu o tom ani náznakom nezmienila. Chodia spolu štyri roky, azda by už bolo na čase.
Odhodila paplón, posadila sa, zmätene si pretierala oči. Aký čudný sen! Zreteľne cítila, že sa celá chveje, pohľad do zrkadla jej prezradil, že líca jej od vzrušenia očerveneli. Ryšavé kučery mala strapaté, akoby sa celú noc miesila na posteli, ešte aj pery mala lesklé a červené ako od vášnivých bozkov.
Nič sa nedá robiť, Hannah sa v spánku zaľúbila. Niežeby mala erotický sen s nejakým cudzím chlapom, to nie. Nešlo o nikoho známeho, nebol to bývalý kolega, sused ani nikto z jej kamarátov.
Vlastne sa nevedela rozpamätať na nijakého konkrétneho muža, ktorý by v jej sne vystupoval, pamätala si len ten pocit. Jednoznačný pocit zaľúbenosti. Intenzívny pocit bezpečia, šteklenie v bruchu, smiech a chichúňanie, nesmiernu spontánnu radosť, bláznivú radosť. A pocit šťastia.
Vzdychla si, zvesila nohy z postele, chvíľu sedela. Potom pokrútila hlavou, dúfala, že sa jej myšlienky v hlave utrasú, že ten podivný sen odíde. Škoda, bolo to príjemné, lenže dnes je nesmierne dôležitý deň, potrebuje mať úplne jasnú hlavu.
Pred pol rokom sa s najlepšou priateľkou a kolegyňou Lisou pustili do renovácie schátraného obchodíka na Eppendorfskej ceste, navrhli podnikateľský projekt, predložili žiadosť na živnostenský úrad, nahrali internetovú prezentáciu a vďaka crowdfundingu získali slušný štartovací kapitál (niečo im pridali aj rodičia), vymysleli marketingovú a reklamnú stratégiu, dali vytlačiť letáky, Lisinu starú dodávku oblepili logom, ktoré sami navrhli, a tak ďalej a tak ďalej.
A dnes o štrnásť nula nula to konečne príde – koná sa obrovská párty pre decká, otvára sa detský zábavný klub s názvom Happy drobček – voľnočasové aktivity pre najmenších!
Nápad skrsol v Hanninej hlave veľmi dávno, hoci zo začiatku nemal konkrétnu podobu. Vlastne o tom snívala už asi desať rokov, presnejšie, od prvého okamihu, keď s Lisou po skončení školy nastúpili ako vychovávateľky do škôlky.
Mizerný plat a katastrofálny pracovný čas jej – i Lise – poriadne pili krv. Oveľa horšie však boli pomery v škôlke. Na nič neboli peniaze – chýbali hračky i výtvarné potreby, o výletoch alebo doplnkových aktivitách ako gymnastika či kurzy hudobnej mohli len snívať, pieskovisko na dvore väčšinou zívalo prázdnotou, stará hojdačka bola životunebezpečná.
Niežeby rodičia drobcov neboli ochotní finančne prispieť, lenže vedenie škôlky z nejakých príčin, ktoré Hannah ani Lisa do dnešného dňa nepochopili, zásadne odmietalo akékoľvek dary.
Inak to nebolo ani v ďalších troch škôlkach, do ktorých sa postupne dostali – všade vládli podobné čudné pomery. V Hannah pomaly, ale isto narastala túžba vytvoriť niečo vlastné. Nemala chuť ustavične si pýtať dovolenie od nejakej riaditeľky či konateľky, chcela sama urobiť niečo, čo by deťom naozaj prinieslo radosť. Niečo, za čo by rodičia boli ochotní zaplatiť, lebo by vedeli, že ich špunti sú v dobrých, láskavých rukách.
Neprestávala nad tým uvažovať, až napokon pred pol rokom zasvätila do veci aj Lisu, presvedčila ju, aby to skúsili; aby dali výpoveď a pustili sa do toho. Ak to neurobia, nikdy nezistia, či budú mať úspech, nie nadarmo sa predsa vraví, že človek na konci života nikdy neľutuje to, čo urobil, ale vždy len to, čo neurobil.
