Píšem tieto slová vo svojej súkromnej svätyni v knižnici Rezidencie Ardua – jednej z mála knižníc, čo prežili horlivé pálenie kníh, ku ktorému došlo v celej krajine. Krvou pošpinené odtlačky prstov minulosti treba zniesť zo sveta, aby uvoľnili miesto morálne čistej generácii, ktorá bude určite nasledovať. Toľko teória.
Už v roku 1985 vydala Margaret Atwoodová dystopický román Príbeh služobníčky. Kniha vzbudila veľký ohlas, ktorý pretrvával dlhé roky a podporil ho aj populárny televízny seriál inšpirovaný týmto románom. Ten vyhral 15 cien Emmy a Zlatý Glóbus za najlepšiu drámu roku 2018.
Väčšina čitateľov si spája román s červenou farbou. Dlhé červené šaty a biele čepce, ktoré nosili ženy nútené do reprodukčného otroctva v republike Gileád, sa stali symbolom útlaku. Fanúšikovia si preto všimli, keď sa odhalila jasne zelená obálka knihy Svedectvá.
Autorka mala pre nich jednoduchú odpoveď: „Farbila som to pastelkami a povedala som si: Myslím, že by to vyzeralo lepšie zelené.“ Dodáva, že jarná zelená farba vyvoláva nádej.
V našej škole sme nosili ružovú na jar a v lete, slivkovomodrú na jeseň a v zime. Na zvláštne dni, to znamená nedele a sviatky, bola vyhradená biela. Ruky zakryté, vlasy zahalené, do piatich rokov sukne po kolená a potom nanajvýš päť centimetrov nad členky, pretože mužské pudy sú strašná vec a treba ich držať na uzde.
Svedectvá
Novinka Svedectvá vzbudila veľký záujem čitateľov aj kritikov – autorka za ňu dostala Bookerovu cenu. Dej románu sa odohráva pätnásť rokov po udalostiach opísaných v Príbehu služobníčky a jeho rozprávačkami sú prominentná predstaviteľka gileádskeho režimu a dve dospievajúce dievčatá žijúce v odlišných svetoch – Agnes z Gileádu a Daisy z Kanady. Prostredníctvom ich svedectiev sa pred čitateľom odvíja svet teokratickej diktatúry, v ktorej ženy a ľudské práva neznamenajú vôbec nič.
Rovnako ako Príbeh služobníčky, aj Svedectvá dosahujú rovnováhu medzi pútavým príbehom a temnými odkazmi na minulosť i prítomnosť. Ale zatiaľ čo nová kniha odpovedá na niektoré zásadné otázky týkajúce sa Gileádu, necháva veľa otvorených aj pre subjektívnu interpretáciu – čo je klasický spôsob písania Atwoodovej. Autorka dáva prednosť tomu, aby čitatelia dospeli k vlastným záverom. „Som človek, ktorý je proti diktatúre, pamätáte?“ povedala. „Nebudem čitateľovi hovoriť, čo si má myslieť.“
Margaret Atwoodová
Najvýznamnejšia a najznámejšia kanadská spisovateľka, poetka, scenáristka, literárna kritička a feministická aktivistka. Jej diela sú hodnotené ako umelecky precízne, prenikavo inteligentné, autorka v nich potvrdzuje úžasnú schopnosť vcítiť sa do zložitej psychiky modernej ženy.
Je autorkou vyše tridsiatich kníh, okrem románov píše básne, eseje, knihy pre deti, jej diela boli preložené do viac ako dvadsiatich jazykov, niektoré boli aj sfilmované. Medzi jej najznámejšie romány patria Edible Woman (1969), Lady Oracle (1976), Catʼs Eye (1988), Nevesta zbojníčka (The Robber Bride, 1993) alebo Alias Grace (1996). Za román Blind Assassin získala v roku 2000 Bookerovu cenu.
