Jana Pronská už napísala Kumánsku princeznú a bolo cítiť, že toto obdobie jej sadlo, že sa k nemu ešte vráti. V novinke V mene jej veličenstva rozohráva na pozadí historických udalostí romantický príbeh ťažko skúšanej Valentíny a Viliama. Aj po rokoch a toľkých knihách opisuje autorka romantické scény vkusne, i vášnivo zároveň, sú láskavé aj vzrušujúce.
Akoby mu niekto z hrude vyrval srdce, roztrhal ho na márne kúsky, ktoré už nikto nikdy nepozliepa. Priam cítil, ako mu duša chradne, zmiera… Tá bolesť sa stávala neznesiteľnou. Keď konečne vstal, s odvrátenou tvárou mlčky prešiel okolo kňaza i zronenej matky. Nestál o ľútosť, o súcit ani o slzy.
V mene jej veličenstva
Keď mladý rytier Viliam Kaplai prisahal vernosť uhorskej kráľovnej Alžbete Kumánskej, myslel si, že svoj sľub nikdy neporuší a bude jej navždy oddane slúžiť. Po čase však tragické udalosti zmenia jeho plány a naštrbia ideály, ktorým dovtedy veril.
Jedného dňa mu cestu skríži kňažná Valentína z Caraš-Severinu, dvorná dáma Izabely z Anjou. Jej krása ho doslova uchváti a jej úsmev v ňom prebudí city, aké dovtedy nepoznal. Ochotne jej poskytne pomoc a podujme sa ju chrániť, no netuší, že prostredníctvom nej sa nechtiac zamotá do pavučiny nebezpečných intríg a lží, ktoré môžu rozhodnúť o osude Uhorska a ohroziť životy tých, na ktorých mu najviac záleží.
„Už len chvíľu, pani moja, čoskoro budete v bezpečí,“ ozval sa láskavým šepotom a tesnejšie si ju k sebe privinul. Vôbec netušil, že to posledné, čo v tejto chvíli chce, je vrátiť sa nazad do zlatej klietky, čeliť kráľovej matke, jej synovi, arogantným dvoranom i pohanským Kumánom a až do smrti byť spoluväzňom odvrhnutej kráľovnej.
Na dvore, kde vládnu pohanské zvyky Kumánov, Valentína rozhodne nemá ustlané na ružiach. Musí znášať zlovôľu kráľovnej Alžbety, a tá veru nikomu, ani svojej neveste Izabele, nič nedaruje. Keď Alžbeta napokon prinúti Valentínu, aby súhlasila, že sa stane budúcou uhorskou kráľovnou a matkou dediča koruny, je to to posledné, o čo by mladá žena stála. Jediný, kto by ju i Uhorsko mohol zachrániť, je rytier z Kaply, no Valentína sa obáva, že biľag hanby, ktorým ju poznačila kráľovná, jej naveky zavrel bránu k jeho srdcu.
Ako dlho budú obaja zaľúbenci slepo veriť Alžbete, ktorá chce stoj čo stoj udržať na tróne svojho syna a neváha kvôli tomu obetovať všetko a všetkých? Podarí sa im ustrážiť temné tajomstvo zrodené z klamstiev a intríg a zachrániť kráľovstvo, vlastnú budúcnosť i lásku, ktorú tak nečakane našli?
Vypočujte si knižný podcast – rozhovor s Janou Pronskou:
Divoká kumánska krv…
V mene jej veličenstva je presne to, čo očakávate od Janky Pronskej a jej historických romancí – vtiahne vás do pútavého príbehu, prenesie o niekoľko storočí do minulosti, do obdobia vlády Ladislava a jeho matky Alžbety Kumánskej. Bolo to veľmi drsné obdobie, dnešný človek si ani nevie predstaviť, ako sa vtedy žilo – a toto Janka pekne opisuje, verne a autenticky.
Navyše to bolo veľmi turbulentné obdobie, kráľ Ladislav mal v žilách divokú kumánsku krv, tak aj vyzeralo panovanie, prístup k ľuďom, aj k najbližším. Výborne vystihnuté napätie medzi Ladislavom a jeho matkou.
V myšlienkach sa znova vrátila k životu na dvore s Ladislavom Kumánom, ktorý pripomínal tanec na žeravom uhlí. Neustále sťahovanie sa z miesta na miesto, až sa uhorskí šľachtici cítili ako kočovní nomádi, neúcta ku kresťanským hodnotám, verejné ponižovanie vlastnej manželky, ktoré vyvrcholilo snahou o jej zapudenie, urážanie bohabojných uhorských veľmožov a zneucťovanie ich manželiek a dcér – to všetko vyústilo do exkomunikácie kráľa samým pápežom. No čím hlasnejšie cirkev hromžila, tým väčšmi sa kráľ obklopoval Kumánmi a zabával sa.
Jana Pronská skvele skĺbila našu dávnu históriu – vládnutie kráľa Ladislava, Kumánov, pomery na kráľovskom dvore v 13.storočí a romantický príbeh kňažnej Valentíny a mladého rytiera Viliama.
Približuje aj rôzne staré remeslá, snaží sa nenásilne podsunúť čitateľkám niečo z histórie, no stále to zostáva pútavá a napínavá romanca, pri ktorej si oddýchnete.
Pozrite si video s Janou Pronskou:
Každý si vyberá cestu, akou pôjde, a je len na ňom, či na jej konci bude mať na čo byť hrdý, či za ním niekto vyroní slzy, bude smútiť a pomodlí sa za jeho dušu, alebo si s úľavou vydýchne. Každé zlo, moja milá, plodí len ďalšie zlo, a to rastie ako bodľačie, zakrátko nespoznáš, že pod tým bujným pichľavým lístím kedysi kvitli kvety, čo tešili dušu. Bol najvyšší čas vyplieť burinu, aby lúka mohla opäť rozkvitnúť, a je jedno, či ide o kráľovský palác, nomádsku jurtu, alebo žobrákovu chyžu.
Milan Buno, knižný publicista
Foto: SkveléKnihy.sk
