Skúsená autorka románov pre ženy (Žena vplyvného muža, Cudzie vzťahy, či Dobré dni sa začínajú v noci) prichádza s novinkou, v ktorej rieši zradu, intrigy a vernosť. Hubertove ženy.
Ak vás totiž zasiahne zrada na najcitlivejšom mieste a ešte od najbližšej osoby, pretrhne sa aj to najpevnejšie – pokrvné – puto.
Emu a Lýdiu rozdelila láska k jednému mužovi. Aký je Hubert naozaj a kto koho v skutočnosti zradil? Dá sa vôbec napraviť minulosť a komu možno vo svete plnom intríg veriť?
Príbeh A. Macháčovej má opäť detektívnu zápletku a čitatelia sa spolu s hrdinami snažia rozlúsknuť tajomstvá dvoch rodín pomocou záhadného denníka.
Vášeň a pomsta v tejto knihe zničia takmer každého, kto prestane vnímať svet čistými očami a neskazeným srdcom.
Začítajte sa do novinky Hubertove ženy hneď teraz – iba Romantika vám ponúka prvé 2 kapitoly:
1
„Volala mi Ema,“ ozval sa nečakane Dávid Brunner, akoby si na to len teraz spomenul. Pohodlne sa natiahol v starom koženom kresle, vyložil si nohy na stôl a ruky si zopäl za hlavou.
Lýdia sa robila, že nepočuje, ale už sa nevedela sústrediť na dej rozčítaného románu. Zmienka o Eme ju rozladila. Nahne-vane prižmúrila oči. V mysli sa vrátila o päť rokov dozadu. Úpl-ne jasne, akoby to bolo len včera, videla Emin štíhly nahý chr-bát, ako sa v pravidelnom tempe dvíha nahor, klesá, vypína, opäť sa uvoľňuje a jemne zavlní. Trvalo zopár sekúnd, kým si uvedomila, že pod ňou leží Hubert a mocné ruky zvierajúce Emin zadok, patria jemu. V tej chvíli jej neviditeľný nôž tupo a zdĺhavo prenikal kožou, potom tenkou vrstvou podkožného tuku a cez svalovú hmotu až do hrude.
Hrozná chvíľa, na ktorú nedokáže zabudnúť…
Zdesená vybehla z izby a lapajúc dych, omráčene zastala v strede chodby.
„Lydka, prosím, prosím, vypočuj ma, vysvetlím ti to,“ dobehla Ema za ňou, naprávajúc si pokrčené šaty.
„Ako si mohla? Ako si mohla?“ Lýdia zdvihla hlavu a pri-žmúrenými očami sa nenávistne zahľadela do sestrinej tváre. Slzy sa jej rozkotúľali dolu tvárou, stekali jej po brade, vpíjali sa do tenkého trička a na látke vytvárali veľké fľaky.
„Lydka, absolútne nechápem, ako k tomu prišlo. Trochu viac som pila, stratila som kontrolu sama nad sebou. Nič to neznamenalo, ani sa nič nestalo. Nič medzi nami nie je. Naozaj, musíš mi veriť,“ zahmlievala Ema, ako sa dalo, a vystrela k Lýdii ruky, aby ju objala. Lýdia sa uhla, pery sa jej skrivili výsmechom i pohŕdaním.
„Ty kurva! Si obyčajná kurva!“ zvrieskla a znechutene sa odvrátila.
Ako ľahko sa môže všetko v jednej chvíli zmeniť. Navždy… po-myslela si Lýdia a nasucho prehltla, aby sa zbavila trpkosti, ktorú pocíti zakaždým pri zmienke o Eme. Prekliala deň, keď sa zrútil jej svet. Znenávidela sestru, protivilo sa jej na ňu mys-lieť, vyhýbala sa jej a odmietala o nej počúvať. Rodina pred ňou takmer dva roky nesmela vysloviť ani jej meno.
Ema sa Lýdii nikdy neospravedlnila za to, že jej zviedla pria-teľa, nikdy nepovedala prepáč. Hľadala len akési výhovorky, ktoré sa Lýdii takmer vždy doniesli do uší, či už cez mamu, ot-ca, alebo spoločných známych. A tak Emina zrada zhrýzala Lý-diu aj po rokoch.
Deň čo deň si zakazuje myslieť aj na Huberta Hopfa. No ne-darí sa jej to, nevie byť voči spomienkam, ktoré ju skľučujú, ľahostajná. Darmo si nahovára, že Hubert bol len muž, s ktorým mala pomer, muž, ktorý si ju nezaslúžil.
Keby jej hneď vysvetlil, prečo sa vyspal s jej sestrou, azda by to bolo iné. Možno by mu aj uverila, že sa chcel iba uistiť, že je najlepší…
„Koľko si ich mala predo mnou?“ Hubert nežne odhrnul Lýdii vlasy z krku a pobozkal ju.
„Prečo ťa to zaujíma?“ zasmiala sa. „Chceš sa porovnávať? Vieš, že neznášam porovnania,“ upozornila ho.