Podľa knihy Príbeh služobníčky (1985) bol nakrútený úspešný seriál, ocenený Zlatým glóbusom. V slovenčine vyšli jej knihy Nevesta zbojníčka, Vynáranie (Surfacing, 1972), Penelopiáda, Príbeh služobníčky, Volali ma Grace a Svedectvá.
Začítajte sa do románu Svedectvá:
Rukopis z Rezidencie Ardua
Iba mŕtvym je dovolené mať sochy, ale mne ju postavili už zaživa. Už teraz som premenená na kameň. Socha je symbolickým ocenením mojich zásluh, hovorilo sa v prejave, ktorý prečítala Teta Vidala. Poverili ju tým naši nadriadení, ale ani trochu im za to nebola vďačná. Poďakovala som jej s čo najväčšou skromnosťou, potom som potiahla povraz, ktorý uvoľnil látku, čo ma zahaľovala, a tá sa zniesla na zem k mojim nohám. Tu v Rezidencii Ardua nikomu nevoláme na slávu, ale ozval sa diskrétny potlesk. Zľahka som kývla hlavou na poďakovanie.
Socha v nadživotnej veľkosti ma zobrazuje, ako býva zvykom, mladšiu, štíhlejšiu a v lepšej forme, než v akej som v poslednom čase. Stojím vzpriamená, s vystretými plecami, ústa zvlnené v rozhodnom, ale prívetivom úsmeve. Oči upieram na pevný bod niekde vo vesmíre, ktorý má symbolizovať môj idealizmus, neochvejnú oddanosť službe, odhodlanie kráčať vpred napriek prekážkam. Niežeby moja socha mohla dovidieť na oblohu, stojí uprostred nevábneho zhluku stromov a kríkov pozdĺž cestičky pred Rezidenciou Ardua. My Tety nesmieme byť neskromné, ani tie kamenné.
Ľavú ruku mi zviera sedem- či osemročné dievčatko, upiera na mňa dôverčivý pohľad. Moja pravá ruka spočíva na hlave ženy so zahalenými vlasmi. Čupí mi pri nohách a upiera na mňa pohľad, ktorý sa dá pokladať buď za zbabelý, alebo za vďačný – je to Služobníčka. Za mnou stojí jedno z mojich Perlových dievčat, pripravené vydať sa na misionársku výpravu. Na opasku mi visí paralyzér. Táto zbraň mi pripomína moje zlyhania: keby som bola bývala efektívnejšia, nepotrebovala by som takýto nástroj. Stačil by môj presvedčivý hlas.
Ako súsošie to nie je ktovieaká sláva – tvorí ho priveľa postáv. Radšej by som mala samostatnú sochu. Ale aspoň vyzerám normálne. Mohlo to dopadnúť oveľa horšie, pretože postavy našej bývalej sochárky – oddanej veriacej až do smrti – mali vypúlené oči ako prejav zbožného zápalu. Teta Helena s nimi vyzerá skoro šialene, Teta Vidala akoby trpela zvýšenou činnosťou štítnej žľazy a Tete Helene akoby chceli oči vyliezť z jamôk. Autorka bola pri odhalení sochy nervózna. Stvárnila ma dosť lichotivo? Budem spokojná? Dám svoju spokojnosť najavo? Pohrávala som sa s myšlienkou, že keď zo sochy stiahnu plachtu, zamračím sa, ale rozmyslela som si to, nie som bezcitná. „Akoby mi z oka vypadla,“ vyhlásila som.
To bolo pred deviatimi rokmi. Odvtedy moja socha zvetrala – ozdobili ma holuby, vo vlhkých záhyboch sa usadil mach. Moje stúpenkyne mi kladú k nohám obety: vajíčka ako prosbu o plodnosť, pomaranče ako symbol ťarchavosti, rohlíky ako odkaz na mesiac. Pečivo tam nechávam – zvyčajne je premočené od dažďa –, ale beriem si pomaranče. Sú šťavnaté a osviežujúce.