Kristin HANNAH
Túžba po láske
Voriginále: Comfort & Joy
Vydal: Slov. spis 2009
Anotácia:
Romantický príbeh zo súčasnosti. Keď sa Joy Candellarová tesne pred Vianocami vyberie na cestu do neznámych končín na severe krajiny, len aby unikla osamelosti, ešte netuší, že dostane od života druhú šancu na šťastie v podobe stretnutia s rovnako osamelým Danielom a jeho malým synom Bobbym.
Úryvok z knihy:
V tú noc znova zle spím. Hlavou mi víri priveľa vecí. Spánok prichádza a odchádza, zjavujú sa mi tváre mojej sestry a Thoma, potom sa mi sníva o svadobnom oznámení, čo mi strčila do ruky, o havárii lietadla.
No keď na okno mojej izbičky konečne zaklope úsvit, myslím len na jediné. Všetko ostatné vypustím z hlavy.
Bobbyho Vianoce.
Na rozdiel od môjho zamotaného života je to problém, ktorý môžem vyriešiť. Tu a teraz môžem urobiť niečo, čo zmení niečí život, a keď pomôžem inému človeku, pomôžem aj sebe.
Rýchlo sa osprchujem, hodím na seba svoje „nové“ šaty a zamierim dolu do haly.
Daniel je už vonku, presne ako som čakala. Vidím, že sedí na traktore a čistí breh jazera. Už ho poznám, a tak viem, že sa celý deň nezastaví. Nadišla moja chvíľa.
Vybehnem hore do Bobbyho izby a nájdem ho v posteli. „Bobby? Zobuď sa.“
„Joy?“
„Vymyslela som plán.“
Pošúcha si oči. „Aký plán?“
„To je tajné.“
Posadí sa. „Budeme sa hrať na špiónov?“
„Presne tak.“
Odhodí prikrývku a vylezie z postele. Je strapatý a v pyžame s potlačou Spidermana vyzerá neuveriteľne detsky.
„Čakám ťa dolu,“ poviem a pozriem na hodinky. „Je deväť nula sedem. Máš päť minút, inak zmeškáš niečo napínavé. A nezabudni si umyť zuby.“
Zachichoce sa.
S úsmevom zamierim k dverám. O štyri minúty sa rúti dolu schodmi ako šteniatko bernardína – samé nohy a dychtivé vytrženie.
„Stihol som?“
„Na sekundu. A teraz, agent nula nula jeden, musíme postupovať nenápadne a potichu.“
Slávnostne prikývne.
Vediem ho von. Zakrádame sa, aby nás Daniel nezbadal. Sú to zbytočné obavy, zakrývajú ho stromy, takže nás nevidí.
Vyberieme sa na miesto, ktoré Daniel včera vyklčoval. Je tam aspoň desať mladučkých jedličiek. Ležia na zemi a čakajú, kedy ich poseká na palivo. „Hm.“ Zamyslene si ukazovákom poklopkám po brade. „Čo myslíš, ktorá z nich túži byť vianočným stromčekom?“
Bobbymu to vyrazí dych. „My budeme mať vianočný stromček?“
„Presne tak.“
„Ockovi sa to nebude páčiť.“
„Tvojho ocka si beriem na starosť ja,“ vyhlásim s predstieranou odvahou.
Bobby sa znova zasmeje. „Super, tajný agent Joy…“
„Pst. V žiadnom prípade nesmieš vysloviť moje meno nahlas.“
Plesne sa po ústach, ukáže prstom na najbiednejšiu jedličku s pár konárikmi a už ju vlečie k domu.
Vojdeme dnu a bez meškania sa pustíme do práce. Bobby vybehne hore a vráti sa s červenou škatuľou s motívom vianočných ruží po obvode. Je v nej svetelná reťaz. Cestu na poschodie zopakuje ešte niekoľko ráz a napokon máme štyri škatule a stojan.
Trvá nám aspoň dvadsať minúť, kým doň stromček napasujeme a postavíme. Je to Bobbyho dielo, nie moje, čomu by sa moja sestra určite nedivila. O mne sa vie, že som nemehlo. S Bobbym sa na tom smejeme a vzápätí si obaja priložíme prst na ústa. Podchvíľou vykúkame z okna, či Daniel ešte pracuje. A potom, keď je stromček hotový a ja odstúpim, aby som si ho obzrela z diaľky, to na mňa príde.
Prenikavý pocit straty a túžby. Musím myslieť na to, ako sme túto magickú časť roka prežívali so Stacey. Ako mi raz darovala bábiku Barbie, čo dostala pod stromček, len preto, lebo som po nej túžila viac než ona. A na príšernú stanovačku, keď sme boli celkom malé. Mama mala práve obdobie čeleniek a batikovaných tričiek. Spievala a celou cestou cez púštne štáty fajčila a pila odušu. Nezbláznila som sa vtedy len vďaka Stacinmu zmyslu pre humor.
A teraz bude tráviť Vianoce bezo mňa. Prvýkrát za celý život. Verím, že Daniel a Bobby k sebe môžu nájsť cestu, ale čo my dve so Stacey? Dokážeme sa zmieriť?
„Prečo plačeš?“
Utriem si oči a pokrčím plecami. Ako by som mohla toľký smútok a túžbu poskladať do niečoho takého malého ako slová?
Na chvíľu zastaneme, načerpáme jeden od druhého ďalšiu dávku odvahy a znova sa pustíme do práce. Nechám Bobbyho, aby ozdoby a svetielka rozmiestnil celkom sám. Koniec koncov, je to jeho stromček. Mojou úlohou je prejaviť podporu a pochopenie.
Podíde ku škatuli a dlho vyberá. Napokon natiahne ruku a vyberie jednu ozdobu. Je to ručne maľovaná guľa s filigránskym obrázkom dažďového lesa. Ukáže mi ju. „To namaľovala moja mama.“
„Je nádherná.“
Zavesí ju na stromček a vráti sa ku škatuli. Nasledujúcu hodinu sa pohybuje v nekonečnom kruhu – od škatule k stromčeku a späť. O každej ozdobe mi niečo povie a dáva mi tak kúsok seba.
Napokon sa dostane k poslednej ozdobe v škatuli. „Túto mala mama najradšej. Vyrobil som ju pre ňu v škôlke.“
Podá mi ju. Opatrne ju chytím do rúk. Uvedomujem si jej krehkosť a citový význam. Je to rámik vyrobený z makarónov a stužky, pomaľovaný striebornou farbou. A v ňom fotografia Bobbyho a krásnej tmavovlasej ženy so smutnými očami.
„To je ona,“ povie.
Pod obrázkom je napísané: Bobby a Maggie, rok 2001.