Prevalil ju na posteľ, pevne priľahol a bozkávajúc jej tvár, mumlal: „Aj tak viem, že moje mužstvo ťa očarilo. Som naj-väčší, však je to tak? Priznaj sa…“
Lýdia sa zo sklamania dlho zbierala a nedôverovala mužom. V srdci cítila bolesť, v hlase mala zakódovanú mrzutosť. Naho-várala si, že záujem o ňu muži len predstierajú. Napokon zisti-la, že sa dá žiť aj bez lásky a nikto ju už nepresvedčí, že milovať je dôležité.
„Lydka, počuješ ma? Volala mi Ema,“ zopakoval Dávid, keď videl, že ho manželka nevníma a očividne o niečom premýšľa.
Lýdia pozrela na Dávida, no v skutočnosti ho naozaj nevní-mala, úplne ho prehliadala, akoby sledovala vzduch nad ním. Zložila si z očí dioptrické okuliare v jemnom zlatom ráme, za-vrela knihu a položila ju na nízky konferenčný stolík. Rozo-chvene sa postavila a prešla k oknu. Nechcela, aby jej videl do tváre.
S Hubertom naraz končili vysokú školu, písali diplomovku, učili sa na štátnice. Po nich sa plánovali vziať, stať sa obaja chi-rurgmi, mať aspoň dve deti… Krásne plány, ktoré jej mladšia sestra zničila, rozdupala. Ukradla jej snúbenca, sprosto ho pre-tiahla a potom sa zaňho vydala! Prečo? nešlo Lýdii do hlavy. Veď sestra jej tvrdila, že to pre ňu nič neznamenalo. Klamala!
Zahľadela sa von. Slnko ešte stále hrialo, hoci už bolo niečo po šiestej a jeseň pomaly predo dvermi. Koľká v poradí, čo sa so svojou sestrou nevidela? Piata…
Nebodaj sa mi konečne chce prísť ospravedlniť, alebo si spo-menula, že mám narodeniny a chce mi prísť zablahoželať? Ne-mala by pristúpiť ani na jedno, ani na druhé. Veď ju Ema ani na svadbu nepozvala… I keď… to bolo správne rozhodnutie. Aj tak by nebola prišla.
„Lydka, prečo mi neodpovedáš?“
„Odkiaľ má tvoje číslo?“ opýtala sa, nepozerajúc na manžela.
„Neviem, zrejme som jej ho niekedy dal, keď som sa s ňou u vašich náhodne párkrát stretol.“
Lýdia pokrútila hlavou.
„Zajtra sa staví, chce ti zablahoželať…“
Staví? Sama? A čo tak zrazu? Určite za tým niečo bude.
„Ty si ju sem pozval?“ pootočila sa a zlostne naňho zazrela.
„Nepozval! Veď ti hovorím, že mi volala. Pozvala sa sama. Pochop, nemohol som jej predsa povedať, že nemôže prísť. Lydka, je to tvoja sestra.“
Mhm, sestra, pomyslela si roztrpčene. Pekná sestra, len čo je pravda! Mlčky sa začala prechádzať popred okno. Priam fyzicky cítila, ako ju Hubert bozkáva na pery, bradu, líca, čelo… Aj tak viem, že moje mužstvo ťa očarilo. Som najväčší, však je to tak? Priznaj sa…“ počuje, ako so smiechom šepká a s neuveriteľnou jemnosťou ju dráždi, vsúva nohy medzi jej…
„Prečo mlčíš? Tak povedz už niečo. Na čo myslíš? Snáď sa nechceš pred ňou zatĺkať?“ ozval sa Dávid po chvíli. Dlho sa neodvážil s Lýdiou o sestre prehovoriť. Po svadbe, keď tú tému niekoľkokrát otvoril, sa vždy pohádali.
Lýdia stisla plné pery, sú veci, ktorým chlapi nikdy neporo-zumejú. Z vrecka džínsov vytiahla gumičku a stiahla si husté ryšavé vlasy do hrubého vrkoča. Bola pekná, sebavedomá a vždy pripravená na najhoršie. Navonok ako kameň, pokojná a chladná, ale v jej vnútri to neraz vrelo. Nebola priveľmi zho-vorčivá, nepestovala priateľstvá a do spoločnosti chodila, len keď musela. Dokonca aj v práci ako lekárka interného oddele-nia hovorila len toľko, koľko bolo treba. Hoci kolegov rada oslovovala priatelia, nepokladala ich za blízkych ľudí. Poprav-de žiadnych priateľov nemala. Bola emancipovaná samotárka a tak jej to vyhovovalo. Spoliehala sa sama na seba.
„Otvorím víno,“ prehovorila úsečne, nereagujúc na Dávidove otázky. „Dáš si?“ opýtala sa manžela a nečakajúc na odpoveď, zamierila do kuchyne. Z chladničky vybrala fľašu bieleho char-donnay, odkrútila vrchnák a naliala do dvoch elegantných po-hárov na vysokej stopke. Vrátila sa do obývačky, poháre položi-la na stôl a sadla si späť do kresla.
