DEŇ PREDTÝM, ako zhodili bombu na Hirošimu, poslalo mesto v obave pred útokmi zápalných bômb stovky školopovinných dievčat pomáhať búrať domy a uvoľniť protipožiarne pásma. Pri výbuchu bomby sa zdržiavali vonku. Prežilo ich len málo, viaceré z nich utrpeli vážne popáleniny a neskôr sa im na tvárach, pleciach a rukách utvorili škaredé keloidy…
Píše sa 6.august 1945 a na Hirošimu práve dopadla atómová bomba. V meste s 250-tisíc obyvateľmi zahynulo takmer 100-tisíc ľudí. Ďalších 100-tisíc utrpelo zranenia. Z rušného mesta vtedy v okamihu zostali len neusporiadané trosky. Asfalt na uliciach bol taký mäkký a horúci, že sa po ňom nedalo ani chodiť. Tí, čo prežili mali možno šťastie, no trpeli ešte desaťročia neskôr.
O šiestich Japoncoch, ktorí prežili je skutočný príbeh Hirošima, ktorý práve vyšiel v slovenčine vo vydavateľstve Ikar.
Silný skutočný príbeh
„Jedna z postáv toho komiksu sa snaží v troskách po výbuchu pomôcť druhému človeku. Vidí, ako tam trčí spálená červená ruka, pristúpi bližšie, uchopí ju…a v podstate vytrhne tú ruku,“ popisuje rodená Japonka žijúca na Slovensku Lenka Králiková Hashimoto. Vtedy ešte nežila, no už odmalička sa stretávala s témou Hirošima Nagasaki, aj v knižkách či komiksoch ešte ako malé dieťa. Hovorí o tom – ale aj o knihe Hirošima – v podcaste Knižný kompas. Vypočujte si ho:
Desivá Hirošima
Atómová bomba, ktorá dopadla na Hirošimu 6.augusta 1945, zabila teda stotisíc ľudí. Z toho takmer polovica v ten istý deň, najčastejšie na ožiarenie, ľudia zhoreli v plameňoch alebo pod troskami.
Kniha Hirošima je príbeh šiestich ľudí, ktorí prežili pád atómovej bomby. Je tam lekár, vdova po krajčírovi, kňaz, bežná úradníčka. Sledujeme ich pár hodín pred výbuchom, počas samotného výbuchu a nasledujúce hodiny, dni…
Knihu napísal John Hersey ešte v roku 1946, čiže veľmi začerstva a v tomto novom vydaní je doplnená o osudy tých ľudí, ktorých opäť vyhľadal. Hersey získal aj Pulitzerovu cenu, mal významné funkcie v spisovateľských asociáciách a aj z jeho knihy cítiť, že vie písať naozaj dobre, pútavo a autenticky.
Pohne vaším svedomím…
Pri čítaní vám možno napadne otázka, či takáto vyhladzovacia vojna bola/je oprávnená, či slúži spravodlivému účelu. Je správne, etické vybojovať konečné víťazstvo takýmto spôsobom? Kniha kladie medzi riadkami otázky, burcuje v čitateľovi svedomie….
Nedá sa opísať, aké hrôzy sa vryli hlboko do myslí detí, ktoré prežívali deň bombardovania Hirošimy. Ako to ovplyvnilo dospelých mužov a ženy. John Hersey sa o to aspoň trochu pokúsil v knihe Hirošima.
Hoci k tomu došlo pred 76 rokmi, stále je to silná a aktuálna téma: sme svedkami zabíjania a ničenia v mnohých kútoch sveta, Sýria, Jemen, Nigéria….sme vôbec poučiteľní aj vďaka takýmto knihám? Môžu nami nejako pohnúť?
Temnota po explóziách v Hirošime a Nagasaki zostáva stále s nami…
Aj o tom je rozhovor v knižnom podcaste s rodenou Japonkou Lenkou Králikovou Hashimoto.
Prečítajte si krátky úryvok z knihy Hirošima:
Tridsať dní po výbuchu sa objavili krvné poruchy – krvácanie z ďasien, prudko klesol počet bielych krviniek a na koži a slizniciach sa vytvorili petechie. Pokles bielych krviniek znižoval schopnosť pacienta odolávať infekcii, preto sa otvorené rany hojili nezvyčajne pomaly a u mnohých chorých sa vyskytovali bolesti hrdla a ústnej dutiny. Dva kľúčové symptómy, na základe ktorých lekári založili svoju prognózu, boli horúčka a znížený počet bielych krviniek. Ak horúčka pretrvávala a bola vysoká, šance pacienta na prežitie boli nízke. Počet bielych krviniek väčšinou klesol pod 4-tisíc, pacient, ktorý mal počet nižší ako tisíc, mal len malú nádej na prežitie. Koncom druhého štádia sa dostavila aj anémia alebo nastal pokles počtu červených krviniek. Tretie štádium bola reakcia, ktorá vznikla, keď sa telo snažilo vyrovnať s ochorením – napríklad počet bielych krviniek sa nielenže vrátil do normálu, ale značne prekročil ich zvyčajné množstvo. V tomto štádiu viacerí pacienti zomreli na komplikácie, ako boli napríklad infekcie v hrudnej dutine. Väčšina popálenín sa zahojila hlbokými vrstvami ružového gumovitého tkaniva jaziev známymi ako keloidné nádory. Trvanie ochorenia sa líšilo v závislosti od pacientovej konštitúcie a objemu žiarenia, ktorému bol vystavený. Niektoré obete sa zotavili v priebehu týždňa, zatiaľ čo u iných sa choroba ťahala celé mesiace.
ROK PO ZHODENÍ BOMBY bola slečna Sasakiová mrzáčka, pani Nakamurová chudobná, páter Kleinsorge sa ocitol späť v nemocnici, doktor Sasaki už nedokázal pracovať tak ako predtým, doktor Fudžii prišiel o nemocnicu s tridsiatimi miestnosťami, ktorú mu trvalo celé roky získať a nemal nijakú nádej, že ju znovu postaví, kostol pána Tanimota bol zničený a on už nepociťoval svoju predchádzajúcu výnimočnú vitalitu. Život týchto šiestich ľudí, ktorí patrili medzi najšťastnejších v Hirošime, už nikdy nebol taký ako predtým. Samozrejme, ich prežívania a názory o použití atómovej bomby sa nezhodovali.
Milan Buno, knižný publicista
