Nesmierne talentovaná rozprávačka.
Som jej veľkou fanúšičkou.
Lisa Wingateová vie, ako písať.
To je len pár reakcií na túto bývalú novinárku, rečníčku a autorky asi dvadsiatich kníh. Ten posledný citát je priamo z prestížneho denníka USA Today.
Lisa Wingateová napísala aj mimoriadne úspešný román Tending Roses, ktorý vyšiel už v osemnástich vydaniach. Sedemkrát ju nominovali na cenu amerických kresťanských spisovateľov ACFW Carol Award a Christy Award. Je dvojnásobnou držiteľkou ocenenia Carol Award.
Knižný portál Booklist zaradil jej román Listy do neba medzi desať najlepších titulov roku 2013. Ten vyšiel aj v slovenčine a naposledy pribudol na náš knižný trh nový príbeh Strážkyňa príbehov.
Kto je Lisa Wingateová?
Keď Lisa práve nevymýšľa príbehy, trávi čas na cestách ako motivačná rečníčka. Prostredníctvom internetu sa delí o príbehy s čitateľmi aj v ďalekej Indii, kde jej kniha Tending Roses podnietila šírenie gramotnosti žien. V Tulse v Oklahome túto knihu využili pri práci s dobrovoľníkmi, ktorí učia čítať dospelých.
Lisa žije na ranči v Texase, kde rozmaznáva dobytok, vychováva svojich synov a v nedeľnej škole sa venuje stredoškolákom. K povolaniu spisovateľky ju podnietila učiteľka v prvej triede, keď jej povedala, že očakáva, že jedného dňa uvidí jej meno na obálkach časopisov. V detstve snívala o tom, že sa stane olympijskou gymnastkou a vyhrá v celoštátnych pretekoch v rodeu.
V naplnení sna ju zastavili dve veci: nedokázala spraviť salto vzad a rodičia odmietli financovať kariéru rodeo jazdkyne. Vydala sa do veľkej kovbojskej rodiny plnej talentovaných rozprávačov, ktorí ju inšpirovali svojimi príbehmi. Na plný úväzok sa venuje spisovateľskej tvorbe nielen pre kresťanský trh. Na jej práci ju najviac baví spájať sa s ľuďmi – reálnymi aj imaginárnymi.
Lisa: Spisovateľkou vďaka učiteľke
„Spisovateľku zo mňa urobila pani Krackhardtová, moja učiteľka v prvej triede na základnej škole,“ spomína si Lisa. „ Možno sa vám to zdá nemožné, ale je to tak. Dieťa môže objaviť svoje povolanie dokonca už vtedy, keď nosí dva vrkôčiky a lakovky. Keď som sa v polovici prvého ročníka ocitla v triede pani Krackhardtovej, bola som si úplne istá, že nie som ničím výnimočná… a potom sa pani Krackhardtová postavila nad moju lavicu a prečítala si príbeh, ktorý som práve písala. „To je úžasný príbeh!“ povedala. „Som zvedavá, ako bude pokračovať.“
Nestáva sa každý deň, aby sa nesmelému dieťaťu, ktoré je v triede nové, dostalo toľko pozornosti. Chytro som rozprávanie dokončila a keď som dokončila posledné slovo, učiteľka si vzala papier, položila ho na katedru, pozrela na mňa a povedala: „Vieš úžasne písať!“
Vtedy sa vo mne zrodil sen. Postupne vzklíčilo viacero snov, ktoré však postupne odumreli. Túžila som byť olympijskou gymnastkou, alebo vyhrať celoštátne majstrovstvá v rodeu, ale zastavili ma saltá vzad na kladine a rodičia, ktorí tvrdohlavo odmietali kúpiť mi poníka. Sen o písaní kníh však pretrval. Vždy som verila, že to dokážem, pretože… áno… učiteľka v prvej triede mi povedala, že na to mám. A učiteľky v prvej triede neklamú.
Toto je môj príbeh. Ak ste učiteľom či učiteľkou, alebo ste niekedy milovali výnimočného učiteľa alebo učiteľku, mám z toho radosť a prajem vám, aby vaše dni boli plné príbehov, ktoré stoja za to, aby sa ocitli na papieri.