Dávid si zložil nohy zo stola a oprel sa o lakte, aby bol bližšie k manželke. „No tak, zlatko, narodeniny sú ideálnou príležitos-ťou hodiť všetky hriechy minulosti za hlavu,“ povedal tak lás-kavo, ako len vedel. Sľúbil svokre, že sa za Emu prihovorí, veď je už najvyšší čas, aby na všetko zabudli.
„Tebe sa to hovorí, no nie je to také jednoduché. Srdce má vlastnú pamäť.“
„Viem, ale hádam si pamätá aj iné, či nie?“
Lýdia potriasla hlavou, vzala si pohár a zaprela sa do operad-la.
„Pozri, Lydka, aj vaša mama má už toho nezmyselného har-monogramu, kedy ktorá príde, plné zuby. Dokedy sa chcete obchádzať, kým neumrie?“
Lýdia zatočila vínom, mlčky sledovala jeho elipsu, kým sa ne-ustáli, až potom si odpila. Možno má Dávid pravdu, žerie ju len hlúpa pýcha, veď Hubert bol už len ilúziou, už jej nepatril. Bol to len dávny príbeh. Mať tak amnéziu, zabudnúť v jednom okamihu na všetko…
„Lydka,“ Dávid sa načiahol a pohladil ju po kolene. „Čaká, že jej napíšem…“
Lýdia pozrela Dávidovi do očí. Vyzeral unavene a nervózne. Projekt rekonštrukcie starého bytového domu pre zahraničné-ho klienta mu dával zabrať. Vrásky na čele mal hlbšie, čierne vlasy trochu strapaté. Z opálenej tváre mu svietili prenikavé modré oči. Bol naozaj príťažlivý a úspešný architekt, ale nemi-lovala ho. Vzala si ho len preto, aby si vyliečila zlomené srdce.
V kútiku duše dúfala, že časom, neskôr, predsa len začne nie-koho milovať a konečne prestane žiť so spomienkami dvojaký život. Vraj sa to dá naučiť, len treba chcieť, a Dávid by si to za-slúžil, ale jej sa to nedarilo. Ani časom. K Dávidovi stále nič ne-cítila. Nezaujímala sa o jeho túžby, vyhovela mu, keď naliehal, ale bola chladná, bez citu ako kat. Neraz si to vyčítala, veď jeho pričinením znovu získala stratenú sebadôveru, ale na lásku to nestačilo.
Plytko sa nadýchla: „Nech teda príde zajtra o piatej.“ Neveri-la, že to povedala. Ema bola posledný človek, ktorého túžila vi-dieť. Toľko úsilia vynaložila, aby na Huberta zabudla, a teraz sa k nej tá historka vráti ako zatúlaný prašivý kocúr.
2
Lýdia nenápadne, spoza záclony, sledovala sestru. Tak predsa prichádza sama! Na vysokých ihličkách opatrne kráčala po ma-čacej dlažbe dolu Michalskou ulicou a podvečerné slnko jej far-bilo vlasy do mahagónova. Blížila sa k vchodovej bráne starého meštiackeho domu vyobliekaná v jedovato ružových šatách s výstrihom takmer po pupok. V jednej ruke zvierala listovú kabelku, v druhej ligotavú ozdobnú taštičku s darčekom. Na krku jej viala dlhá hodvábna štóla.
Modelečka, drala sa Lýdii na jazyk štipľavá poznámka; pocíti-la nejasný strach.
Pohľadom rýchlo skontrolovala drahé kanapky a obložené chlebíky, ktoré priviezli len pred hodinou z cateringovej spo-ločnosti, a na dno pohára si naliala z červeného vína, čo na-chystal Dávid. Obrátila ho do seba na jeden dúšok a napäto ča-kala, kedy sa ozve zvonček.
„Ema, ahoj,“ Dávid otvoril dvere a naznačil švagrinej, aby vošla. „Som rád, že si prišla.“
„Ahoj,“ pozdravila Ema a s úsmevom vstúpila dnu. Lýdia si ju nepozorovane kriticky premerala. Bola akási iná. Prsia mala väčšie, vlasy dlhšie, driek štíhlejší, ba dokonca aj oči sa Lýdii videli zelenšie. Kvalitná látka šiat, luxusné topánky, dokonalý mejkap a čerstvá manikúra robili z Emy dámu.
„Vyzeráš výborne,“ Dávid ju pobozkal na líce.
„Ďakujem, ale zdanie klame,“ Ema sa polichotene usmiala. Štóla z krku jej skĺzla na plecia, keby ju Dávid nezachytil, do-padla by na zem.
Typické, pomyslela si namrzene Lýdia. Emina nemá koketná hra na všetkých zaberala. Stále jej čosi padalo, alebo potrebo-vala, aby jej vyhliadnutý muž niečo podržal. Zatvári sa bezrad-ne, akože nevie, kam má ísť, nevie, koľko je hodín… Robí to úmyselne. Pri nej má každý chlap pocit, že jej musí pomáhať, ukázať smer, pridržať dvere, či aspoň napraviť padajúcu štólu. Rada vzbudzuje pozornosť.
