7.júla vyjde ďalšia romantická lahôdka.
Vojvoda v láske nikdy neustúpi.
Možno pridlhý názov, ale verte, že je to skvostný romantický príbeh, v ktorom nás Juliana Grayová do tretice (po románoch Dáma nikdy neklame a Džentlmen o tom nikdy nehovorí) pozýva do čarovného Toskánska.
Abigail Harewoodová, mladá dievčina s nekonvenčnými názormi, si zaumieni, že namiesto manžela si nájde milenca. Jej predstavy dokonale spĺňa lord Wallingford. Známy zvodca a zhýralec sa na hrade skrýva pred starým otcom, ktorý ho chce oženiť. Krásna Abigail lorda zvádza, no on je k nej odmeraný. Hoci ju tajne miluje, je pevne rozhodnutý dokázať sebe i starému otcovi, že sa vie udržať na uzde…
Začítajte sa do novinky Vojvoda v láske nikdy neustúpi.
Londýn, február 1890
Vojvoda z Wallingfordu rozhodne nemal rád, keď musel hneď po zobudení niekoho počúvať. Či už to bol hlas jeho komorníka alebo milenky – preto so ženami nikdy netrávil celú noc –, no zo všetkého najmenej ten hlas, ktorý ho práve karhal.
„Pozrimeže,“ ozval sa vojvoda z Olympie, keď pozrel na svojho najstaršieho vnuka rozvaleného na bruchu na posteli. „Ako neškodne teraz vyzerá strojca všetkého toho rozruchu.“
Wallingford sa ani neobťažoval otvoriť oči. Príšerne ho totiž bolela hlava a lúče ranného slnka sa mu zabodávali do mozgu aj cez zavreté viečka.
Navyše nemal v úmysle dopriať starému mužovi to potešenie.
„Kto ťa, dopekla, pustil dnu?“ spýtal sa ho rozčúlene.
„Tvoj komorník bol taký láskavý.“
„Mal by som ho okamžite vyraziť.“
Nato začul vŕzganie drevenej podlahy, keď vojvoda z Olympie prešiel na opačný koniec miestnosti a rozhrnul závesy na poslednom okne. „No teda! Aký krásny deň. Len sa pozri na tú bielu žiaru zimného slnka, Wallingford. Takú neobyčajnú nádheru si nemôžeš dať ujsť.“
Wallingford si zakryl rukou tvár. „Bodaj by si zhnil v pekle, starý otec.“
„Môj drahý chlapče, čo by si povedal na župan? Nie som zvyknutý rozprávať sa v takúto dennú hodinu s nahým mužom.“
Arthur Penhallow, dvadsaťdeväťročný vojvoda z Wallingfordu, ktorý už bezpochyby nebol chlapec, ukázal druhou rukou smerom k dverám oproti. „Ak ťa ten pohľad pohoršuje, starý otec, ráč vojsť do mojej šatne. Myslím, že župany visia po pravej strane. V zimných mesiacoch uprednostňujem indický kašmír.“
„Tvoju láskavú ponuku musím odmietnuť,“ vyhlásil vojvoda z Olympie, „radšej zazvoním na tvojho komorníka. Nikdy si neuvažoval o nočnej košeli?“
„Keď raz budem mať šesťdesiatpäť a o nežnej ženskej pozornosti k môjmu zošúverenému telu budem môcť už len snívať, zvážim to.“
Vedel však, že to nebolo celkom vhodné, pretože jeho starý otec, hoci zošúverený, si užíval nežnej pozornosti samotnej lady Henrietty Pembrokovej, a tá si svojich milencov vyberala nanajvýš starostlivo.
Na druhej strane si však takúto poznámku nedokázal odpustiť.
