Ukrajina znamená v doslovnom preklade „krajina na okraji“ alebo „krajina na hranici“. Je to presne tak. „Táto rovinatá a úrodná zem, ktorá tak osudovo priťahuje nájazdníkov, bola od polovice sedemnásteho do konca osemnásteho storočia rozdelená medzi Rusko a Poľsko, v priebehu devätnásteho storočia medzi Rusko a Rakúsko a medzi dvoma svetovými vojnami medzi Rusko, Poľsko, Československo a Rumunsko. Až do rozpadu Sovietskeho zväzu v roku 1991 nikdy nebola nezávislým štátom,“ píše Anna Reidová v knihe Krajina na okraji.
Krajina na okraji
Znovu a znovu sa pohraničie menilo na bojisko: počas kozáckych povstaní v 17. storočí, vojen Ruska so Švédskom v 18. storočí, občianskej vojny v rokoch 1918 až 1920 a počas nacistickej okupácie, ako aj v nasledujúcom storočí, keď sa opäť ku slovu a vymysleným nárokom prihlásilo Rusko.
Ukrajina je väčšia ako Francúzsko, počtom obyvateľov sa takmer vyrovná Veľkej Británii a má potenciál stať sa jedným z najmocnejších štátov v Európe. V tejto precízne napísanej a prenikavej knihe Anna Reidová kombinuje výskum a vlastné skúsenosti, aby zmapovala tragickú minulosť Ukrajiny. Od poľských kostolov vo Ľvive až po uhoľné bane v rusky hovoriacom Donbase, od haličského štetlu po tatárske chatrče na Kryme, kniha skúma boj Ukrajiny o vybudovanie vlastnej národnej identity, identity, ktorá sa vyrovnáva s krvavou minulosťou a zahŕňa všetky národy v jej hraniciach.
„Fascinujúca a často násilná odysea, ktorá zahŕňa viac ako tisíc rokov konfliktov a kultúry,“ napísali v Independent.
Triumfy i konflikty
Podľa Financial Times je to nádherne napísaná evokácia brutálnej minulosti Ukrajiny a jej vratkých snáh o vybudovanie lepšej budúcnosti.
Reidovej sa podarilo živo vykúzliť desiatky málo známych hrdinov aj zloduchov ukrajinskej histórie, ale jej skutočnou témou je tragédia, ktorá bola údelom Ukrajiny počas väčšiny jej dejín. Kniha Krajina na okraji je gobelín utkaný z príbehov všetkých jej obyvateľov, zaznamenávajúci ich triumfy a konflikty s poctivosťou súcitného cudzinca.
Príbeh o Ukrajine ako krajine na okraji, krajine – bojovom poli, novozrodenom štáte, ktorý si s námahou buduje národnú identitu, sa začína v Kyjive. Keď som do tohto mesta priletela jednej zimnej noci v roku 1993, v batožinovej hale bolo až po členky hnedej čľapkanice. Kufre nám priviezli na korbe nákladného auta Kamaz a pozhadzovali ich na jednu veľkú hromadu, z ktorej si cestujúci museli vydolovať tie svoje. Cesta do mesta – ako som neskôr zistila, bola to jediná štvorprúdovka v krajine – bola temná ako v časoch blitzkriegu: žiadne osvetlenie, žiadne zvodidlá, žiadne vodiace čiary. Moji spolucestujúci páchli vlhkým oblečením a skazeným jedlom. Ich batožinu tvorili balíky čudných tvarov, zviazané povrazmi s kúskami dreva ako rúčkami. Keď ma vysadili na mĺkvom námestí uprostred neviditeľného mesta, začala som hľadať telefónnu búdku. Našla som len otlčený kus hliníkového krytu s pravekým bakelitovým prístrojom – žiadne pokyny, žiadny telefónny zoznam, žiadne osvetlenie. Okrem toho som nemala ani jedinú ukrajinskú mincu. Ale akoby zázrakom to bolo jedno. Inflácia dala aj tak minciam zbohom, a keďže na Ukrajine sa už prestali používať sovietske ruble, na ktoré boli verejné telefóny prispôsobené, dalo sa volať zadarmo. Zrazu som z toho mala trochu uvoľnenejší, chápavejší pocit – moja ukrajinská púť sa začala.
Foto: SkveléKnihy.sk