„Tadiaľto,“ Dávid viedol Emu chodbou. Lýdia ich sledovala, vrhala skúmavé pohľady raz na jedného, raz na druhého. Striehla na každý sestrin pohyb, rafinovanosť jej mimiky… Na Dávidove oči, ktoré pozreli na Emine ústa… a skĺzli aj nižšie? Zdá sa jej to iba, alebo sa Dávid naozaj usmieva akosi ináč, tro-chu komicky? Nie, nezdá!
Lýdia sa zmietala v pokušení schmatnúť sestru za dlhý gašta-nový vrkoč a vyhodiť ju. Vari jej preskočilo, keď dovolila, aby k nim prišla? Nemala súhlasiť! Nebude sa s ňou hrať na rodinu!
Neskoro! Musím sa na to vykašľať, povedala si v duchu a odvrátila tvár. Už je to tak dávno, čo jej Ema ublížila, ale i tak ju popálila žiarlivosť a pred očami sa jej mihla silueta sestrinho holého chrbta…
Nie! Na okamih pevne stisla viečka, aby sa tej predstavy zba-vila, boli to muky.
„Skoro som to nenašla,“ povedala Ema zadychčane.
To mala byť výčitka? prebleslo Lýdii hlavou. Ja som tiež u teba nebola! Vlastne u vás, poopravila sa. To ťa netrápi, čo? Podrazáčka špinavá!
„Máte to tu krásne. Och, aké vysoké stropy a tie malé staré okná!“ Ema sa rozhliadala okolo seba. „Necítite sa tu stratení?“ opýtala sa, keď zachytila Lýdiin pohľad.
„Nie,“ odsekla Lýdia sucho.
Oči sa im stretli.
„Všetko najlepšie!“ prihrnula sa k nej Ema, akoby sa medzi nimi nikdy nič nestalo. Objala ju okolo krku a priložila si líce k jej lícu. „Lydka, sestrička, prajem ti krásnu tridsiatku,“ šepla takmer nečujne a do ruky jej vtisla taštičku s darčekom.
Poďakuj sa, usmej sa, nabádal Lýdiu dotieravý hlások. Nikdy sa neusmievaš ako ostatní ľudia, tak sa aspoň teraz usmej, aj keď len zo slušnosti… Vedela, že by tak mala urobiť, ale nedo-kázala pohnúť meravými kútikmi úst. Inštinktívne sa odtiahla. Darček, bez toho, aby sa do taštičky pozrela, položila na tabu-retku k vešiaku.
Prešli do obývačky.
„Ema, nech sa páči, sadni si,“ Dávid ukázal na kreslo, Ema sa elegantne usadila a ladne si prehodila nohu cez nohu.
„Ako sa ti darí, čo rodinka, deti ešte neplánujete?“ vyzvedal Dávid, nalievajúc víno do pripravených pohárov.
Ema mávla rukou, oči sa jej zaleskli: „Nemám sa čím chváliť.“
Lýdiu sestrina odpoveď podráždila, ale pokúšala sa udržať svoje emócie na uzde. Pekne z toho vykľučkovala, len čo je pravda, pomyslela si trpko. O rodine sa radšej nebavme, čo chceme, vieme predsa od mamy, tá je naším hromozvodom.
„Niečo k vínku,“ Lýdia prisunula tanier s kanapkami a chle-bíkmi bližšie.
„Na Lydku,“ Dávid nadvihol pohár a obe sestry ho nasledova-li.
„Na Lydku!“ zvolala Ema a odpila si. „Čo to pijeme, celkom slušné víno,“ pootočila sa na Dávida.
Lýdia stisla pery. Aké je podľa nej slušné víno? Víno môže byť skvelé, sladké, korenisté, jemné, kvalitné, ale vôbec nie slušné.
„Mňa sa nepýtaj, vínam nerozumiem. Kúpila ho Lydka, ona sa v tom vyzná,“ pochválil Dávid manželku. „Mne chutí aj víno, ktoré znalci označujú za druhotriedne.“
„Budeš sa čudovať, ale vínam náhodou rozumiem aj ja…“
Ešte lepšie, Lýdia prekvapene nadvihla obočie. Nabudúce si dám víno načapovať v stánku u trhovníka na Miletičke, rovno do tejto fľaše a dám ti šancu, nech sa prejavíš. Vlastne, nabu-dúce už nebude!
Ema znalecky zatočila vínom v pohári, privoňala a odpila si malý dúšok. „Tento ročník je mimoriadne vydarený, má v sebe slniečko. Alibernet, dvetisícdeväť.“
Lýdia ju v nemom úžase pozorovala. Scéna ako vyšitá zo se-riálu Búrlivé víno.
„Uhádla som?“
„Áno,“ prikývla Lýdia. Nebolo to ťažké, veď fľaša stála na sto-le, otočená etiketou priamo k nej.
