Sherrilyn Kenyonová
Živly noci
V originále: Unleash the Night (Book 15 in the Dark-Hunter series)(2005)
Vydal Ikar 2009
Anotácia:
Svet šelmoľudí je výnimočne krutý. Nikomu sa nedá veriť. Nikoho nemožno milovať. Rozhodne nie, ak chce šelmočlovek prežiť…
Sirota Wren Tigarian vyrástol v prostredí, ktoré sa ho bojí, nedôveruje mu. Wren je kríženec dvoch dravých zvierat – bieleho tigra a snežného leoparda – ale dokáže sa meniť na človeka. Keď niečo chce, nikto ho nezastaví. A teraz chce Marguerite.
Marguerite D´Aubert Goudeauová je dcérou prominentného senátora USA, lenže nenávidí životný štýl bohatej spoločenskej vrstvy, ku ktorej patrí. Tak ako jej matka, ktorá svoj boj so životom vzdala. Svet ľudí však ani netuší, že popri ňom existuje svet šelmoľudí – utajený, neviditeľný, nenápadný.
Ak chce Wren získať Marguerite, musí bojovať nielen proti ľuďom, ktorí ho ako polozviera nikdy neprijmú medzi seba, ale aj proti vlastným šelmoľuďom, ktorí si želajú jeho smrť, lebo ohrozuje ich skrytý svet. Dvojica zvádza dramatický boj s časom a s nepriateľmi, ktorí majú magické schopnosti. Wren a Marguerite sú ako štvaná zver. Môžu prísť o svoje životy, o svoju pravú podstatu.
Než som sa začítala do tohto príbehu, musím podotknúť, že som bola chvíľu sklamaná. Čakala som niečo podobné, ako to bolo v knihe Nočné slasti. Upíri či lovci démonov mi boli rozhodne sympatickejší a príbeh viacej mrazivejší, než šelmoľudia. Podľa Kenyonovej práve u nich sa zrodil základ legien o vlkodlakoch atď. … Tí teda moju hlavu museli presviedčať rozhodne dlhšie. Kým som si to ako tak poskladala, znechutil ma výber príbehu. Ale to je, ako sa zdá, špecialitkou vydavateľov pustiť nám sériu od konca alebo odprostredka a človek v tom márne hľadá záchytnú niť, na ktorú sa autorka odvoláva.
Tak to to je presne aj v sérii o šeľmoľuďoch, vhupneme hneď do rozbehnutého vlaku a márne v mape hľadáme, na ktorej sme práve zastávke.
Inak príbehu, ak pravda prehryzneme skutočnosť, že na tejto planéte žijeme s tvormi, ktorí sú raz ľudia, v mihu sa premenia na šelmy( medvede, šakaly, vlky či tygre ) príbehu niet čo vytknúť.
Zaujímavá zápletka, dojímavý dej, napínavé okamihy, ktoré sa striedajú s láskou a erotikou, ktorá je naplnená mágiou a čarami až po samý okraj.
Kto má aspoň trochu rád takéto príbehy, si rozhodne príde na svoje.
Wren je spolovice tiger, spolovice leopard. Odvrhnutý, nechcený, žijúci na samom okraji spoločnosti, nepriateľsky k ľuďom a rovnako aj k šelmám. Vo svojom vnútri nosí trýznivú spomienku na smrť svojich rodičov. Maggie je opakom nebezpečnej šelmy, senátorová dcéra, žijúca na výslní spoločnosti, ktorej srdce je však uväznené v područí tyranského otca. Ich stretnutie je však osudové. Wrena šelmoľudia odsúdia, že sa stýka s ľudskou ženou, avšak je to len začiatok honu na čarodejnice, ktorý spustil strýko, aby sa dostal k rozprávkovému bohatstvu jeho rodiny. Boj o holý život nielen Wrena ale aj ľudskej ženy sa začína a prevedie nás svetom nebezpečných šeliem, históriou jej vzniku a ostatných postáv, ktoré sa mihajú v jednotlivých príbehov.
Jediné, čo spisovateľke nemožno uprieť je fantázia bez hraníc. A pokiaľ túto čistú utópiu človek aj takto vezme, celú sériu si môže vychutnať ako čerešničku na torte romantických fantasy príbehov.
