„Minulosť nezmeníme, ale môžeme sa nad ňou uškŕňať“.
Tvrdí Martin Kasarda, ktorého poznáme ako novinára, literárneho publicistu, aj spisovateľa. V roku 2020 mu vo vydavateľstve IKAR vyšiel provokatívny román Krajina krásnych ľudí kritizujúci súčasnú spoločnosť s ľahkým dystopickým nádychom.
Tentoraz však stavil na čierny humor a namiesto blízkej budúcnosti spomína na minulosť deväťdesiatych rokoch, keď v Dunajskej Strede prekvitala mafia. Spomínanie mafiánov a ich spontánny nápad založiť si školu pretavil do humornej miestami až grotesknej podoby.
Toto je novinka Dole! Dole!
Martin Kasarda o svojej groteske
Všetci máme staré dobré časy, na ktoré radi spomíname, ale ak pochytí nostalgická nálada kohosi, kto vyrastal v deväťdesiatych rokov v Dunajskej Strede, je tá nostalgia popretkávaná absurdnými príhodami. Na minulosť spomínajú len tí, čo prežili. A zároveň dodávajú – už to nie je také, ako kedysi, zohnať poriadneho vyhadzovača či niekoho, kto je ochotný položiť život za bossa? To už nie. Dnes majú školu všetci – umelci aj policajti, záhradníci aj šľachtitelia psíkov. Ale čo by sa učilo na škole, ktorá by mala vychovávať budúcich členov organizovaného zločinu? Ale čo keby vznikla taká škola? Tak som ju vymyslel.
Navyše, raz som sa pri potulkách po Dunajskej Strede zamyslel, prečo sa hlavné námestie volá po Arminovi Vámbérym. Kto to bol? Tento pán chodil do školy v Dunajskej Strede, aby neskôr patril k najvýznamnejším profesorom Rakúsko-Uhorska, ovládal niekoľko jazykov a pôsobil ako veľvyslanec v Osmanskej ríši i pri britskej kráľovskej korune. Ale najmä – bol doma v upírskej tematike a radil Bramovi Stokerovi pri tvorbe jeho románu Dracula. Odrazu to do seba zapadlo ako puzzle. Dunajská Streda: krv upírov, mafia, ktorá pila krv v deväťdesiatych rokoch, ale jej tieň straší mesto doteraz…
A prečo groteska?
Minulosť nezmeníme, ale môžeme sa nad ňou uškŕňať. Svet malého mesta je v každom podobnom mestečku vlastne rovnaký. Pachtíme sa za materiálnymi statkami, nostalgicky si prekrúcame minulosť, staviame umelé prekážky, občas zažijeme zrady a občas lásky. V malom meste o vás vedia všetko. Chodili sme spolu do školy, spali sme v rovnakých posteliach a spolu pôjdeme aj na cintorín. A medzitým sú naše ľudské príbehy.
O čom je novinka Dole! Dole!
Mafii v Dunajskej Strede chýbajú noví ľudia. Rozhodnú sa založiť strednú školu, ktorá by vychovávala nových členov organizovaného zločinu. Chobotnice vzťahov v malom meste, kde každý o každom vie aj to, aké nosí pyžamo, sú prepletené. Začína sa nové kolo mafiánskej vojny? Ako dnes žijú tí, ktorí prežili? A stále platí, že ruka ruku umýva? A že za všetkým treba hľadať ženu? Čierna groteska o tom, čo sa stane, keď šedivejúci mafiáni nostalgicky spomínajú na staré zlaté časy.
Začítajte sa do knihy:
Niektoré odvážne veci je lepšie nerobiť. Napríklad konať podľa vlastného svedomia, vedomia, rozhodnutia. Jediný dôvod, prečo sa Ježiš Kristus s celým cirkusom, o ktorom sa píše v Apokalypse, nevrátil späť na zem, je, že mu kresťania stále pripomínajú, čo sa mu stalo, keď tu bol naposledy. Skús sa vrátiť, spravíme to zas. Veď kríže s priklincovaným chlapíkom svietia všade.
Bandi vie, čo najlepšie funguje na takých ako on. „Kľačať som si odvykol, monsignor, to vám nemusím hovoriť. Pozrite, viete, že ja som hlboko veriaci človek, až taký, že keď niekto koná proti Bohu, pomôžem Najvyššiemu a spokojne pár čurákov odbachnem,“ rozpráva Bandi farárovi vo farskom Kostole Nanebovzatia Panny Márie a svätého Juraja vedľa školy na Námestí Ármina Vámbéryho v centre Dunajskej Stredy.
„Pán Ištók, ja vám nemôžem prezradiť spovedné tajomstvo,“ namietne silnejší pán farár tichšie, než je zvyknutý. Svojím mäkkým hlasom sa bráni pred silou Bandiho autority, hoci ten by predal Pontskému Pilátovi Ježiša aj druhýkrát.
Foto: Ikar, GB/Martin Kasarda
Milan Buno, knižný publicista
