Dostojevskij, Goethe, Shakespeare, Ibsen…to je len pár spisovateľov, ktorých analyzuje a rozoberá slávny psychiater Sigmund Freud. Presnejšie povedané, ich tvorbu, príbehy a postavy. Odkiaľ berú autori svoje námety, no ešte zaujímavejšie je – ako to, že nás dokážu tak zaujať a vyvolať v nás emócie, o ktorých sme si mysleli, že ich možno ani nie sme schopní?
Aj na tieto otázky hľadá odpovede slávny rakúsky psychiater Sigmund Freud v knihe Umenie a psychoanalýza.
Umenie a psychoanalýza
Na základe analýzy rozprávok, divadelných hier Shakespeara, Ibsena a ďalších spisovateľov a textov podáva autor originálne vysvetlenie vzťahov postáv a ich konania.
Venuje sa aj osobnosti a postavám z diel Dostojevského a Goetheho. Štúdie o Michelangelovej soche Mojžiša a o fantastických poviedkach E. T. A. Hoffmanna patria k tomu najlepšiemu, čo psychoanalýza priniesla k analýze podstaty umenia a umeleckej tvorby.
Freud napríklad priznáva, že nie je síce žiadnym znalcom umenia, je iba laik, ktorého však nesmierne priťahuje obsah umeleckých diel. Ani nie tak forma, či technické kvality, na ktorých si zakladajú samotní umelci, ale obsah. „Umelecké diela však na mňa silne pôsobia, najmä literatúra a plastiky, zriedkavejšie maľby. To mi bolo podnetom, aby som pri vhodných príležitostiach strávil pri nich dlhé hodiny a usiloval sa ich mne vlastným spôsobom pochopiť, t. j. objasniť sám sebe, čomu vďačia za svoj účinok,“ vysvetľuje S.Freud.
Racionalistická a analytická povaha jeho ducha ho ženie dopredu a za každú cenu chce pochopiť, analyzovať daný objekt, rozpitvať ho…lebo akoby len tak ho vedel vzrušiť a naplniť jeho estetické očakávania. Chce vedieť, čo a prečo ho vlastne tak vzrušuje na literárnom diele, plastike, či obraze.
Všimli ste si ten paradox?
Pritom si všimol zdanlivo paradoxnú vec, že práve niektoré z najveľkolepejších a najimpozantnejších umeleckých výtvorov zostali pre nás nevyriešenou hádankou. Obdivujeme ich, cítime, že si nás podmaňujú, ale nevieme povedať, čo predstavujú. „Je možné, že nejaký estetik už prišiel na to, že tento stav intelektuálnej bezradnosti je dokonca nevyhnutnou podmienkou, ak nás má umelecké dielo čo najviac osloviť. Len veľmi neochotne by som pristúpil na to, aby som uveril v takúto nevyhnutnosť,“ dodáva Freud.
Venuje sa napríklad aj tomu, ako v prítomnosti veľkého umeleckého diela hovorí o ňom každý niečo iné. A nikto nehovorí nič, čo by prostému obdivovateľovi pomohlo vyriešiť spomínanú záhadu. Aj preto sa na nasledujúcich stranách venuje Michelangelovmu Mojžišovi.
Zločinci z pocitu viny
Umenie a psychoanalýza je zaujímavé čítanie o literatúre, maliarstve v súvislosti s psychoanalýzou. Freud napríklad uvádza niektoré charakterové typy z psychoanalytickej práce. Ak lekár lieči neurotika, nezameriava sa na jeho charakter, ale chce zistiť, čo znamenajú jeho symptómy.
Ľudia podľa Freuda upadajú do neurózy v dôsledku odopretia. Pod tým chápeme odopretie uspokojenia libidinóznych prianí. Čiže zbavenie, odopretie reálneho uspokojenia (v akejkoľvek forme, oblasti) je prvou podmienkou na prepuknutie neurózy.
Zaujímavá je kapitola Zločinci z pocitu viny. Mnohí z nás v detstve, či mladosti spáchali nejaký menší či väčší zločin. Krádeže, podvody, podpaľačstvo… Psychoanalýza priniesla prekvapujúci výsledok, že tieto činy boli vykonané predovšetkým preto, lebo boli zakázané, a pretože s ich vykonaním sa u páchateľa spájala duševná úľava. „Trpel ťažkým pocitom viny neznámeho pôvodu, a keď spáchal zločin, tlak sa zmiernil. Pocit viny sa aspoň nejakým spôsobom vyrovnal,“ vysvetľuje Sigmund Freud.
Milan Buno, knižný publicista