Hannah sa so svojím plánom zverila aj Simonovi, no ten hneď vyhlásil, že to je „totálny nezmysel“. Detský zábavný klub predsa „nikto na svete nepotrebuje“, navyše je somarina odísť z teplého miesta a riskovať pre nejaké „fantazmagórie“. A úplný „vrchol nezodpovednosti“ je zatiahnuť do toho ešte aj priateľku.
Na začiatku mu niekedy v duchu takmer dávala za pravdu. Napríklad keď po príchode z práce do noci vysedávala nad podnikateľským projektom. Inokedy ju zasa premohli obavy, že ak skrachujú, ohrozí to nielen jej vlastnú existenciu, ale aj Lisinu budúcnosť.
Časom sa jej však podarilo presvedčiť samu seba i pochybovačného priateľa, že médiá sa síce zmietajú v kríze – Simona ako čerstvo prepusteného redaktora Hamburských zvestí sa to priamo dotklo (pravdaže, jeho šéf to sformuloval kulantnejšie, keď povedal, že ho „uvoľňujú“ z práce) – no nápad s klubom na organizovanie aktivít pre deti je geniálny.
Kým s Lisou dali výpoveď, urobili si dôkladný prieskum medzi viac než dvesto rodičmi, aby zistili, čo presne si mamy a ockovia želajú pre svoje ratolesti. A koľko by boli ochotní zaplatiť za to, že sa budú môcť pokojne venovať práci alebo si zlepšovať hendikep v golfe.
Výsledky prieskumu – a senzačný úspech crowdfundingu – konečne urobili dojem aj na Simona. Musel uznať, že ak sa Hannine očakávania naplnia aspoň spolovice, zarobí najmenej toľko, koľko je mizerný plat učiteľky v materskej škole.
Plán bol v podstate jednoduchý. S Lisou ponúknu popoludňajšie, podvečerné a víkendové programy zamerané predovšetkým na rodiny, ktoré potrebujú alebo chcú umiestniť niekam deti v čase, keď je škôlka zatvorená. S atraktívnym poplatkom šesť eur na hodinu budú lacnejšie ako bežná súkromná opatrovateľka, a zároveň ponúknu oveľa viac než „čumenie na telku za drahé peniaze“, viac než „úschovu detí“, pri ktorej sa považuje za úspech už to, keď všetci zúčastnení prežijú bez ujmy na zdraví.
Detský klub bude iný – ponúkne zábavu i aktivitu. Raz do mesiaca zo soboty na nedeľu pripravia pre deti „nočnú žúrku“, umožnia rodičom, aby sami vytiahli päty z domu alebo aby sa poriadne vyspali. Ak sa akcia stretne s úspechom, nič nebráni tomu, aby ju zopakovali aj častejšie.
Tak nejako si to Hannah s Lisou predstavovali. Skupina bude mať nanajvýš šestnásť detí vo veku tri až šesť rokov, teda osem detí na jednu dospelú osobu; v porovnaní so škôlkou, kde mali vo dvojici na starosti niekedy aj dvadsať štopľov, je to naozaj luxus. Aj program bude bohatý – vyberú sa na zážitkové ihriská, za zvieratami do lesnej obory, navštívia hasičskú a policajnú stanicu, pozrú sa do knižnice, na prechádzku k Labe spojenú s plavbou na rieke, v lete budú chodiť na prírodné kúpalisko v mestskom parku a tak ďalej a tak ďalej.
A keďže v Hamburgu treba rátať s vrtošivým počasím, priestory na Eppendorfskej ceste musia poskytovať dosť miesta na aktivity vnútri. Vpredu bude recepcia, šatňa, kuchynka, WC s prebaľovacím pultom, ale srdcom klubu je velikánska herňa a jašiareň s rozlohou takmer štyridsať štvorcových metrov. Práve tu sa Hannah s Lisou v posledných týždňoch vybláznili, vytvorili ozajstný raj pre deti.
Drobčekovia tu nájdu preliezačky, žinenku, hračkársky obchodík s kuchynkou, stredoveký hrad so šmykľavkou (kúpili ho za babku na e-bay), oddychový kútik s vankúšmi, dekami, cédečkami a obrázkovými knižkami, šiator pre princezné, truhlicu s kostýmami, trojkolky, stavebnice i výtvarné potreby, šminky pre malé slečny a mnoho ďalších atrakcií.
