Odišla študovať do Veľkého jablka, pracovala tam chvíľu…a napokon sa rozhodla zostať. Náhodou sa dostala do štvrte, z ktorej sa neskôr stalo najviac cool miesto na Zemi, ako Bushwick nazval prestížny New York Times. A tam sa potom zrodil aj jej inšpiratívny a pútavý príbeh s názvom Malé jablko.
Príbeh mladej Slovenky vo veľkom svete, ktorá sa učí narábať s tým, čo doma dostala do vienka: nesmierna pracovitosť, ale zároveň nízka dôvera vo svoje schopnosti; tiež poslušnosť, skromnosť a tak trochu zakríknutosť.
Napokon dokázala viac ako mnohí z nás tu, na Slovensku. Katarína Hybenová.
Príbeh Malé jablko
Elena dokončí postgraduálne štúdium na prestížnej právnickej fakulte v New Yorku a očarená vzrušujúcou metropolou sa rozhodne pre nečakaný zlom vo svojom živote. Odmietne významné postavenie v bratislavskej advokátskej kancelárii a s priateľkou z univerzity si prenajme byt v brooklynskej štvrti Bushwick.
Táto štvrť je drsná, škaredá, nežná a krásna zároveň. Prežíva tam aj neopakovateľný pocit slobody, keď sa prvýkrát cíti sama sebou, môže vyskúšať takmer všetko bez strachu a odsudzovania a prežíva aj lásku s mužom a so ženou.
Bushwick v tých rokoch zaľudnili umelci a naplnil ho bezbrehou kreatívnou energiou. Elena si v kaviarni Tiny Apple nájde svoju komunitu a zamiluje sa do nevšedných ľudí, street artu, nových zážitkov, DYI kultúry, ktorú táto štvrť ponúka. Keď sa zoznámi s megaúspešným choreografom Júliusom Smrekom, stáva sa súčasťou česko-slovenskej imigrantskej komunity. Pod Smrekovým vplyvom sa rozhodne založiť úspešný blog zvaný Girl in Bushwick, ktorý pritiahne pozornosť nadšených followerov, ale aj trolov, ktorí sa s jej úspechom nevedia zmieriť.
Američania ju neprevalcovali
Malé jablko je nesmierne zaujímavý a autentický príbeh o dievčati, ktoré vlastnou snahou a vnímavosťou dosiahlo úspech a uznanie vo štvrti, kde pohoreli aj rodení Newyorčania.
Príbeh sa začal ako memoáre, ale postupne sa zmenil na fikciu.
„V momente, keď som si dala povolenie začať si vymýšľať, nabralo to na intenzite a príbeh sa mi začal formovať,“ prezrádza sympatická autorka. „Z pôvodnej memoárovej formy zostala len jedna kapitola. Tá, kde hlavná hrdinka prvýkrát kráča Bushwickom s realitnou agentkou. Tá zostala takmer nezmenená. Inak som si nadizajnovala postavy a situácie tak, aby som mohla kompaktnou románovou formou povedať to, čo som naozaj chcela a čo mi možno v reálnom živote trvalo si uvedomiť roky.“
Zabudnite na skromnú a utiahnutú Marušku
Udržať sa presadiť v New Yorku nie je pre cudzinca jednoduché. Sebavedomí Američania vás poľahky prevalcujú a zatlačia do kúta. Elena sa však nevzdala, postupne sa učila a nachádzala v sebe vnútornú silu byť tým, pre čo sa narodila. Práve tento pocit je vlastný mnohým Slovákom, ktorí odcestovali žiť do cudziny.
„Áno, myslím, že podobný konflikt v sebe nachádzajú mnohí Slováci, a hlavne Slovenky. Akoby sme si zinternalizovali našu, nie úplne veľkolepú históriu, ako aj rozprávkové archetypy, kde je víťazkou vždy práve tichá, skromná Maruška, ktorá v rohu potichu znáša bezprávie a čaká, kým si ju nájde princ na bielom koni. Ale ja verím, že Maruška si svojou usilovnosťou, sebavedomím a pomenovaním vlastných potrieb toho bieleho tátoša získa aj sama. Princ je len taký bonus. A aj to len vtedy, keď ju chápe a podporuje,“ hovorí Katka Hybenová.
Keby tam bol Andy Warhol…
„Román je inšpirovaný mojím vlastným životom, i keď príbeh hlavnej hrdinky Eleny sa s tým mojím stotožňuje len v hrubých rysoch, nie v detailoch, situáciách či postavách, ktoré stretáva,“ približuje Katarína Hybenová.
