Najskôr ste ich mohli sledovať v podobe seriálu na JOJke. Teraz vyšla vo vydavateľstve Ikar aj rovnomenná kniha. Či ste seriál videli alebo nie, určite siahnite po knižnej podobe, v ktorej môže vaša fantázia pracovať naplno. A vy si môžete jednotlivé scény a postavy vymodelovať v mysli.
Knižný Slovania
Slovania je príbeh o krehkom dievčati, sirote Drahe, ktorú aj napriek nepriazni novej rodiny drží pri živote odvaha a liečiteľské schopnosti, ktoré v sebe pomaly objavuje. Má múdreho učiteľa a spoločnosť jej robí aj záhadný cudzinec, ktorého zúboženého a vysileného náhodou objavila v lesoch.
Príbeh Slovanov vás zavedie do obdobia, v ktorom ešte neexistovali hranice súčasných štátov. Bol to život plný rituálov a mystiky v prostredí divokej prírody.
Je to rozprávanie o jednoduchých ľuďoch, ktorí sa však museli veľa naučiť, aby sa dobre rozhodovali. A aby vedeli čeliť nepriateľom – nielen barbarským Avarom, ale aj tyranom zo susedného hradiska.
Zažívate s nimi každodenný život sprevádzaný zabudnutými rituálmi a fascinujúcou mystikou náboženstva spätého s divokou prírodou, temnými lesmi, nedostupnými priesmykmi a jaskyňami.
Čarad spozornie, nemal ešte nikdy pred sebou trúfalejšieho muža, hoci jemu samému sa smelá túžba pozdáva. Roky sa pokúšal dostať bohom pod kožu osobnejšie. Nezaujímalo ho, ako požehnajú úrodu alebo aké počasie im prinesú. Chcel sa s nimi naozaj stretnúť, nielen ako prostredník, ale ako ten, ktorého prijmú a usadia aspoň k svojim nohám. V podsvetí bude už neskoro, chcel to zažiť ešte tu, na pozemskej púti.
Fantastika a tajomno
Autormi sú Veronika Kolejáková, ktorá vyštudovala klinickú a poradenskú psychológiu a divadelnú dramaturgiu. A Jozef Koleják, ktorý prednáša dejiny divadelnej réžie. Pracoval ako dramaturg zábavných relácií a dnes pôsobí ako televízny a filmový scenárista.
„Mali sme veľkú chuť spracovať nejaký historický námet a tak sme si premyslene zvolili obdobie, ktoré bolo minimálne preskúmané,“ spomína si Veronika Kolejáková. „Samozrejme, ono je dobre preskúmané historicky, archeológmi, ale stále je dostatočne tajomné tým, že máme z neho zachované len zlomky. Aj samotná téma tejto našej histórie je zaujímavá tým, že už tak dávno sa stali veci, ktoré silno pripomínajú dnešok.“
„Bavilo nás to obdobie, pretože je príťažlivé vizuálne a mohli tak vznikať zaujímavé situácie,“ dodáva Jozef Koleják. „Lákala nás aj fantastika, tajomno, nejakým spôsobom preskúmať vtedajšie náboženstvo, ktoré nachádzame v starých piesňach, poverách, možno v nejakých ľudových zvykoch a chceli sme to skombinovať so zaujímavým príbehom.“
Začítajte sa do knihy Slovania:
Naháňa čas, ktorý už možno nemá. Vetvy jelší sa mihajú a kreslia jej pred očami oslepujúce machule. Zem v lese sa pod ňou v priehlbinách prebára, mazľavo sa šmýka na miestach, kde nie sú napadané listy a kôra. Cez príkry briežok sa dostane po pokrútených koreňoch, až jej spod topánok odfrkuje vlhký mach. Dokáže na dreve zakaždým za noc dorásť, aj keď ich každý z hradiska používa po ceste na obetisko ako schody. Rýchlejšie už bežať nevie. Dych jej nevychádza, chvíľami sa posúva dopredu len silou vôle, ale nezastaví sa, nesmie zastať. Slnko je už vysoko.
Niekde v diaľke počuť krik mužov. Nie, zatiaľ iba chlapcov. Chcú zo seba vydať všetko, aby svoju mužnosť potvrdili. Náhle šklbnutie ju prudko stiahne na zem. Zacíti krv v ústach a sladkú vôňu dúšky, ktorú sem chodí zbierať. Upokojí sa – len si pristúpila okraj šiat. Nasliní si dlaň a pretrie si, už znovu v chvatnom behu, rozbitú peru. Aj vzduch zrazu chutí železito: niečo nebezpečné sa blíži.