Na dvorčeku vzadu už čaká pieskovisko, ktoré v prípade potreby možno zakryť, i novučičká hojdačka (aj tú kúpili na e-bay, no bola už trocha drahšia), hojdacia sieť od Hanniných rodičov a detský nábytok od Lisiných rodičov a velikánska kopa hračiek.
Úplná paráda a Hannina najväčšia pýcha je však to, že už dva mesiace navštevuje kurz hry na gitaru, aby si mohli s deckami zahrať a zaspievať. Lisa si zasa naštudovala všetko dostupné o tom, ako sa robí diskotéka pre najmenších, naučila sa jednoduché choreografie k najväčším detským vypaľovákom ako Panda Vanda či Ide, ide vláčik, ktoré každý pozná od animátorov z letnej dovolenky.
Skrátka a dobre, majú všetko, ale naozaj všetučko, po čom piští detské srdiečko. Pevne veria, že klub bude mať úspech, ba čo viac, sú o tom skalopevne presvedčené.
Nezvyčajný pracovný čas – večery a víkendy – im nerobí ťažkosti. Lisa už asi tri roky nemá priateľa, hoci nielen podľa Hannah vyzerá senzačne. Pri výške 165 centimetrov je síce drobnejšia, zato je obdarená výraznými ženskými krivkami a nakrátko ostrihaná čierna hriva priam vyzýva, aby ju niekto pohladil. Oči jantárovej farby dopĺňajú prirodzene našpúlené pery – aj plastický chirurg by dal majetok, keby vedel, ako niečo také dosiahnuť.
Hoci v Lisinom živote sa už celú večnosť nezjavil vhodný chlap, sama tvrdí, že jej to „ani najmenej neprekáža“. Hannah o tom trocha pochybuje, ale vzhľadom na spoločný podnikateľský zámer je Lisina momentálna nezávislosť veľkou výhodou.
Veď aj Hannah si ešte donedávna myslela, že večery a víkendy bude môcť spokojne tráviť v práci, veď Simon aj tak večne trčal v redakcii. Všetko teda dokonale sedelo. Aj keď momentálne to už neplatí, obaja veria, že takýto stav nepotrvá dlho. Simon ju však ubezpečil, že mu vôbec nebude prekážať, ak sa bude na sto percent venovať svojmu projektu. Hannah si nebola celkom istá, či ju to má tešiť alebo hnevať, ale potom sa rozhodla, že v súčasnej životnej situácii sa predsa len radšej bude tešiť.
„Môžeš sa k nám pridať!“ dokonca navrhla Simonovi. „Veď máš kopu času! A ak všetko dobre pôjde, časom aj tak budeme musieť pribrať posily.“
„Prosím ťa, a čo by som tam robil?“ nechápal Simon. „To si mám urobiť kurz líčenia deciek? Alebo sa mám každé ráno prezliekať za žabiaka?“
„Neblázni,“ smiala sa Hannah. „Ty by si mám robil niečo ako Pennywisa, pred ktorým decká s plačom a vreskotom utekajú.“ Priam sa striasla, keď si spomenula na tancujúceho klauna z hororu To od Stephena Kinga.
„Strieľaš si zo mňa?“ urazil sa Simon. „Ja mám deti rád!“
„Jasné. Ale len keď spia. Alebo v bezpečnej vzdialenosti cez hľadáčik ďalekohľadu.“
„Pche!“ Privinul si ju. „Keď raz budeme mať vlastné deti, to len uvidíš, aký budem skvelý otec!“
„Myslíš?“ Hannah sa zasmiala, lebo ju objatie šteklilo.
No v kútiku duše to ňou poriadne heglo. Vlastné deti. Myslí to vážne? Veď zatiaľ ešte nebola reč ani o svadbe, dokonca ani neplánovali spoločné bývanie. Akurát jej asi pred pol rokom slávnostne odovzdal kľúč od svojho bytu v Hohenfelde.
