Neskrotná nevesta
The Hellion Bride
Slovenský spisovateľ 2010
Druhá kniha o šľachtickom rode Sherbrookovcov opäť prináša vášnivé ľúbostné vzťahy i dej plný temných tajomstiev a napätia. Búrlivák Ryder Sherbrooke prichádza na Jamajku, aby na rodinnej plantáži vyriešil problém s nadprirodzenými javmi, no cestu mu skríži ďalšia „záhada“ – krásna dievčina, ktorá má vraj viacerých milencov. Úloha svetáckej zvodkyne však Sophie vôbec nepristane.
Po veľmi úspešnej predchádzajúcej časti Nechcená nevesta som sa na túto veľmi tešila. Očakávala som podobný štýl písania, niečo živé, čo vám nedovolí knižku odložiť, kým ju nedočítate. Hm… tak túto som odkladala pravidelne a s poľutovaním musím skonštatovať, že mi ani nechýbala a vôbec som sa netúžila dozvedieť, ako to napokon skončí.
Prečítať túto knihu mi trvalo dosť dlho, neviem, možno som nebola na ňu naladená,možno ma príbeh sám až tak neoslovil, pripadalo mi to dosť prekombinované, hrdinka sa mi nepáčila, ešte tak trochu Ryder Sherbrooke, lebo na toho som bola zvedavá už z prvej časti.
Príbeh, kde je Sofie prinútená hrať zvodkyňu a dokonca kurtizánu, aby ochránila mladšieho brata, tak to teda nie je moja šálka kávy.
No, som zvedavá, čo na knižku poviete VY, u mňa priemer. a budem len dúfať, že tretia časť bude lepšia. a vráti sa na úroveň jednotky :))
Bride
1. The Sherbrooke Bride (1992) – Tajemná nevěsta (Alpress, 2004) – NECHCENÁ NEVESTA (Sl. spisovateľ, 2010)
2. The Hellion Bride (1992) – Svůdnice (Alpress, 2002) Neskrotná nevesta (Slov.Spisovateľ 2010)
3. The Heiress Bride (1993) – Bohatá nevěsta (Alpress, 2002)
4. Mad Jack (1999) – Bláznivý Jack (Alpress, 2000)
5. The Courtship (2000) – V sedmém nebi (Alpress, 2005)
6. The Scottish Bride (2001) – Past na ovečku (Alpress, 2003)
7. Pendragon (2001) – Nežádoucí nevěsta (Alpress, 2007)
8. The Sherbrooke Twins (2004) –Nezkrotná nevěsta (Alpress, 2009)
9. Lyon’s Gate (2005)
10. Wizard’s Daughter (2007
Úryvok:
Hovorilo sa o nej, že má troch milencov.
Ako prvého vraj získala Olivera Sussona, bledého advokáta s prepadnutým hrudníkom, jedného z najbohatších mužov v Montego Bay, starého mládenca, čo sa už blížil k strednému veku. Potom Charlesa Grammonda, majiteľa veľkej trstinovej plantáže neďaleko plantáže Camille Hall, na ktorej bývala. Grammond žil s tvrdohlavou nevzhľadnou manželkou a štyrmi nepodarenými deťmi. A napokon vraj zviedla lorda Davida Lochridgea, najmladšieho syna vojvodu z Gilfordu, ktorého poslali na Jamajku, lebo za tri roky absolvoval tri súboje, zabil dvoch mužov a pokúsil sa prehrať v kartách celý majetok po starej matke, ktorý mu do rúk padol ako osemnásťročnému. Neprehral ho – mal priam fenomenálne šťastie v kartách. Teraz mal Lochridge dvadsaťpäť rokov, tak ako Ryder, bol vysoký a štíhly, pýšil sa anjelskou tvárou a diabolskou povahou.