„A predsa, drahý Wallingford, nejavíš žiadne známky toho, že by sa ti tej ženskej pozornosti dostávalo.“ Na chvíľu sa odmlčal. „Práve naopak.“
„Choď do čerta.“
„Ach, akú vulgárnu generáciu splodili moje deti. Á, Shelmerstone! Ako iste vidíte, jeho milosť potrebuje župan.“
Wallingford počul, ako sa za komorníkom zavreli dvere a jeho tiché kroky sa vydali po orientálnom koberci smerom k šatníku. „Shelmerstone,“ povedal mu, „keď ma oblečiete a oholíte, môžete si zbaliť veci a opustiť tento dom. Nestrpím, aby ma pred deviatou ráno niekto vyrušoval a už vôbec nie ktosi taký neznesiteľný ako jeho milosť môj starý otec.“
„Áno, pane,“ prikývol komorník, ktorý už bol na slová o prepustení zvyknutý. Počúval ich totiž niekoľkokrát denne. „Dovolil som si vybrať vám jemný sivý župan a k nemu váš najlepší klobúk z bobrej plsti.“
„A to už prečo, dopekla? Nechystám sa predsa do kostola.“
„Zvolil som ho preto, pane, lebo je na riešenie tej mimoriadne chúlostivej záležitosti s lady vhodnejší.“
Tie slová prinútili Wallingforda, aby sa konečne posadil. „S akou lady?“ spýtal sa podráždene, rukou si zacláňajúc zrak pred nemilosrdným svetlom. Zdalo sa mu to alebo v to ráno naozaj všetko páchlo po vyprchanom šampanskom? „Akej… chúlostivej záležitosti?“ povedal s náznakom odporu v hlase.
„Ohľadom madam de la Fontaine, pravdaže.“ Shelmerstone sa vynoril zo šatníka so sivým kašmírovým županom. Sršala z neho autorita a zmysel pre morálku, sprevádzané ľahkým závanom cédru.
„Prosím.“ Mladý šľachtic s vypätím síl vstal z postele a dovolil komorníkovi, aby mu navliekol župan.
Vojvoda z Olympie, ako vždy dokonale upravený, mal na sebe ranný tvídový oblek a jazdecké čižmy. Prekrížil si ruky za chrbtom a zničujúcim pohľadom si premeral svojho vnuka. Wallingford ten pohľad nenávidel už od detstva. Bol ako zlý vietor, neprinášal nič dobré. „Môj drahý chlapče, nepomôže ti, ak sa budeš tváriť, že o ničom nevieš. Celé mesto hovorí o tej včerajšej rozkošnej fraške. Čo keby si si ten župan zaviazal? V mojom veku už netreba veľa, aby sa mi obrátil žalúdok.“
S ráznym trhnutím si zaviazal opasok. „Žiadna fraška sa nekonala, starý otec. Vojvoda z Wallingfordu by sa k niečomu takému neznížil.“
„Shelmerstone,“ ozval sa starší vojvoda, nespúšťajúc svetlomodré oči z vnuka. „Smiem vás požiadať o chvíľku súkromia?“
„Pravdaže, vaša milosť.“ Komorník odložil mydlo na holenie a bez slova odišiel z miestnosti.