Ona sama prišla do New Yorku v roku 2009 ako advokátska koncipientka z Prahy. Na Manhattane absolvovala ročné štúdium práva a po jeho ukončení sa rozhodla v meste zostať. Hľadala si prácu, ale mestom zúrila ekonomická kríza a jej sa vôbec nedarilo.
„V snahe ušetriť za nájomné som sa úplnou náhodou ocitla v brooklynskej štvrti Bushwick, kde som si prenajala relatívne lacný byt a s údivom sledovala malú umeleckú utópiu, ktorá sa v tejto nepeknej, pôvodne nebezpečnej časti, sformovala,“ pokračuje.
Začiatkom milénia totiž do Bushwicku začali prúdiť umelci, ktorí si tam prenajímali lacné továrne a lofty a zriaďovali si v nich ateliéry, v ktorých často aj žili. Pod vplyvom ich fantázie a kreativity sa táto časť začala meniť.
Začali sa otvárať bary, reštaurácie, galérie, kaviarničky a život umeleckej komunity pulzoval nezabudnuteľnou energiou. Pripadalo jej to ako život na nejakom malom ostrove, kde sa skoro všetci poznajú, zanietene tvoria, po stovkách chodia na každú vernisáž v Bushwicku bez ohľadu na to, že do galérie sa vojde maximálne päť ľudí.
„Bolo mi jasné, že som natrafila na jedno z tých povestných newyorských zlatých období, kde sa na krátku dobu sformuje umelecká scéna, z ktorej vzídu vplyvní umelci a umelkyne, a ešte dlho sa na ňu bude spomínať. Berte to tak: keby Andy Warhol bol mladým umelcom v roku 2010, slávnu Factory by si zriadil jednoznačne v Bushwicku,“ usmieva sa Katka.
S vášňou umelkyne
Katka ešte na Slovensku blogovala a keďže sa bola plná vnemov, zážitkov a chute, založila blog Bushwick Daily. Ten sa na najbližších osem rokov stal jej denným chlebom. Blogu dala naozaj všetko. Robila na ňom tempom zaneprázdnenej právničky a s vášňou bushwickej umelkyne. Spolu s Bushwickom, ktorý medzičasom New York Times nazval tým najviac cool miestom na zemeguli, rástol aj jej blog. Pridali sa ku nej aj mnohí ďalší nadšenci, ktorí doň prispievali najprv len tak pre radosť a neskôr už aj za honorár.
„Niekde počas tým ôsmych rokov, čo som viedla Bushwick Daily, však Bushwick akoby dosiahol svoj vrchol umeleckého rozkvetu a potom, a ako sa hovorí v Amerike „preskočil žraloka“,“ pokračuje v rozprávaní autorka. „Už to nebolo úplne ono. Do štvrte začali chodiť turisti pozerať na street art a hipsterov vo svojom prirodzenom prostredí, vysoké nájomné vytlačilo nielen veľa umelcov, ale aj časť latinsko-americkej populácie, ktorá tam dovtedy žila.“
Pôvodné podniky nahradili iné, ktoré si síce mohli dovoliť nájomné, ale už neboli také cool. V Bushwicku začali sociálne nepokoje, akési internetové vojny, obviňovanie a hľadanie toho, kto za to môže. Pravdou je, že je ťažké nájsť jediného vinníka. New York je podľa Katky šialene dynamické mesto, kde dopyt po ubytovaní prevyšuje ponuku. Skrátka, každý tam chce byť a pri veľmi malej ochrane nájomníka na legislatívnej úrovni, sa mesto šialeným tempom džentrifikuje. Je to bohužiaľ dobre známy scenár a revolúcia požiera svoje deti – umelcov, ktorí Bushwick pomaly, ale isto opúšťajú.
P.S.
Mimochodom, veľmi pekná, trošku minimalistická obálka knihy Malé jablko je dielom grafičky Ľubice Kochanovej. „Z obálky sa veľmi teším a dokonale vystihla dušu príbehu. Dokonca aj ľudia, ktorí príbeh čítali ešte pred publikáciou, sa vyjadrili, že ten príbeh je žltý. Celkovo tá kniha by mala byť krásnym fyzickým objektom… snáď sa mi do Kalifornie, kde žijem dostane skoro,“ dodáva autorka Katarína Hybenová.