Ema detinsky nadskočila v kresle: „No nie je to fantastické!“
„To teda je,“ zamrmlala Lýdia sarkasticky a znudene sa posa-dila do starého hojdacieho kresla. Nemohla ho vystáť, nezná-šala hojdanie, ale bol z neho dobrý výhľad na celú priestrannú obývačku. A najmä na Emu, ktorá, ako sa zdalo, mienila rozo-berať iba neškodné témy.
„A vy sa máte ako?“
„Ďakujeme, ako sa to vezme – raz lepšie, raz horšie. Vieš, ako to v živote chodí,“ odpovedal Dávid zdvorilo a naložil si na ta-nier pripravené lahôdky.
Lýdia naňho začudovane pozrela. Čo je toto za konverzácia? Kedy je lepšie a kedy horšie? žiadalo sa jej opýtať.
„Čo to čítaš, Lydka?“ Ema šibla pohľadom na knihu so zálož-kou, položenú na poličke vedľa lampy.
„Román,“ odpovedala Lýdia jedným slovom.
„O čom je?“
„Z lekárskeho prostredia,“ zamrmlala. Také príbehy čítala najradšej.
„Stále pracuješ na Kramároch?“
Ďalšia otázka, len aby reč nestála, pomyslela si Lýdia. Veď tá beštia je určite dokonale informovaná. Mama nič neudrží a prečo by aj mala? Ona má obe dcéry rovnako rada.
„Stále,“ vyriekla nedbanlivo. Všimla si, že Ema nevie, ako ďa-lej. Čo tak povedať prepáč, nehnevaj sa, sestrička… nabádala ju pohľadom. Máš čo vysvetľovať, tak do toho!
„Tieto s lososom sú výborné,“ zachraňoval Dávid situáciu, prežúvajúc kanapku.
„Ponúkni sa, Ema,“ vyzvala sestru Lýdia.
Ema sa namiesto toho z ničoho nič postavila. „Chcem vám niečo povedať,“ odmlčala sa. „Vlastne vás o niečo poprosiť,“ dodala po chvíli.
Nastalo rozpačité ticho. Lýdia si vzala kanapku so syrom, ro-zobrala ju, syr vrátila späť a hrozno si vložila do úst. Cmúľala ho ako cukrík, prehadzovala bobuľku na jazyku a napäto čaka-la, čo sestra povie.
Ema teatrálne zatriasla dlaňami. „Hubert má inú, je koniec,“ sklopila zrak a trhane nabrala dych.
V Lýdii kdesi pod srdcom začal vyvierať tichý vnútorný smiech. Tak ti treba! Bolí to, čo? Čosi o tom viem! Táto bolesť len tak neustúpi, je zhubná a akútna, bez nádeje na uzdravenie. Nezaberajú na ňu analgetiká. Spomenula si, ako jej kedysi takmer puklo srdce, a teraz sa teší zo sestrinej bolesti. Nebuď zlomyseľná, napomenula sa. Ema potrebuje hrejivé slová…
„To ma mrzí,“ ľahostajne vyriekla Lýdia a rozhryzla hrozno. Na to, že si sa rozišla s manželom, vyzeráš bohovsky dobre, do-dala v duchu. Predstavila si seba po Hubertovej nevere – bola opustená, zhrbená, nevyspatá, s kruhmi pod očami a popraskanými žilkami na tvári od plaču.
„Nebuď ironická, Lydka!“ vyrútila sa Ema na sestru. „Teba nikdy nič nemrzí! Žiješ si ako na zámku,“ rukou urobila oblúk. „Máš všetko! Mala by si mi byť vďačná, že som ťa Huberta zbavila. Je to obyčajný netvor! Nevieš si ani len predstaviť, ako som žila!“
„Ale nehovor!“ odsekla Lýdia zlostne. Rada by si život s Hu-bertom vyskúšala sama, lenže sestrinou vinou nemohla. Často snívala o tom, aké by to s ním bolo. Lýdia si vedela predstaviť každý deň a každú noc s mužom, ktorého kedysi nadovšetko milovala…
„Prečo si taká?“ Eme preskočil hlas.
„Prečo? Ty sa ma pýtaš prečo?“ Lýdia zbledla od pobúrenia. „Keď si s ním spala, pomyslela si si na mňa?“
Ema sklopila oči. Sestra sa k nej správa, akoby nosila na čele stigmu. Nadýchla sa. „Viem, že ti to nikdy nevysvetlím, Lydka. Bola som na mol opitá a Hubert to zneužil.“
„Takže už si bola aj na mol opitá! Čo ešte k tomu svinstvu popridávaš?“ vyprskla Lýdia zlostne.
„Prečo si to vtedy neriešila? Nepočúvala si ma, vykašľala si sa na to!“ bránila sa Ema.