Wallingford sa pokúsil o úsmev. „Ideš ma vyhrešiť, však?“
Starý otec podišiel k oknu, prstom odhrnul záves a zahľadel sa na biele priečelia budov na Belgrave Square. Slnečné lúče zjemňovali jeho črty tak, že keby nebolo tých sivých vlasov, človek by mu hádal aj o dvadsať rokov menej. „Nemám nič proti tomu, že si sa s tou ženou vyspal,“ povedal priam nadprirodzene pokojným hlasom, z ktorého až mrazilo. „Francúzski manželia také veci tolerujú, a keďže je monsieur de la Fontaine diplomat, iste si uvedomuje výhody, ktoré z takéhoto pomeru plynú. Koniec koncov, aj preto si vzal takú zvodnú ženu.“
Mladý vojvoda pokrčil plecami. „Musím uznať, že vôbec neprotestoval.“
„Áno, isteže. A na oplátku sa očakáva, že prejavíš istú dávku rešpektu. Aspoň štipku,“ začal pritvrdzovať, čo bolo známkou prichádzajúceho útoku, „štipku dobrých mravov, aby sa ten tvoj zhýralý vták neotočil zase za ďalšou sukňou, ale aby si sa stal verejne uznávaným milencom Cecile de la Fontaine.“ Obrátil sa k vnukovi a v očiach mu blčali plamene. „Pod jej vlastnou strechou, na jej večierku. Viac si ju už ponížiť nemohol.“
„Nikdy som Cecile nič nesľuboval.“ Wallingford sa snažil ostať pokojný a chladný, aby dokázal čeliť blížiacemu sa výbuchu. Isteže to bola chyba. Vedel to už pri tom samotnom akte, keď dotyčnú dámu (ako sa vlastne volala, dočerta?) oprel o stenu v zimnej záhrade de la Fontainovcov, plnej ťažkej vône Ceciliných ocenených orchideí. Navyše sa k nej správal dosť hrubo, čo bolo od neho hlúpe. Každá žena, dokonca aj taká, ktorá sa zapletie s milencom svojej hostiteľky v jej vlastnom dome, si vyžaduje istý bontón.
Kto by však čakal, že ho s tým bude verejne a takmer polonahá konfrontovať a ešte mu pritom vychrstne na hlavu toľko skvelého francúzskeho šampanského? Stále mal od neho zalepené vlasy.
„Nie, určite si jej nič nesľuboval. To by som od teba ani nečakal,“ povedal Olympia tónom plným pohŕdania. „Ale ak sa vyspíš s takou váženou a vysokopostavenou dámou, ako je madam de la Fontaine, sú s tým, prirodzene, späté isté záväzky. Vlastne by si sa tak mal správať k akejkoľvek žene, ale o tvojich cnostiach si nerobím žiadne ilúzie.“
Nikto nedokázal človekom pohŕdať tak veľmi ako vojvoda z Olympie. Wallingford cítil, ako sa mu tým zavŕtal až do chladného vnútra a hľadal jeho slabé miesto. Zo všetkých síl sa preto snažil pozbierať a ostať pevný ako skala. Keď opäť nabral sebaistotu, lenivým krokom podišiel k vyrezávanému stĺpiku postele a s prekríženými rukami sa oň oprel. „Nekričí náhodou zlodej ,chyťte zlodeja‘, starý otec?“
„Nepopieram, že som sa vyspal s mnohými ženami. Ak mám byť úprimný, mám v tomto oveľa pôsobivejšie skóre. Som však natoľko slušný, že som si nikdy nezačínal románik, skôr než som ukončil ten predchádzajúci.“
„Až na tvoju ženu.“
Tie slová ostali hrozivo visieť vo vzduchu medzi nimi a Wallingford okamžite oľutoval, že ich vyriekol.
Olympia zovrel ruku v päsť a oprel si ju o vestu, na ktorej sa v slnečných lúčoch zaligotala zlatá retiazka hodiniek. „Už nikdy,“ prehovoril pokojným hlasom, „sa o jej milosti nebudeš vyjadrovať v súvislosti s akýmikoľvek vulgárnosťami. Rozumel si ma?“
„Pravdaže.“
„Vždy ma zaujímalo,“ pokračoval starý otec a uvoľnil päsť, „či by ťa žena nescivilizovala alebo či by aspoň nezmiernila tvoje najhoršie pudy.“
„Som dostatočne civilizovaný a dobrý vojvoda. Moje statky sú v najlepšom poriadku, mojim nájomníkom sa darí…“ Nahnevane si uvedomil, že znie ako školák, zúfalo sa snažiaci aspoň o náznak pochvaly.
„Áno, za to máš moje uznanie. Tvoj otec, ten darebák, také niečo nedokázal. Nikdy nepochopím, ako si ho mohla moja dcéra vziať. Iste, bol to vojvoda a nepochybne aj krásny muž, ale…“ Veľavýznamne pokrčil plecami.
