Nemyslím si, že je férové označovať ma za rusofóba. Som proti všetkým diktatúram… Nemám záujem konfrontovať sa so sovietskym režimom, aj keby som mohol. Prosto nechcem, aby sa jeho metódy a spôsob myslenia napodobňovali aj v tejto krajine, čo sa týka aj boja proti tunajším rusifikátorom. Nevidím nebezpečenstvo v tom, že by nás Rusko dobylo, lebo to v hlavnej miere závisí od geografie. Nebezpečenstvo spočíva v tom, že by sa u nás mohla vyvinúť nejaká forma domáceho totalitarizmu…
Aj toto písal George Orwell vo svojich listoch, ktoré sa dostali do výberu s jednoduchým názvom Listy. Výber z korešpondencie približuje osobnosť tohto autora nielen ako významného spisovateľa a mysliteľa, ktorý ovplyvnil a dodnes ovplyvňuje generácie spisovateľov a intelektuálov. Ale aj ako spoločenského glosátora, aktívneho občana, presvedčeného socialistu a antistalinistu. A prirodzene aj ako človeka, ktorého osobný život nepatril vzhľadom na chatrné zdravie a osobné tragédie k tým najšťastnejším.
Orwellove listy
Osobitný dôraz sa v tomto výbere kladie na Orwellovu korešpondenciu týkajúcu sa vývoja jeho postojov antifašistu a angažovaného socialistu v kľúčových historických etapách, ktoré ako výsostne politický a spoločenský človek prežíval nielen cez svoje texty, ale aj ako osobnú, takmer fyzickú záležitosť.
To vidieť na jeho liste z júna 1933 priateľke Brende Salkeldovej, v ktorom varuje pred hroziacou katastrofou prameniacou zo sociálnej nerovnosti. Alebo v liste Jackovi Commonovi z marca 1936 píše o vodcovi britských fašistov Oswaldovi Mosleym, že mu je „až zle z toho, ako ľahko si človek tohto typu získa a poblázni robotnícke publikum“.
Hovorí teda o manipulácii, zneužívaní politickej negramotnosti a emócií, čo sa vlastne stane jeho celoživotnou témou a čo tak brilantne vystihne nielen vo svetoznámom prorockom románe 1984, ale v istom zmysle sa to objavuje už aj v románe Farárova dcéra z roku 1935.
Druhým je Orwellov list Noelovi Willmettovi z mája 1944, ktorý vo svojej podstate možno považovať za čosi ako Orwellov politický manifest. Je vari prorockejší, ako to sám zamýšľal, lebo ani ako sociálny a spoločenský vizionár nemohol tušiť, akú úlohu zohrajú v prvej polovici 21. storočia sociálne médiá pri rozširovaní konšpirácií, hlúposti a všeobecného idiotizmu masového človeka a ako sa na tejto vlne zvezú lžipolitici od východu na západ, ako to začnú umelo priživovať a ako si urobia živnosť z prikrmovania emócií, živenia ľudskej hlúposti, zneužívania dôverčivosti a šírenia zloby a ako to bude otriasať základmi aj takej veľkej demokracie, ako sú Spojené štáty.
Orwel ako človek praktický
V záverečnom bloku sú do výberu zaradené niektoré listy Orwellovej prvej manželky Eileen vrátane toho, ktorý mu napísala hodinu pred operáciou, ktorú neprežila.
Jej listy zobrazujú Orwellov život z uhla bežného, každodenného života s mužom, ktorý je naskrze ponorený do svojho literárneho sveta, praktické veci pre neho veľa neznamenajú; je to iné nasvietenie na život literárneho génia, na jeho chudobu, vernosť myšlienke sociálnej spravodlivosti a zapojenie sa do ostrého boja v mene tejto idey.
George Orwell
Vlastným menom Eric Arthur Blair, sa narodil v rodine britského úradníka v Indii. Po strednej škole získal prospechové štipendium na elitnej súkromnej škole. Toto prostredie mu nevyhovovalo a odišiel do Barmy, kde v rokoch 1922 až 1927 pracoval v policajných zložkách.
Z Barmy odišiel znechutený rasovými a sociálnymi bariérami a v rokoch 1928 – 1930 radšej žil medzi najchudobnejšími vrstvami v Anglicku a Francúzsku. Aktívne sa zúčastnil v španielskej občianskej vojne a bol v nej zranený. Počas druhej svetovej vojny pracoval ako redaktor pre BBC. Od roku 1938 trpel tuberkulózou, na ktorú aj zomrel.
V edícii kníh G. Orwella vyšli knihy Tak to vidím ja (stĺpčeky, eseje a recenzie), Na dne v Paríži a Londýne, Cesta k Wigan Pier a Denníky.
Preklad tejto knihy podporil z verejných zdrojov formou štipendia Fond na podporu umenia.
Foto: SkveléKnihy.sk, Premedia