„Dobrovoľne si si ho zavesila na krk, tak čo sa teraz sťažuješ?! Toľko ste sa utešovali, až ste to spečatili manželstvom!“
„Ty si ma pokojne nechala, nech si ho zavesím na krk! Teraz už viem, prečo si to urobila. Prenechala si mi ho, aby ma zničil! Dobre si vedela, aký je to manipulatívny neurotik!“
Lýdia sa jedovato zasmiala: „Fí, to bola najmúdrejšia veta, akú si kedy povedala, škoda, že taká hlúpa.“
„Buď k sebe úprimná, Lýdia, priznaj farbu! Poviem ti pravdu, som šťastná, že si našiel inú obeť, hoci mňa obvinil z nevery, vyhodil z bytu na ulicu, všetko mi vzal, ba dokonca vymenil aj zámku na dverách!“
„Nehraj tu divadielko, Ema. Na to ti ja nenaletím!“
„Samozrejme, že nie, prečo by si mi aj mala naletieť?! Veď ty si od začiatku vedela, aký to je zloduch, tak sa netvár ublížene! Veľa som premýšľala nad tým, čo sa vtedy stalo, a niekedy si myslím, že ste to na mňa s Hubertom narafičili. Ty preto, aby si sa ho zbavila, a on preto, aby mohol neskôr trápiť celú našu rodinu. Je to odporný maniak!“
Lýdia sa uškrnula: „Preboha, čo to tu splietaš?! Nezhadzuj vinu na iných. Vraj maniak! Odrazu!“
„Áno, maniak! Robil zo mňa blázna, premiestňoval a schová-val mi veci. Niekedy som si myslela, že som totálne strelená. Celé hodiny som hľadala kabelku, prstene, dokonca aj topánky. On si zatiaľ spokojne pískal a posmieval sa mi, že mi vysychá mozog… Bola som čoraz nervóznejšia, bála som sa, že v hlave naozaj nemám všetko v poriadku.“
Lýdia sestru pobavene pozorovala, nebrala Emine reči vážne.
„Nezazeraj na mňa!Je to pravda! Som rada, že mi nešibe!“ Ema si zaklopala na čelo.
Lýdia posmešne nadvihla obočie: „Si si istá?“
„Lydka, vždy si bola ku mne zlomyseľná, urážala si ma bys-trými poznámkami a štipľavými posmeškami. Ani teraz nevieš byť iná? Koľko sme sa nevideli?!“ Ema nechápavo pokrútila hlavou. „Niečo ti poviem, Lydka, ak to už dávno nevieš. Raz zis-tíš, aký Hubert v skutočnosti je, tak ako som to zistila ja. Ľutu-jem len, že som na to prišla tak neskoro. Mala by si vedieť, že pre Huberta si bola tvrdý oriešok. Ty akoby si city ani nemala, nevedel ťa trápiť tak ako iné ženy, preto ťa aspoň podvádzal. Sám mi to povedal! Kade chodil, natriasal svojím pávím chvos-tom, vychvaľoval sa pred tými, čo ho boli ochotní počúvať, koľko žien dostal. A myslím, že aj mňa si zobral len preto, aby ti ublížil.“
Lýdii sa rozbúchalo srdce. Nie, neverí jej. Klame, len aby sa ukázala v lepšom svetle. Nevraživo sa pozrela sestre do očí, akoby v nich hľadala čriepky lži. Musí niečo povedať, čím by ubránila Huberta a ich lásku. Ale má to vôbec význam? Žiadalo sa jej plakať, utiecť, ľahnúť si na posteľ, tvár si ukryť do vankúša… Čo je to s ňou? Prečo v sebe stále živí predstavy, že by jej s Hubertom bolo dobre, že by s ním bola šťastná?
Dávid si odkašľal a aby prerušil vyostrujúcu sa debatu, načia-hol sa a potiahol Emu za ruku.
„Sadni si, Ema, lebo sa zosypeš, a upokoj sa. Môžeme ti neja-ko pomôcť?“ opýtal sa so záujmom.
Ema zamihala viečkami ako pri náhlom vyrušení a zviezla sa na sedačku vedľa Dávida.
Lýdia ju nedôverčivo pozorovala: „Tie mihalnice máš umelé?“
„Prosím?“ Ema natiahla krk.
„Ale nič,“ Lýdia hodila rukou.
„Lydka,“ napomenul ju Dávid zmierlivo a Eme naznačil, nech pokračuje.
„Nemám kde bývať,“ zapriadla Ema žalostne.
„Aha,“ Dávid ju ľútostivo pohladil po ramene.
Lýdia ohúrene vytreštila oči, vzala svoj pohár a poriadne si upila z vína. Hubert ju vyhodil z bytu? Sú predsa manželia, takže byt jej patrí rovnakým dielom! Na to sú zákony.
„Byt je len jeho, zdedil ho po babke ešte pred uzavretím náš-ho manželstva,“ dodala Ema na vysvetlenie, akoby čítala Lýdii-ne myšlienky.
„Aha,“ zopakoval Dávid a zúčastnene pokýval hlavou.
„Zatiaľ som u mamy, lenže dochádzať z Banskej Bystrice je náročné nielen na čas, ale aj finančne,“ dodala nešťastne.
„Aha…“
„Nemohla by som načas, kým sa trochu pozviecham a niečo si nájdem, bývať u vás?“ opýtala sa Ema nesmelo a bokom pozrela na Dávida.