Ryder o týchto mužoch počul až prekvapivo podrobné klebety, nič sa však nedozvedel o tajomnej žene, ktorej lásku si všetci traja užívali. Dozvedel sa to už pri prvom posedení v obľúbenej miestnej kaviarni Zlatý dublón, nízkej budove v centre mesta Montego Bay, vedľa ktorej stál, na Ryderovo veľké prekvapenie, Kostol svätého Jakuba. Šikovný kaviarnik sa zalíškal bohatým a vplyvným mužom ostrova – stačilo, že zamestnával svoje krásne dcéry, netere a sesternice, ktoré s pozoruhodnou dôvernosťou obsluhovali hostí. Či však boli tie rozkošné stvorenia naozaj kaviarnikovými príbuznými, to nik presne nevedel.
Rydera tu privítali pohárom miestneho grogu, tmavého, hustého a príjemne hrejivého. Uvoľnil sa, lebo bol znovu na pevnej zemi, a tak si pomaly obzeral hostí. Opäť, ako už neraz predtým, sa zamyslel, či je naozaj potrebný v tomto koloniálnom zapadákove. Musel sa sem trmácať len preto, že Samuel Grayson, správca cukrovej plantáže, napísal Douglasovi list plný hysterických výlevov? Pomerne podrobne v ňom opísal desivé nadprirodzené javy na plantáži Kimberly Hall. Samozrejme, boli to nezmysly, no Ryder sa na cestu vydal dobrovoľne – chudák správca prežíval naozaj ťažké chvíle a Douglas bol zase čerstvo ženatý so ženou, ktorú si sám nevybral. Douglas si potreboval na tú situáciu zvyknúť, preto sa na sedemtýždňovú plavbu po mori vydal Ryder.
Napokon pristál v meste Montego Bay uprostred jamajského leta – čiže v takej horúčave, že sa v nej sotva dalo dýchať. Ryder však miloval záhady – a tu ho záhada čakala. Potom začul, ako ktosi spomína dievča s troma milencami. Preboha, o takýchto témach tu rozprávajú muži pri káve? Potom vošiel do podniku jeden z jej milencov – Oliver Susson. Nastalo ticho, až jeden starší džentlmen zvučným hlasom vyhlásil: „Aha, ide náš Oliver, ktorý sa o každý hlt jedla rád podelí s blížnymi.“
„Kdeže, Alfred, delí sa iba o dezert.“
„A veruže je to lahôdka!“ chlipne sa uškrnul tučný pánko. „Ktovie, ako chutí? Čo o tom súdite, Morgan?“
Ryder sa pohniezdil v kresle s trstinovým operadlom. Donedávna si myslel, že kolónia ho bude svojou provinčnosťou nudiť. A teraz sa namiesto nudy usmieval. Márnosť, čo je to za ženu, ktorá sa zapletie naraz s troma mužmi?
„Určite nie ako čerešnička,“ vyhlásil muž, ktorého oslovili menom Morgan. „Ale mladý lord David sa určite oblizuje až za ušami.“
„Opýtajte sa Olivera. Ten nám poskytne odborné právnické stanovisko.“
Oliver Susson bol skutočne výborný právnik. V duchu žehnal dňu, keď sa pred dvanástimi rokmi priplavil na lodi do Montego Bay, lebo teraz mu tu patrili až tri plantáže s cukrovou trstinou – či skôr ich ovládal, pretože ich skutoční majitelia zostali v Anglicku. Ani jeden z majiteľov sa neponosoval, že advokát zastupuje aj jeho konkurentov. Oliver pichľavé poznámky počul, no na perách mu stále hral tolerantný úsmev.
„Drahí páni, musím vás upozorniť, že dáma, o ktorej hovoríte, je tu kráľovnou. Len žiarlivosť zviedla vaše jazyky k vážnym prehreškom.“ Potom si od peknej mladej červenovlásky s odvážnym výstrihom objednal brandy, otvoril si anglické noviny a začítal sa do nich.
Dopekla, ako sa tá žena volá? Kto to môže byť?
Ryderovi sa odnechcelo odísť, najmä kým sa slnko opieralo do špinavých ulíc pokrytých prachom a odpadkami. No bol unavený a potreboval sa čím skôr dostať na plantáž patriacu k sídlu Kimberly Hall, nech sa chudák Grayson už toľko netrápi. Správca ho určite úzkostlivo vyzerá v prístave. No, je čas ísť. Na tajomnú zvodkyňu sa povyzvedá neskôr.