„Nezabúdaj, prosím, že to bol predsa len môj otec.“
Vojvoda z Olympie vytiahol hodinky a otvoril ich. „Máš mnoho dobrých vlastností, Wallingford. Bolí ma, keď vidím, ako nimi mrháš.“
„Tak prepáč,“ odvrkol unudene. „Zdržujem ťa od nejakej schôdzky? Ja si na etiketu nepotrpím, pokojne to môžeš urýchliť.“
„Už sa dostávam k pointe. Ak som to správne pochopil, pán Burke mal pre teba istý návrh.“
Wallingford prevrátil oči, prešiel pár krokov a rozvalil sa do kresla. „Myslíš ten šialený plán uchýliť sa na rok do Talianska a dodržiavať celibát?“
„Myslíš, že by si sa nedokázal takto obmedziť?“
Mladý lord sa oprel o tmavozelený damaskový chrbát kresla a rozosmial sa. „Ale, prosím ťa, starý otec, načo? Čo by som z toho mal? Nikdy som nechápal túto filozofiu sebatrýznenia, ktorú pestujú Burke a jemu podobní po celom svete.“
„Naozaj? Nikdy si sa nezamyslel nad jeho životnými útrapami?“
„Máš na mysli útrapy prameniace z toho, že je to tvoj ľavoboček?“
Ťaživé ticho opäť zaplnilo celú miestnosť a Wallingford opäť oľutoval svoje slová. Phineas Burke bol predsa úžasný chlap. Trochu privysoký, ryšavý a mĺkvy, avšak skvelý vedec a mimoriadne talentovaný vynálezca, ktorý práve pracoval na akýchsi elektrických batériách a kočoch bez koní s takou ľahkosťou, akoby len opravoval hodinky. Vskutku velikán. Okrem toho nebol taký prchký a zlostný ani sa nesprával strojene či falošne, ako to bolo u rozmaznaných nemanželských potomkov zvykom. Burke si skrátka robil svoju prácu a o nič iné sa nestaral a vďaka tomu ho všade prijali. Hlboko vo vnútri ho vojvoda považoval za svojho najlepšieho priateľa, hoci verejne sa k tomu, pravdaže, priznať nemohol, keďže to bol jeho strýko.
Naozaj, bol to taký nezlomný a bystrý človek, oddaný a spoľahlivý aj v ťažkých situáciách, že mu Wallingford takmer prepáčil aj to, že starý otec ho mal radšej.
„Viem, ako to je,“ ozval sa Olympia ticho. „Ty si odjakživa vojvodom, teda skôr sa od teba čakalo, že ním raz budeš. Dostal si do vienka krásnu tvár a statnú postavu. Berieš to všetko ako samozrejmosť. Myslíš si, že si si to všetko zaslúžil,“ mávol rukou na honosné zariadenie a služobníctvo, ktoré usilovne pracovalo za stenami prepychového sídla na Belgrave Square, „ale pravda je, že ti to padlo do lona ako prezretá broskyňa. Máš pocit, že si smieš užívať s inými ženami v zimnej záhrade svojej milenky len preto, lebo si bohviekto, lebo si vojvoda z Wallingfordu.