„Čože?“ Lýdii takmer vypadol pohár z ruky. Sestrin spôsob myslenia ju zakaždým prekvapil. Toľká drzosť ju ohromila. „Nie, tu bývať nemôžeš,“ povedala mrazivo. Od zlosti ju išlo roztrhnúť. Toto je tá Dávidova ideálna príležitosť hodiť všetky hriechy minulosti za hlavu? Cha!
„Prečo nie?“ zareagoval Dávid prekvapene. S manželkou si vymenili pohľady. Jeho oči dávali Lýdii jasne najavo, že je bez-citná a krutá. Sestra volá o pomoc, a ona ju odmieta!
Dávidov pohľad rozhneval Lýdiu ešte väčšmi. Dohovorili sa poza môj chrbát? zahryzli sa do nej pochybnosti.
„Myslím, že to nie je dobrý nápad,“ vyriekla odhodlane.
„Nebuď malicherná, máme veľký byt a pracovňu takmer ne-využívame,“ rozohnil sa Dávid, rozhodil rukami, lakťom len tak-tak minul starožitnú stojaciu lampu vedľa sedačky. „Tak v čom je problém?“
„Nie, Dávid,“ precedila Lýdia pomedzi zuby. Vnútorné napä-tie sa v nej stupňovalo. „Aby som bola úprimná, je mi fuk, že to Eme s Hubertom nevyšlo. Sestrička si rýchlo nájde ďalšiu obeť, o to sa nebojím, ale u nás bývať nebude,“ dodala hrubo. V sluchách jej búšilo, sama neverila, že by bola schopná toľkého cynizmu.
Ema s hrôzou pozrela na sestru a odula pery. Nezmohla sa na slovo. Tušila, že nebude ľahké Lýdiu presvedčiť, ale až takto si to nepredstavovala. Nikdy by za ňou s prosíkom neprišla, ale nenašla iné riešenie, nemá kam ísť. Kamarátky sú vydaté, ne-môže sa k nim len tak nasťahovať. Hotel je príliš drahý a zohnať podnájom zo dňa na deň nie je jednoduché.
„Pôjdem si ľahnúť,“ Lýdia vstala. „Keď Ema odíde, zamkni, prosím,“ s falošným pokojom požiadala manžela. Rozhovor ju vyčerpal, celé telo sa jej chvelo. Doľahla na ňu ťarcha minulosti a vedela, že to nenapraví ani jej obľúbený teplý kúpeľ, ani magnézium. Bude si musieť dať tabletku na upokojenie.
„Nebuď smiešna, Lýdia,“ Dávid pohodil hlavou. „Nechcem sa medzi vás miešať…“
„Tak sa nemiešaj!“ zastavila ho rázne.
„Lydka, zabudni na to, čo sa stalo! Predsa nemôžeš odmietnuť pomoc vlastnej sestre,“ zastával Dávid Emu. „Aspoň tu bude veselo!“ dobrácky sa zasmial.
„Ktorej časti z toho, čo som povedala, nerozumieš?!“ vybuch-la Lýdia. Prešla k jedálenskému stolu a zovrela operadlo stolič-ky.
„Prepáč, ale aj ja mám právo o tom rozhodnúť,“ namietol Dávid.
„Ty si o tom vedel, pravda? Bola za tebou už skôr, všakže? Myslíš si, že som sprostá, že nevidím, ako jeden druhému na-hrávate?!“ oborila sa na Dávida.
„Si paranoidná, Lydka. Keby som o tom vedel, tak ti to po-viem narovinu. Poznáš ma, neviem chodiť okolo horúcej kaše.“
„Tomu mám veriť?“ ostro hľadela Dávidovi do očí. Neuhol pohľadom. Možno vedome, aby neprišla na to, že sa s Emou spojil proti nej, premýšľala.
„Lýdia, nebuď smiešna,“ Dávid rozhorčene pokýval hlavou. Správanie manželky sa mu vonkoncom nepáčilo. „Nehľadaj in-fekciu, kde nie je,“ pokúsil sa o žart.
„A ty nebuď nasilu vtipný!“ zahriakla ho.
„Už mám toho akurát dosť, Lydka! Mysli si, čo chceš, vás dve ja zrejme nikdy nepochopím, ale či sa ti to páči, alebo nie, Eme pomôžem,“ poznamenal vecne.
„Nehádajte sa kvôli mne, radšej pôjdem,“ Ema si úzkostlivo pritlačila malú kabelku k hrudi a neisto sa pohniezdila. „Lydka, pouvažuj nad tým, čo som ti povedala. Si zaslepená nenávisťou, ver mi, radšej by si mi mala poďakovať.“
Lýdia prepichla Emu chladným pohľadom. Hrá jej na city? Je zmätená jej nesúhlasom alebo prešibaná? Nevedela to posúdiť.