Zaplatil, rozlúčil sa s hosťami a vykročil do horúceho podvečera. Slnko ho takmer zrazilo z nôh a zišlo mu na um, ako je možné, že niekomu sa v takomto pekle chce milovať. Vo chvíli ho obklopili otrhané čierne deti a každé mu núkalo službu: poutierať topánky špinavou handrou, pozametať cestu niekoľkými zviazanými vetvičkami. „Massa! Massa!“ kričali. Vyhodil do vzduchu zopár šilingov a pobral sa do prístavu.
Vyšiel na menšie mólo a takmer ho naplo, keď mu do nosa vrazil zápach hnijúcich rýb. Pod nohami mu vŕzgali dosky a otroci s úpením vykladali loď, ktorá práve zakotvila. Strážili ich dvaja muži, černoch a beloch, každý s bičom v ruke. Zazrel aj Samuela Graysona, správcu a právnika, ktorého zamestnávala rodina Sherbrookovcov. Grayson nervózne chodil sem a ta a utieral si čelo vreckovkou. Vyzeral staršie, ako si ho Ryder pamätal. Keď ho Grayson zbadal, takmer od úľavy zamdlel. Mládenec mu venoval príjemný úsmev. „Samuel Grayson?“ spýtal sa zdvorilo.
„To som ja, milord. Už som si myslel, že ste ani nedorazili, no potom som náhodou stretol kapitána. Povedal mi, že zdvorilejšieho pasažiera nikdy neviezol.“
Ryder sa usmial. Kapitán bol vďačný, že sa nevyspal s jeho ženou, mladou dámou, ktorá podnikala prvú plavbu po boku svojho omnoho staršieho manžela. Pokúšala sa ho počas búrky zviesť a kapitán Oxenburg to zrejme zistil. „Áno, som tu. A nie som milord, titul lorda nosí môj starší brat Douglas. Mňa titulujú ctihodný, ale to znie hlúpo, najmä v horúčave v Západnej Indii. Tu postačí, ak ma budete oslovovať pane. Uf, slnko je tu ako oheň a vzduch je taký ťažký, akoby som na pleciach niesol koňa.“
„Ďakujem Bohu, že ste tu. Pane, musím vám rovno povedať, že máme veľké problémy a sám som ich nedokázal riešiť. No keď ste prišli, všetko sa hádam na dobré obráti. Pokiaľ ide o horúčavu, zvyknete si a…“
Pán Grayson zmĺkol a prudko sa nadýchol. Ryder sledoval jeho pohľad a za odmenu ho čakalo zjavenie. Bola to žena. Áno, skutočne len smrteľná žena, no aj z tejto vzdialenosti si bol istý, že je to ona. Záhadná dobrodružka, ktorá sa hrdila priazňou až troch mužov. Nepochybne ju poslúchali na slovo. Ktovie, čo všetko im prikazuje, zamyslel sa. Potom pokrútil hlavou. Po siedmich týždňoch na palube Striebornej vlny mu mohlo byť jedno, či je to nejaká indická zaklínačka hadov alebo tunajšia pobehlica – a tou zrejme bola. Horúčava z neho vysávala silu. Nič také ešte nezažil a dúfal, že si na to časom zvykne, ako tvrdil Grayson. Alebo bude musieť len ležať v tieni.
Obrátil sa k správcovi, ktorý si šiel oči vyočiť a div neslintal nad korisťou, ktorá už pripadla väčším dravcom.
„Pán Grayson,“ prerušil jeho úvahy Ryder, „rád by som sa čím skôr vybral na plantáž. Cestou mi môžete vyrozprávať o svojom trápení.“
„Iste, milord… pán Ryder. Už to bude. Ja len, že… no, viete, to je Sophia Stantonová-Grevillová.“ Poutieral si čelo.