„Uznávam, že som mal v živote šťastie, ale nechápem, prečo by som si mal odopierať sladké plody, ktoré mi moje postavenie prináša.“
„Aké plody? Tá žena je dáma z dobrej rodiny, rozumná, s citlivou dušou, a ty ju prirovnávaš k nejakému ovociu?“
Wallingford sklopil zrak na hladký kašmírový rukáv svojho županu a hľadal nejakú smietku, ktorú by si mohol na znak svojho nezáujmu ľahostajne zmietnuť. Shelmerstone bol však mimoriadne dôsledný komorník a nikdy by nepripustil, aby na vojvodových rukávoch ostali akékoľvek nečistoty. Preto sa teraz musel len tváriť, že nejakú našiel. „Ak si dobre spomínam, tak tá dáma, o ktorej hovoríš, si to náramne užívala.“
„Naozaj?“ spýtal sa vojvoda z Olympie chladne. „Dosť pochybujem o tom, že by si si všimol, ak by si to neužívala. Tak či onak, rozhodol som sa, že tých hlúpostí už bolo dosť. Máš dvadsaťdeväť a si vojvoda. S ľútosťou ťa musím požiadať, aby si ten Burkov skvelý návrh odmietol, hoci by ti prospel, a namiesto toho zameral svoju pozornosť na manželstvo.“
Wallingford zdvihol zrak. Bol si istý, že len zle počul.
„Manželstvo?“ spýtal sa tónom, akoby namiesto toho hovoril kastrácia. „Naozaj si povedal manželstvo?“
„Áno.“
„Čo si zošalel?“
Olympia roztiahol ruky. „Iste si uvedomuješ, že je to nevyhnutné.“
„To ani náhodou. Ešte stále je tu predsa Penhallow, ten by bol mimoriadne reprezentatívnym vojvodom, ak by som sa dnes pri večeri nešťastnou náhodou zadusil kuracou kosťou.“
„Tvoj brat nemá o tvoj titul záujem.“
Wallingford cítil, že jeho trpezlivosť razom vyprchala. Prudko vstal z kresla. „Takže
konečne sme sa dostali k podstate veci? Pre toto si dnes prišiel? Bude zo mňa chovný žrebec? Som dobrý len na to, aby som ti splodil ďalšieho vojvodu, však?“
„Môj drahý chlapče, keď sa pozrieš na svoj doterajší život, máš azda pocit, že si dobrý aj na niečo iné?“
Wallingford sa odvrátil k podnosu s kávou a nalial si šálku. Bez smotany, bez cukru. Takú čiernu ako jeho nálada. Manželstvo, to iste. „Mám nadanie na mnohé veci, starý otec, ak si si náhodou doteraz nevšimol.“
Vojvoda z Olympie mávol rukou. „Nebuď ako malý, Arthur. V každom prípade ťa ušetrím nudného a otravného procesu výberu manželky, už som to urobil za teba. Vo všetkej úcte, ale našiel som ti dokonalú ženu.“
Wallingford, ktorý si chcel práve odpiť z kávy, celý zmeravel a šálka mu vykĺzla z ruky na koberec. Bol v takom úžase, že sa ju ani neobťažoval zdvihnúť. „Ty si mi našiel nevestu?“ zopakoval neveriacky a prstami zvieral tanierik, akoby to bolo záchranné koleso.
„Presne tak. Je to okúzľujúca slečna. Som si istý, že ju budeš zbožňovať.“
„Prepáč, ale vari som zaspal a zobudil sa pred dvesto rokmi?“
Starý otec si poklepal po vrecku saka a vytiahol tenký diár viazaný v koži. „Nie,“ skonštatoval, keď prelistoval niekoľko stránok. „Nie, ešte vždy je február tisícosemstodeväťdesiat. Vďakabohu, pretože dnes mám nesmierne veľa schôdzok a nechcelo by sa mi na ne tak dlho čakať. Takže ak si s týmto všetkým uzrozumený, pozval by som to dievča aj s rodinou koncom marca, keď sa vrátia do mesta, k nám. Najlepšia by bola asi večera v užšom kruhu, aby ste sa mohli vy dvaja lepšie spoznať.“ Obrátil niekoľko ďalších stránok diára. „Svadba uprostred leta by bola ideálna, nemyslíš? Ruže v rozkvete a tak.“
„Zošalel si?“
„Uznávam, že to znie trocha bláznivo. Napokon, musím už ísť. Pošlem sem Shelmerstona. Určite stojí v pozore hneď za dverami. A, Wallingford?“
„Áno?“ Bol príliš ohromený, aby sa zmohol na niečo iné.
