Bosorkina dcéra
Soraya, krásna dcéra maurského emira, sa po otcovom zatknutí a upálení matky ukrýva v kláštore pred pomstychtivým dôstojníkom inkvizície De Vascadom. Až keď sa na scéne zjaví vyslanec francúzskeho kráľa Bernard de Brémmy, podarí sa jej otcovi vyjednať vlastnú slobodu a dcérinu ochranu pred nemilosrdným inkvizítorom výmenou za rodinné klenoty. Ani mladý vyslanec však nie je odolný voči intrigám a jeho pochybnosti o nevine Soraye, ktorú si vzal za manželku, narastajú. Až nasledovné búrlivé udalosti rozotnú uzol podozrenia a de Brémmy sa ponáhľa zachrániť svoju lásku po druhý raz. Je však otázne, či zvíťazí nad rozmarmi osudu, na aké je obyčajný smrteľník krátky…
Tak mam za sebou dalšiu prebdenú noc nad knihou, ktorá stála za to! Po prečítaní Zlatníkovej chovanice som sa na Jankinu dalšiu knihu veľmi tešila, tak som sa do nej hneď ked sa mi dostala do rúk pustila.
Príbeh sa rozvíja postupne a naberá na obrátkach tak ako vzťah Bernarda a Soraye, páčilo sa mi, že boli hrdinom dopriané i šťastné chvíľky, pohladilo to moju romantickú dušičku, nemám rada príbehy, kde sa najprv hrdinovia nenávidia, a ked sa už konečne zmieria a zblížia, hned sa čosi stane a oni už bojujú s osudom až do konca príbehu, na konci si povedia že bez seba nevedia žiť a… Koniec. Vždy vtedy rozmýšľam, kedy sa vlastne zaľúbili. Naopak v celom tomto príbehu láska medzi hlavnými hrdinami silnie a pevnie, až nakoniec prekoná i najťažšiu skúšku.
V príbehu je množstvo vedľajších postáv, ktoré sú krásne rozpracované, každý si musí obľúbiť energickú starú mamu, či Quida a Alika .
Aj keď sa mi zdá že kráľ bol tak troška sentimentálny a šperkov by sa v skutočnosti nevzdal, veď kôli ním toľko podstúpil.
Tiež sa mi páčilo ako vybabrali s De Vascadom zaslúžil si!
Takže ja hodnotím jednoznačne pozitívne a upozorňujem, že kniha je prudko čitateľná .
Ukážka z knihy:
Nevedela, či sa im to podarí.
Nevedela, ako sa dostať na územie Maurov a na koho sa obrátiť s prosbou o pomoc.
Nevedela, ako uchrániť dievčatko pred zlobou sveta.
Uhasili oheň, pozbierali veci a vydali sa na cestu.
Museli sa čo najskôr dostať z tohto kraja, kde mocný De Vascado vládol železnou a krvavou rukou. Ak by Sorayu našli, stihol by ju rovnaký osud ako jej matku.
Po niekoľkých týždňoch pochodu zastali pred bránou horského kláštora. Mníšky v Božom mene vľúdne privítali ubiedené pocestné. Starena im narozprávala, ako sa chudera jej vnučka Mária skoro pomiatla, keď ich rodinu napadli bezbožní Mauri. Soraya mlčala, len jej veľké oči prezrádzali prežitú hrôzu a strach, takže príbeh vyznel vierohodne.
Láskavé mníšky sa ujali dievčaťa a stará pestúnka sa vychystala na cestu s úmyslom vyhľadať Sarumma al-Kadera, ktorý jediný im mohol pomôcť.
Keď sa lúčila so Sorayou v kláštornej záhrade, neubránila sa dojatiu. „Toto nie sú nádherné záhrady tvojho otca, ale budeš tu v bezpečí, dievčatko.“
Soraya zdvihla pohľad a zadívala sa na úhľadné hriadky zeleniny. Pripomenuli jej záhony kvetov a kríkov a oči jej ožili. Pestúnka si to však nevšimla a rozprávala ďalej.
„Za žiadnu cenu nesmieš prezradiť svoje meno a ani meno svojho otca, pokiaľ si nebudeš istá, že je to bezpečné. V tejto krajine si prekliata, zapamätaj si to! Som už stará a cesty sú neisté, ktovie, či sa mi ho podarí nájsť… Ale urobím všetko, aby som ti pomohla, dieťa. Aj kvôli tvojej matke.“
„Pestúnka moja!“ vyhŕklo dievča.
„Dieťa drahé, konečne si prehovorila?!“ starena sa šťastne usmiala a do očí jej vyhŕkli slzy.
Po týždňoch útrap, keď sa detská myseľ vyrovnávala s novým osudom, a pod láskavým pestúnkiným dohľadom prekonala šok z ukrutnej matkinej smrti.
„Ako ho chceš nájsť?“ opýtala sa po chvíli.
„Neviem, dieťa moje, ale ak Boh dá, hádam sa mi to podarí.“
„Mama hovorila, že vojaci inkvizície obsadili celé naše územie. Myslíš, že otcovi a bratovi sa nič nestalo?“
„Dúfam, že nie. Hoci bohatstvo ctihodného emira je prisilným lákadlom pre ľudské hyeny… No ak žije, nájdem ho, to ti sľubujem!“
„Si už stará, pestúnka, nemala by som ísť s tebou?“
Starenka sa lišiacky usmiala a pokrútila hlavou. „Starenám na cestách nič nehrozí. Len ty pekne ostaň tu, a nezabúdaj, že si Mária, dcéra roľníka. Uč sa, mníšky sú veľmi múdre, aby tvoj otec a nebohá matka boli na teba hrdí. Raz sa možno znova staneš princeznou, tak aby si toho bola hodna.“ Pohladila Sorayu po líci a mlčky ju prosila o poslušnosť. Dievča prikývlo a v drobných dlaniach pevne zovrelo pestúnkinu ruku.
„Daj mi polovicu prsteňa, čo nosíš na krku, pre prípad, že by som sa nevrátila.. Ktovie? Možno pošlem po teba posla, nejakého pekného mládenca. Prinesie ti šperk aj pramienok tvojich vlasov…“
Starenkina tvár sa usmievala, no oči mala smutné, keď si ju naposledy privinula na hruď.
„Nikdy nezabudni, čím si bola, a ak Boh dá, raz zasa budeš. Zbohom, moja malá princezná…“
Soraya sa usmievala cez slzy pri slovách starej pestúnky, ktorá sa o ňu s láskou starala, odkedy sa len pamätala. Nech by sa stalo čokoľvek, na ten milujúci pohľad a nežné ruky nikdy nezabudne. Vedela, že keby ich De Vascado objavil spolu, bol by to starenkin koniec, preto len mlčky, s boľavým srdcom počúvala rady tej múdrej ženy, akoby to boli slová matkine.
Obetovala sa pre ňu matka, a chytili ju De Vascadovi špehovia, obetovala sa pre ňu aj táto stará žena, keď sa podujala zachrániť ju pred grófovou zlobou. Raz sa mu to vráti a bude pykať za svoju čiernu dušu…
Spracovala Lenka