„Aha,“ pohrdlivo aj ironicky odvetil Ryder. „Nezabudnite si zasunúť jazyk do úst, Grayson, lebo sa vám naň vrhnú muchy.“
Samuel Grayson sa spamätal a nešlo mu to ľahko, pretože dotyčnej práve pomáhal zosadnúť z kobyly nejaký beloch a pri tom pohybe ukázala členok v hodvábnej pančuche. Ryder pokrútil hlavou. Kto to kedy videl, aby sa muž zmenil na idiota pri pohľade na obyčajný členok? On už videl mnoho členkov, lýtok aj stehien, ba vlastne všetko, čo k žene patrí. Momentálne by bol radšej držal v dlani široký slnečník ako štíhle ženské údy.
„A viete čo? Radšej ma volajte Ryder.“
Grayson prikývol, oči stále upreté na krásavicu. „Nerozumiem,“ zamrmlal, keď prechádzal k dvom pokojným koňom, ktorých za ohlávky držali dvaja malí černoškovia. „Videli ste ju, všimli ste si jej nezvyčajnú krásu, a predsa vás nezaujala!“
„Grayson, je to len žena, nič viac a nič menej. Poďme už.“
Keď správca podal Ryderovi klobúk, ten sa od radosti takmer rozplakal. Jazdu na koni v takejto spare si ani nevedel predstaviť. „Je tu stále takto horúco?“
„Letá sú tu neznesiteľné,“ vzdychol Grayson. „Koče sa takmer nepoužívajú, pretože, ako iste vidíte, po tunajších cestách nijaký povoz neprejde. Áno, všetci páni jazdia na koňoch. A aj mnohé dámy.“
Grayson sa usadil na svojho sivka a Ryderovi pridelil čierneho valacha, obrovské zviera s ostrým pohľadom.
„Na plantáž nám to nepotrvá dlhšie ako hodinu. No cesta vedie popri vode, takže nás osvieži vánok. Hlavný dom na plantáži stojí na vyvýšenine a zachytí každý vetrík. V tieni sa dá zniesť aj leto, viete?“
„Ešteže tak,“ zamrmlal Ryder a narazil si na hlavu široký kožený klobúk. „Teraz mi povedzte, čože vás to tak rozrušilo.“
Grayson spustil. Hovoril o čudesnom modrom a žltom dyme, ktorý sa vinie k nebu ako had, o bielych a zelených plameňoch, o stonoch a výkrikoch, ba aj o sírovom smrade, ktorý ohlasuje prítomnosť diabla. Nepochybne je len otázkou času, kedy démoni zaútočia na plantáž. Len pred týždňom ktosi podpálil kôlňu pri hlavnom dome. Jeho syn Emile a všetci otroci sa pustili hasiť a podarilo sa im zamedziť veľkej škode. A pred troma dňami spadol strom a takmer zasiahol strechu verandy. Pritom ten strom bol údajne mohutný a celkom zdravý.
„Predpokladám, že na ňom boli stopy po píle.“
„Nie,“ krútil hlavou správca. „Môj syn všetko prezrel a je jasné, že máme do činenia s nadprirodzenou mocou. Vtedy už aj Emile musel priznať, že mám pravdu.“ Grayson sa zhlboka nadýchol. „Jeden otrok prisahal, že videl veľkého zeleného hada.“
„Prosím?“
„Veľkého zeleného hada. To je symbol ich božstva.“
„Čieho božstva?“
Grayson naňho vyvalil oči. „Ach, zabudol som, že Angličania o takých veciach veľa nevedia. Samozrejme, hovorím o vudu.“
„Vy si naozaj myslíte, že sú to čary?“
„Nuž, som beloch. Keďže však už roky žijem na Jamajke, videl som veci, aké sa vo svete belochov nestávajú. Tu sa o nich nedá pochybovať.“
Ryder neveril na nadprirodzené javy o nič viac, ako by veril v počestnosť majiteľa hráčskeho brloha. Keď sa Grayson odmlčal, Ryder sa zamračil. „Prepáčte, ja pochybujem. Stačí namiešať chemikálie, a hneď máte dym aj pestré plamene. Nejde tu o zeleného hada, človeče. Otázka znie, kto to celé spískal. Veru tak, kto?“
Graysona nepresvedčil. „Niečo vám prezradím, Ryder. Po francúzskej revolúcii došlo na Haiti k povstaniu černochov, ktoré viedol istý Dessalines. Povraždil všetkých belochov a z Haiti vyhnal mnohých kňazov a kňažky vudu. Tí ľudia sú mocní, rozišli sa do celej Západnej Indie, ba aj do Ameriky, a spolu s nimi sa presťahovali aj ich démoni.“
Ryder by sa bol najradšej zasmial, no nechcel Graysona uraziť. Grayson mal pravdu v jednom: beloch nemôže pripustiť, že také niečo jestvuje, ak žil od narodenia v Anglicku. Preto len povedal: „Asi sa o tom čoskoro presvedčíme. Ozaj, nevedel som, že máte syna.“
Grayson sa hrdo vystrel. „Je to dobrý chlapec, pane, a veľmi mi pomáha – teda aj Sherbrookovcom. Viete, už mám svoje roky. Očakáva nás v Kimberly Halle, len nechcel nechať dom a plantáž bez ochrany.“
Prechádzali okolo ďalších húfov detí – čiernych otrhaných detí otrokov, ktorí pracovali na poliach. Tieto deti však pri pohľade na dvoch belochov v sedlách stíchli.