„Snaž sa dovtedy nezapliesť do žiadneho ďalšieho škandálu, hm? Kráľovnej by sa to vonkoncom nepáčilo. Ó áno! A orchidey.“
„Orchidey?“
„Áno, pre madam de la Fontaine. Zdá sa, že sú to jej obľúbené kvety.“
Olympia rázne odkráčal a mladý vojvoda ostal civieť na prázdne dvere, akoby to boli brány samotného pekla.
Čo za diabla ho to posadol? Nikdy predtým mu manželstvo nespomínal a zrazu to bola samá nevesta a svadba a nejaké prekliate ruže. Sklopil zrak a všimol si, že ruka, ktorou zvieral porcelánový tanierik, sa mu celá trasie.
Dvere sa hladko otvorili. „Všetko je pripravené na holenie, pane,“ oznámil mu komorník. Vtom však zbadal mláčku kávy, ako sa vpíja do nesmierne drahého koberca. Bez váhania schmatol z podnosu obrúsok, padol na kolená a začal škvrnu čistiť, pričom sa zmohol len na rozrušené a vyčítavé: „Pane!“
Wallingford odložil tanierik. „Veľmi sa ospravedlňujem, Shelmerstone, ale jeho milosť mi práve takmer privodila infarkt.“
„O čo išlo, pane?“ spýtal sa komorník, snažiac sa potlačiť vzlyk.
„O manželstvo. Moje,“ dodal vysvetľujúco.
Nastala hrozivá chvíľka ticha. „Pane.“
„Áno. Príšerne ma to rozrušilo. Sám mi vybral nevestu, dátum aj prekliate kvety. Nečudoval by som sa, ak by jej už vybral aj svadobné šaty a šperky, bodaj by ho parom vzal.“
Komorník si odkašľal. Bol úplne bledý, či už z rozliatej kávy, alebo z nevesty, možno z oboch. Priam pohrebným hlasom sa spýtal: „A meno tej dámy, pane?“
Vojvoda prižmúril oči. „Bolo to… niečo ako… božemôj. Viete, že sa mi to tuším ani neobťažoval povedať, Shelmerstone?“
„Preboha.“
„Niežeby na tom, pravdaže, záležalo. Nespravím to. Poviem mu, kam si môže ten svoj naplánovaný sobáš strčiť.“ Jeho slová zneli v priestrannej spálni akosi prázdno a on si to dobre uvedomoval. Priam počul Shelmerstonove myšlienky, keď sa komorník opäť sklonil ku kávovej škvrne: Ha. Na to by som sa pozrel. Nikto sa nevzoprie prekliatemu vojvodovi z Olympie, keď si raz niečo zaumieni.
„S dovolením, pane, idem priniesť jedlú sódu,“ hlesol sluha potichu a vstal.
Wallingford sa zvalil do kresla a neprítomne sa rozhliadol po izbe. Po svojej dôverne známej, veľkej, no predsa svojím spôsobom útulnej izbe bez akýchkoľvek zbytočných doplnkov a ozdôb. Nikde ani náznak kvetov, na nočnom stolíku kôpka jeho obľúbených kníh a poruke niekoľkoročná sladová whisky. Už len zmienka o tom, že by sa mal o túto svätyňu deliť s nejakou ženou, ho znepokojovala.
Nie. Isteže nie. Také čosi by si nedovolil ani vojvoda z Olympie.
Je síce pravda, že za posledné polstoročie osobne vybral viac než jedného premiéra. A je tiež známe, že sama kráľovná po hodinovom súkromnom rozhovore s jeho milosťou zmenila dva svoje neoblomné názory.
Raz dokonca cestoval svojím súkromným parníkom do Ruska, aby dal cárovi jasne najavo…
Kristepane.
Predklonil sa, oprel si lakte o kolená a tvár zaboril do dlaní.