Keby to všetko bola vedela už ráno, nevstala by taká pokojná, lepšie by načúvala zvláštnej predtuche, ktorej sa už pár dní vyhýbala. Vybrala by sa za ním hneď. Ale teraz? Ktovie. Slnko je ozaj vysoko. Treba ho varovať, aby sa skryl čo najďalej.
„To nemôžu, nedovolím!“ Byliny vo zväzkoch na tráme chalupy sa prudko zaknísali od jej výkriku.
Jasna len prevrátila oči, škodoradostne jej s chuťou oznámila dobre strážené tajomstvo, že dnes chlapci musia na úvod postrižín uloviť riadneho jeleňa.
„Akí mládenci, také parôžky,“ zasmiala sa macocha a tkala ďalej pravidelnými pohybmi drsnú látku. Myslela si svoje: Draha sa trasie zbytočne. Ak by bájka, ako sa jej brat pred očami zmenil na srnca, bola skutočná, tak by niekde tam, v tmavej hore, ešte stále žil. Každý v hradisku vedel, že Drahinho brata Dalibora roztrhala zver. Bohovia sú milostiví aj krutí – z dvoch utrápených sirôt ostala jedna. Dievčatku sa všetko v hlave prekrútilo, ostala zvláštna, ale aj o takých sa niekto musí postarať. Sedemnáste leto má za sebou, nie je na čo čakať, ona sa vydávala v pätnástom.
Draha vie, že pre všetkých chlapcov z hradiska vystrojili ohromnú slávnosť, keď sa stávajú chlapmi – skúšku odvahy. Pre ňu však majú do budúcna prichystanú len skúšku nekonečnej trpezlivosti. Keby prijala všetko, čo pre ňu macocha do najmenších podrobností nachystala, ako keď kládla steh vedľa stehu na svojich výšivkách, kráčal by už dávno po jej boku nejaký muž. Presne ako otčimove psy. Niekedy rozmýšľala nad tým, že by bolo lepšie, keby sa nenarodila taká pekná. Bola by tu pre všetkých, múdri ľudia by pochopili a ostatní nech sa ďalej smejú a pozerajú krivo. No zvládne to aj tak. Ostáva jej len veriť, že jej poslanie ju ochráni.
Macocha sa úslužne poklonila pred starešinom, ktorý sa prihnal, aby im Drahu pred očami náhlivo odviedol do dvorany. Bohdan ju zdrapil prudko, netušila, čím ho mohla tak nahnevať. No keď zastala na prahu jeho príbytku, pochopila, že Bohdanovej žene sa asi znova priťažilo. Jasna má pre ňu už dávno vyšitý rubáš, v ktorom ju pochovajú. Pracovala na ňom ako smrť, po kúskoch a s istotou.
Nad nevládnou sa skláňal zhrbený žrec, vyholená hlava sa mu leskla vo svetle smolníc. Pohyboval perami a odriekal s privretými očami celkom potichu dlhé nezrozumiteľné prehovory k bohom. Zora ležala ako popolavý tieň v mrákotách na lôžku z čerstvej slamy. Vymieňali jej ju každý deň, akoby so vsiaknutým potom mali odísť aj choroby, ktoré jej už nedovolili vyjsť ani s oporou Bohdanovho mohutného ramena na svetlo. Bolo to s ňou stále horšie, vzďaľovala sa po troche od dávno zabudnutých dní, keď mala vlasy ešte čierne a pozerala na Drahu ako na dcérku, ktorej by sa ujala, keby vládala.
Čaradova liečba nemala žiadne účinky, hrubé pijavice, ktoré žrec vyťahoval z mokrade, ju len trápili a žmýkali z nej život. Čarad zbytočne dúfal, že ľudské prosby dokážu Morenu obmäkčiť, aj keď je už za ňou na polceste. Ráno pošepkala mužovi do ucha:
„Keď budem umierať, chcem sa dívať do tvojich očí. Nie do jeho.“
Bohdan si zúfal a Draha bola ich posledná nádej. Zora sa s úľavou pozrela, ako žrec potichu mizne. Čarad ustúpil, odložil nabok misku s krvou, ktorú vytiahol z pijavíc, a nechal Drahu prejsť k lôžku. Usmial sa, radšej zakryl, že jej prítomnosť berie s nevôľou. Už dlhšie mal obavy, že ho štíhle nepoddajné dievča raz môže nahradiť. Žrecom sa môže stať len muž, ale budú ho ešte počúvať? Videl, ako sa ľudia k nej hrnú a berú jej z rúk vrecúška s bylinami. Na vredy, na závraty, každý odchádza spokojný.