„Iste,“ bez váhania odvetil a pobozkal ju na špičku nosa, „som o tom presvedčený.“
„To som zvedavá.“
„Samozrejme, pokiaľ ide o klub,“ Simon rýchlo zmenil tému, „rád poradím a postarám sa o mediálne záležitosti. Ale inak sa predsa len radšej poobzerám po mieste v nejakej redakcii.“
„Alebo konečne napíšeš ten bestseller.“
„Nuž, na to teraz naozaj nemám ani pomyslenia!“
„Prečo?“ čudovala sa Hannah. „Podľa mňa je akurát teraz ideálny okamih.“
„Myslíš?“
„No jasné, veď nemusíš chodiť do práce, a pritom budeš pol roka dostávať celý plat. Keď k tomu pridáš odstupné, máš dosť peňazí aj na rok – podľa mňa si dieťa šťasteny!“
„To nemyslíš vážne!“ zhrozene na ňu pozrel.
„Rok môžeš sedieť doma a písať román! Čo by za to dali iní!“
„Niekedy mi s tým svojím večným optimizmom poriadne lezieš na nervy,“ namrzene ju schladil Simon. „Vieš ty vôbec, aké to je, ocitnúť sa v takej ohrozenej profesii na dlažbe?“
Na to už Hannah nemala čo povedať. Akoby zabudol, aké depky mala v posledných rokoch z pomerov v škôlkach, ktoré vystriedala. Trocha ju to štvalo, veď ešte prednedávnom jej omieľal, aké zodpovedné je povolanie vychovávateľky a aké je nespravodlivé, že ju tak zle platia.
Radšej si zahryzla do jazyka, aby sa ho nespýtala, či by teda nebolo načase zmeniť džob, ak je situácia v mediálnej brandži naozaj taká zúfalá. Fakt je, že ona si naozaj nevie predstaviť, čo to znamená, keď okrem miesta, o ktorom si človek myslel, že ho má isté, zrazu stratí aj perspektívu. Ona je predsa „iba“ vychovávateľka, nemá ani maturitu – zato oplýva priam neotrasiteľným optimizmom.
Hannah je totiž presvedčená, že každé dvere, ktoré sa za ňou zabuchnú, zároveň pred ňou otvoria iné, oveľa lepšie perspektívy. Ani to však nepovie nahlas, dobre vie, ako by Simon reagoval. „Daj pokoj s tými svojimi múdrosťami!“
Simon sa z hlbokého dna musí vydriapať vlastnými silami, do toho sa ona radšej nebude starať. A kým k tomu dôjde, nech sa miláčik podusí vo vlastnej šťave, alebo nech si predsa len natiahne ten klaunský kostým…
Zatiaľ to naozaj vyzerá, že s redaktorským miestom v novinách, v časopise alebo v nejakom internetovom médiu je problém. Simon už vyskúšal naozaj každý plátok, no výsledky sú zatiaľ negatívne. Bol namrzený, napätie medzi nimi rástlo.
Hannah oduševnene, horlivo pripravovala otvorenie klubu, Simonova nálada sa s každým dňom bez práce zhoršovala. V kútiku duše túžila, aby bolo všetko zase také ako na začiatku, keď ju okúzľoval humorom, šarmom a láskavým správaním.
Zoznámili sa v škôlke, kde pracovala – Simon prišiel vyzdvihnúť malého synovca. Okamžite preskočila iskra a on prichádzal po chlapčeka čoraz častejšie.
Náhoda – či zámer? Ktovie, ale už po dvoch mesiacoch sa jej spýtal, či by si vedela predstaviť, že by sa stretli aj mimo škôlky.
„Nechce sa mi čakať, kým budem mať vlastné deti, aby som ťa videl,“ vyhlásil. „Navyše by už pre nás mohlo byť neskoro, nemyslíš?“ Pri spomienke na originálne pozvanie na rande sa jej ešte aj dnes zjaví na tvári zasnený úsmev.
Pozval ju na piknik pri rieke. Úžasné! Ťažko povedať, či v nádherný májový deň väčšmi žiarilo slnko alebo zaľúbený Simon. Od predpoludnia do neskorého večera sedeli na nepremokavej kempingovej podložke, pozorovali lode, napchávali sa lahôdkami: chladené biele víno, sekt, ovocné džúsy, minerálka, ovocie, syry, ciabatta, šaláty, vlastnoručne pripravené fašírky (ale fakt vlastno-ručne!), pravá španielska šunka, krevety v oleji, antipasti – Simon privliekol v dvoch obrovských taškách kompletný repertoár profesionálneho kateringu, len aby na Hannah urobil dojem.