Musí jestvovať nejaký spôsob, ako z toho vycúvať.
Roztiahol prsty a pozrel pomedzi ne. Vo vzduchu ešte vždy visela vôňa včerajšieho rozliateho šampanského. Drala sa mu do nosa, až sa mu z toho obracal žalúdok. Šampanské. Orchidey. Myseľ mu zaplavili spomienky na minulú noc. Na divoké radovánky, čistú zvieraciu rozkoš, ktorá netrvala viac než minútu či dve, na odpor, keď sa utrel do svojej vreckovky. Pozeral pritom na tú ženu, ktorej sa od zrýchleného dychu vzpínali ňadrá, a usiloval sa spomenúť si na jej meno.
Potrebuje viac kávy. Potrebuje…
Vtom čosi upútalo jeho pozornosť. Čosi, čo ležalo medzi knihami na kôpke vedľa podnosu s kávou. Kniha to však nebola.
Wallingforda začal akosi svrbieť mozog. Niečo sa v ňom začalo rodiť. Niečo ako…
Nápad.
Vstal, rýchlym krokom podišiel k stolíku a nadvihol vrchné zväzky kníh.
A tam to bolo. Medzi Dickensom a Carlyleom. Zložené noviny, ktoré dostal asi pred mesiacom a ktorých okraje už boli vďaka neúprosnému vplyvu kyslíka zažltnuté.
Zdvihol ich a vystrel. Pozrel na inzerát, zakrúžkovaný hrubým čiernym atramentom, ktorý mu Phineas Burke ukazoval vtedy pri raňajkách:
Anglickí páni, dámy a džentlmeni s vycibreným vkusom, naskytá sa vám jedinečná príležitosť prenajať si ten najveľkolepejší hrad a priľahlé pozemky na idylických kopcoch v Toskánsku, v kraji večného slnka. Majiteľ, človek s nepoškvrneným rodokmeňom, ktorého predkovia hrad chránili pred narušiteľmi už od čias medicejských princov, musí hrad z dôvodu neodkladných pracovných povinností opustiť, preto ponúka ročný prenájom tejto bezkonkurenčnej nehnuteľnosti za mimoriadne priaznivú cenu pre náročného cestovateľa. Záujemcovia sa môžu skontaktovať s majiteľovým londýnskym agentom…
Celý rok, ako povedal Burke. Rok štúdia a rozjímania bez rozptýlení, ktoré ponúka moderný svet a ženské pohlavie. Pred štyrmi týždňami, keď prekonal prvotný šok z toho, že by duševne zdravému a schopnému mladému mužovi v rozpuku života mohli čosi také čo i len navrhnúť, sa nad tým iba zasmial.
Celý rok bez vojvodu z Olympie, jeho nevesty a júnovej svadby. Rok bez výčitiek Cecile de la Fontaine a jej pomstychtivej francúzskej nátury.
Celý rok bez pokušení, bez vojvodských povinností na odľahlom talianskom hrade, kde ho nikto nepozná, kde nikto nikdy o vojvodovi z Wallingfordu ani len nepočul.
Hodil noviny späť na kôpku kníh a pár vrchných zväzkov sa zošmyklo na zem. Nalial si šálku kávy, na jeden dúšok ju vypil a natiahol ruky k stropu.
To je presne ono. Na nejaký čas vypadne z tohto sivého nudného Londýna. Potrebuje zmenu. Už dlho ho prenasledoval pocit nespokojnosti a vnútorného nepokoja, dávno pred tým včerajším hanebným činom, dávno pred nevítanou rannou návštevou starého otca.
Celý rok s bratom a najbližším priateľom, slušnými mladými mužmi, ktorí sa nestarajú do cudzích vecí. Toskánsko, kraj večného slnka. Litre vína, hromady dobrého jedla a v prípade nepotlačiteľnej túžby iste aj nejaké diskrétne vidiecke dievča.