Grayson ukázal napravo a naľavo od úzkej cesty. „Sme v mangrovovom močarisku. Pozor, pretože z močarísk sa vynárajú krokodíly a neraz sa ako tučné žaby rozvaľujú na ceste. Za normálnych okolností sa ľuďom vyhýbajú, no už som počul, že to tak nie je vždy – a vtedy sa človek zvyčajne nevyhne zlému osudu.“
Krokodíly! Ryder pokrútil hlavou, ale pre istotu pozoroval kraj cesty. Smrad z močarísk bol takmer neznesiteľný a aj preto poháňal koňa do cvalu. Potom vyšli na plošinu a naskytol sa im pozoruhodný výhľad: naľavo sa ligotal Karibik, napravo sa zelenali polia s cukrovou trstinou, ktoré sa tiahli až k vzdialeným vŕškom. Všade sa pásli kozy: posedávali pri nízkych kamenných múrikoch, obžierali kvety na hroboch okolo kostolíkov. A všade boli aj černosi, polonahí a spotení dreli na trstinových poliach. Aj v horúčave neúnavne pleli burinu, orali alebo kopali jarky medzi riadkami cukrovej trstiny. Boli tam aj ženy, černošky s pestrofarebnými turbanmi na hlavách, skláňali sa a vystierali v podobnom rytme ako muži. Neďaleko sedel na koni biely dozorca a v ľavici držal bič – spoľahlivý prostriedok, čo zaručoval poslušnosť otrokov.
Ryderovi to pripadalo ako z iného sveta. Našťastie si počas plavby prečítal niečo o tunajšej prírode, takže nebol celkom nevedomý. Nikde sa však nedočítal o krokodíloch!
„Blížime sa ku Camille Hallu,“ ozval sa odrazu Grayson takmer šeptom.
Ryder spýtavo nadvihol obočie.
„Tam býva ona, pane,“ vysvetľoval správca. „Slečna Sophia Stantonová-Grevillová. Žije tam so strýkom a mladším bratom. Medzi Camille Hallom a Kimberly Hallom sa rozprestiera ešte jedna plantáž, no strýko slečny Sophie ju chce kúpiť.“
„Kto ju teraz vlastní?“
„Charles Grammond. Počul som, že sa sťahuje do Virgínie – to je jedna z kolónií na severe –, no pochybujem, že to bude skutočný dôvod predaja. O zvykoch tamojších kolonistov vôbec nič nevie. Zato má štyri deti, synov, ktorí mu vôbec nerobia česť. Sú leniví a neschopní. A vraj nevychádza ani so svojou ženou. Ach jaj, niektorí muži majú smolu.“
Ryder si spomenul, že Grammondovo meno zaznelo v kaviarni. „Ak sa dobre pamätám,“ začal pomaly, „počul som, že tá žena, Sophia Stantonová-Grevillová, sa zaplietla naraz s troma mužmi. Nie je Charles Grammond jeden z nich?“
Grayson sa začervenal až po korienky sivých vlasov. „Pane, veď ste tu ešte len krátko!“
„Nuž, hovorili o tom hostia v kaviarni Zlatý dublón.“
„Pane, slečna je svätica, dobrá a cnostná žena. Všetko sú to len nehanebné lži. Viete, pane, nie každý muž je tu džentlmen.“
„Aha. No nepopriete, že sa o nej klebetí.“