Dokonca priniesol ozajstné sklené poháre, riad, príbor, látkové obrúsky, a keď sa zotmelo, zapálil dve smolné fakle – Hannah mala pocit, že sa ocitla na slávnostnej večeri v nejakom noblesnom podniku. Čo na tom, že sedí v piesku.
A potom prišiel prvý bozk… Nesmelý a nežný, vzrušený a rozochvený, Simonovi búšilo srdce ako splašené, Hannah ho priam cítila.
V prestávkach medzi bozkami Simon rozprával. Sypalo sa to z neho, akoby sa ani nepotreboval nadýchnuť, hovoril o vzrušujúcej práci v novinách, o veľkolepých cestovateľských plánoch i o hrubom románe, ktorý napíše, len čo bude mať čas. Smial sa, sršal vtipom, žartoval, Hannah bola očarená. Koľko elánu, vášne, nadšenia!
Lenže onedlho mu zomrela mama na rakovinu – otec zomrel už pred niekoľkými rokmi –, a kým sa z toho spamätal, na médiá prišla kríza.
Kolegovia postupne opúšťali redakciu a Simon bol čoraz neistejší, deprimovanejší, pesimistickejší, až sa splnila jeho najväčšia obava – že napokon prepustia aj jeho. Hannah občas zišlo na um, či si prepustenie „neprivolal“, keď o tom toľko lamentoval.
A od tých čias sa už len ponosoval – na život, na osud, na seba, čo Hannah síce chápala, no na druhej strane jej to šlo poriadne na nervy, hoci to nechcela priznať. Navyše bola presvedčená, že Simon má k životu veľmi nezdravý postoj. Podľa nej každý človek dostane to, čo vyžaruje – optimisti dobré, pesimisti zlé, a ak niekto stále ráta s najhorším, život mu nakoniec naservíruje dupľovanú porciu.
Podľa nej totiž vôbec nemal dôvod na ponosy! Je predsa mladý a zdravý, má strechu nad hlavou, dostatok jedla i milujúcu partnerku, čo by za to dali iní! Úprimne dúfala, že keď sa objaví nová práca, Simonovi sa vráti aj niekdajšia forma.
Z úvah ju vytrhlo zvonenie telefónu. Vyskočila z postele, vyrútila sa na chodbu dvojizbového bytíka v Lokstedte. Na komode pri dverách ležal telefón.
„Dobré ránko!“ zhúkla jej Lisa do ucha.
„Dobré!“ odvetila a zívla.
„Prepáč, zobudila som ťa?“
„Blbosť, už som dávno hore,“ klamala Hannah.
„Ešteže tak, už som sa bála…“
„Nič sa nedeje,“ Hannah ubezpečila priateľku.
„Tak ako? Pripravená?“
„To si píš! Už sa neviem dočkať!“
„Teda o desiatej v klube?“
„Radšej o pol, už som skoro na ceste.“
„Fajn, tak si aj ja pohnem. Cestou ešte mám niečo vybaviť?“
„Keby si prišla skôr, mohla by si u Wernckeho vyzdvihnúť šišky a koláčiky.“
„Okej,“ odvetila Lisa. „Ešte niečo?“
Hannah sa zamyslela. „Nie, všetko máme. Nápoje, héliovú bombu na balóny a plastové príbory má Simon v aute.“
„A kedy príde?“
„Povedal, že okolo jedenástej.“
„Fajn, tak sa uvidíme.“
„Dobre, maj sa.“
Len čo zložila, opäť pocítila mravčenie zo sna. Uľavilo sa jej, usmiala sa, lebo vedela, čo je vo veci. Naozaj sa v noci zaľúbila, teraz je to už jasné.
Zaľúbila sa do myšlienky, že od dnešného dňa už nie je obyčajná zamestnankyňa, oddnes je Hannah Marxová, hrdá spolumajiteľka detského zábavného klubu!
Milan Buno, literárny publicista