„Takže to zhrniem – najprv mi zničíš život, pokiaľ ti bolo dobre, ani si sa neunúvala zavolať mi, a zrazu, keď niečo potre-buješ, spomenieš si aj na to, že mám narodeniny,“ zagánila na Emu. Toto nie je o nenávisti, toto je jej nový život a nedovolí, aby jej doň sestra opäť vstúpila.
„Nikto mi nerozumie,“ Ema si sťažka povzdychla.
„Skús zrkadlo,“ odvrkla jej Lýdia, rozladená ďalším divadiel-kom. Vzdychá tu, ako pri orgazme, možno dúfa, že ju budem ľutovať! uškrnula sa a vystrela chrbát.
„Nevieš, ako mi je.“ Ema otvorila kabelku, vybrala z nej pa-pierovú vreckovku a rohom si decentne vysušila kútiky zaslze-ných očí.
Viem, dralo sa Lýdii na jazyk, ale zahryzla si doň. Srdce jej rozrušene búchalo. „Ako si to vlastne predstavuješ?“ opýtala sa pomaly.
„Iba na pár dní,“ povedala Ema prosebne. „Do týždňa, najne-skôr do dvoch si niečo nájdem. Doniesla by som si veci asi tak v stredu, možno vo štvrtok…“
Dva týždne. Iba dva týždne! A potom odíde. Ak Boh dá, tak ju viac neuvidím, uvažovala Lýdia v duchu. Hľadela na sestru, ne-vedela sa rozhodnúť. Zrazu sa jej zazdalo, že Ema zaškúlila na Dávidov profil a tvárou jej prebehol spokojný úsmev. Letmá nejasná mimika Lýdiu rozčúlila. Hádam si nemyslí, že ju spo-ločne s Dávidom presvedčili? Mýlia sa, veru nepresvedčili! Lý-dia sa vypla a vytrčila bradu.
„Ľutujem, ale i tak nie!“ vyriekla rozhodne. Hlava sa jej za-krútila a všetko navôkol roztancovalo. Priložila si prsty na krč-nú tepnu a skontrolovala si srdcovú frekvenciu. Dostane in-farkt, spadne, zrúti sa na koberec a umrie. Žiarlivosť z nej od-jakživa robila hlupaňu. Bránila sa spomienkam, ale zdalo sa jej, že Emin príchod spúšťa v jej manželstve katastrofu.
„Niekedy sa v tebe fakt nevyznám,“ Dávid vyskočil z gauča. „Nebuď taká tvrdohlavá,“ podišiel k nej, aby ju obmäkčil. Žralo ho, že ani v takýchto vypätých situáciách nemá nad svojou že-nou prevahu. Je zaťatá, neustúpi za nič na svete.
Lýdia cúvla, urobila čelom vzad a zamierila do spálne.
„Lydka, je to tvoja sestra!“ zakričal Dávid jej chrbtu, akoby to sama nevedela.
„Nechaj ju,“ ozvala sa Ema skormútene. „Bude lepšie, keď pôjdem.“
Lýdia vytušila, že obaja za ňou hľadia, čakajú, že sa predsa len zvrtne a ustúpi. Na okamih zastala, mala by sa nad minulosťou povzniesť, ale nedokázala to. Napokon bez slova odišla, siahla na kľučku spálňových dverí, vstúpila dnu a dvere náročky razantne zabuchla. Zažala nočnú lampu a ľahla si na posteľ. Spomienky na Huberta ju ubíjali. Mala pocit, akoby sa jej otvorili rany na srdci a opäť začali krvácať. Tuho zažmúrila oči a predstavila si Huberta. Jeho hranatú čeľusť, orieškové oči a vyšportované telo, ktoré tak dôverne poznala. Mocnými ru-kami jej vchádza pod tričko, vyťahuje bavlnenú podprsenku nad prsia a jemne sa dotýka vztýčených bradaviek. Zachvela sa predstavou. Ktovie, či sa zmenil, istotne mu pribudlo zopár vrások…
Vyrušil ju Dávidov príchod, Hubertov obraz sa v okamihu stratil. Ležala bez pohnutia, počula, ako sa jej manžel vyzlieka, veci si pedantne skladá, pracka opasku naráža na kovovú tyčku nemého sluhu. Spopod vankúša vyberá pyžamo, oblieka si ho…
Vedela si dokonale predstaviť každý Dávidov pohyb, aj jeho nahnevanú, zamračenú tvár, osvetlenú len malým žltým svet-lom. Dokonca aj to, čo si myslí…
Keď sa bez slova zvalil vedľa nej, posunula sa na kraj postele, otočila sa mu chrbtom, nahmatala vypínač a zhasla svetlo. Myslela na to, že by si tiež mala vyzliecť šaty, ísť obaliť tanier s kanapkami potravinárskou fóliou a odložiť ho do chladničky, poukladať riad do umývačky, zapnúť ju, vyčistiť si zuby a pred-sa len užiť aspoň to magnézium… I tak by jej to nepomohlo, vie, že je to len a len o vnútornom pocite. Bolo by jej rovnako, aj keby prehltla dve farebné lentilky…
Zaspala nepokojným spánkom.