„Ach, nesmiete veriť rečiam, Ryder. Ako sám zistíte, máme to trochu iné zvyky aj mravy. Všetci miestni muži si napríklad vydržiavajú černošské milenky. Nazývajú ich gazdinami a nik tento zvyk nespochybňuje. Videl som mnohých Angličanov, ktorí sem prídu, pracujú na plantážach ako účtovníci, prípadne si nahonobia majetok inak, a okrem bielych manželiek, ktoré si priviezli, žijú s čiernymi milenkami. Ich myslenie sa celkom zmení. Ale dáma je vždy dámou.“
„Aj váš život sa tu zmenil, Grayson?“
„Do istej miery, pane. Moja manželka bola Francúzka a ja som ju zbožňoval. Až po jej smrti som prijal miestny zvyk a aj ja mám čiernu gazdinú – teda milenku. Žijeme tu inak, Ryder, celkom inak ako v starej vlasti.“
Ryder prikyvoval, hojdavý krok koňa a pohodlné španielske sedlo ho uspávali. „Prečo podľa vás Grammond predáva plantáž?“ spýtal sa.
„Nie som si istý, ale niečo som začul. Viem, že sa rozhodol náhle. S rodinou sa sťahuje preč už na budúci týždeň. Pritom jeho plantáž dosť vynáša, no vraj prehral veľa peňazí s lordom Davidom Lochridgeom, istým mladým naničhodníkom, s ktorým si rozhodne nesmiete sadnúť za kartársky stôl. Vraj zapredal dušu diablovi, aby sa stal neporaziteľným hráčom.“
Ryder zamyslene pozrel na Graysona. „Klebetí sa tu rovnako ako v Anglicku a nuda mi asi nehrozí. Azda ma už dnes v noci privítajú aj tie vaše záhadné javy. Dúfam, že uvidím ducha. Počkať, ten mladý lotor nemá tiež niečo so slečnou Sophiou?“
Správcovi otázka vyrazila dych. Otvoril ústa, no uvedomil si, že muž vedľa neho ho platí, a znovu ich zavrel. Podarilo sa mu pokojne odpovedať: „Pane, ako som už vysvetľoval, je to nezmysel. Jej strýko Theodore Burgess je solídny muž, ako sa tu na Jamajke hovorí. Slušne sa správa, je priateľský a má ctihodných obchodných partnerov. Neter aj synovca ľúbi a zlomyseľné výmysly o slečne Sophii ho nepochybne trápia. Samozrejme, že o nich nehovorí, lebo je to skutočný džentlmen. Ale jeho dozorca džentlmen nie je. Volá sa Eli Thomas a je to krutý, skazený chlap.“
„Ak je strýko Burgess taký cnostný, prečo zamestnáva ukrutníka?“
„Netuším. Niekto vám povie, že bez Thomasa by plantáž upadala. Burgess je totiž k otrokom príliš mäkký.“
„A Charles Grammond predáva plantáž Sophiinmu strýkovi? Burgessovi?“
„Tak je. Burgessovi je možno Grammonda ľúto a chce mu pomôcť s dlžobami. Burgess je mladším bratom nebohej matky slečny Sophie a mladého pána Jeremyho.“
„A prečo sú tí dvaja súrodenci na Jamajke?“
„Pred piatimi rokmi sa im utopili rodičia a odvtedy ich vychováva strýko. Stal sa ich poručníkom.“
„Meno Stanton-Greville mi nie je známe. Sú to Angličania?“
„Áno, pochádzajú z Fowey v Cornwalle. Stále tam majú dom aj pozemky, ktoré spravuje dôveryhodný človek, až kým deti nedosiahnu plnoletosť a neprevezmú ich.“
Ryder sa zamyslel. Takže dievča vychovali v Cornwalle a teraz je tu a dráždi predstavivosť domácich. Uškrnul sa. Veď uvidíme.