Ja osobne však prosím… Rada by som si to prečítala v poradí, v akom to spisovateľka napísala…
Ukážka z knihy:
Limani
VO VŠETKÝCH ĽUĎOCH a divých zvieratách drieme večná túžba po bezpečnom útočisku. Po mieste, kde nehrozí prenasledovanie, štvanie ani ubližovanie. Lenže tvory, ktoré sú zároveň ľuďmi aj divými zvieratami, v dávnych časoch také miesto nemali. Tvory, ktoré cez deň chodia po štyroch a v noci po dvoch, sa vredy nikde nemohli úkryt.
Všetci ich prenasledovali, útočisko však nenachádzali.
Aj tento príbeh, tak ako všetky príbehy, má svoj začiatok — tragickú večnú lásku. Pred stáročiami žil staroveký grécky kráľ, ktorý mal svoju kráľovnú, a tá preňho znamenala viac než celý svet. Lenže jeho kráľovná skrývala temné tajomstvo. Pochádzala z národa zaťaženého kliatbou.
Vyše dvetisíc rokov pred jej narodením sa jej ľud dopustil osudnej chyby. Zabil milovanú ženu a dieťa gréckeho boha Apolóna. Mocný boh sa pomstil za vraždy tak, že uvalil na ľud tri kliatby. Všetci museli piť krv ľudí vlastného rodu, aby prežili. Už nikdy nemohli vyjsť na denné svetlo. No a najkrutejšia bola tretia kliatba. V deň svojich dvadsiatych siedmych narodenín zomrelí pomalou a bolestivou smrťou.
Presne podľa božej kliatby sa aj mladá kráľovná rozpadla na prach v deň, keď dosiahla dvadsaťsedem rokov. Bezmocný kráľ tomu nedokázal zabrániť a iba sa pozeral, ako jeho milovaná zomiera v mukách a volá ho na pomoc. Keď sa pominula, uvedomil si, že jeho dvoch synov Čaká rovnaký hrôzostrašný osud ako ich matku.
Kráľ sa nevedel vyrovnať s myšlienkou, že stratí aj ich, a tak sa im rozhodol predĺžiť život mágiou. Zhromaždil príslušníkov národa svojej manželky, ktorí sa volali Apoliti, a pomocou najtemnejších čarov na nich experimentoval. Skrížil životnú silu prekliateho ľudského plemena so životnou silou najmocnejších zvierat a vytvoril dve rasy. Arkádov, ktorí mali ľudské srdcia, a Katagariánov, ktorí mali zvieracie srdcia.
Arkádi boli v podstate ľudia, ktorí sa vedeli premeniť na zvieratá, len čo dosiahli pubertu — v ich prípade to bolo vo veku dvadsaťpäť rokov. Katagariáni boli zvieratá, ktoré mohli nadobudnúť ľudskú podobu tiež v tom istom veku. Obidve rasy, ktoré predstavovali dve strany jednej mince, mali vrodenú schopnosť čarovať a cestovať v čase za splnu mesiaca.
Kliatba konečne prestala účinkovať — na tých Apolitov, ktorí boli skrížení so zvieratami. Už nepatrili k pravým Apolitom, preto sa ich Apolónova kliatba netýkala. Kráľ si to aspoň myslel, ale jeho radosť trvala iba dovtedy, kým sa grécky boh neposťažoval trom sudičkám.
„Kto si, že sa odvažuješ mariť boží zámer?“ pýtali sa ho sudičky pobúrené.
Kráľ vzdorovito odpovedal: „Chránim svojich synov ako každý správny otec. Nikto im nevezme život za to, čo nezavinili.
Sudičkám sa však jeho vysvetlenie nepáčilo. Nahnevala ich kráľova spupnosť. Ako sa opovažoval experimentovať na Apolitoch a meniť ich osud? Za trest sudičky žiadali, aby pozabíjal Arkádcv aj Katagariánov, a v prvom rade vlastných synov,
Kráľ odmietol.
„Tak potom medzi oboma rasami nikdy nebude mier,“ vyslovili sudičky ortieľ. „Odteraz Arkádi a Katagariáni nebudú poznať nič len hádky a boj. Budú sa navzájom prenasledovať, loviť a zabíjať, až kým na svete neostane ani jeden z nich.“
A tak je to už tisícky rokov, Arkádi zabíjajú Katagariánov, ktorí z pomsty zabíjajú Arkádov. Ich vojna trvá dodnes…
A bude trvať ďalej.
Lenže tak ako vo všetkých vojnách, aj v tejto boli občas nutné krátke prímeria. Savitar, nestranný sprostredkovateľ medzi Arkádmi a Katagariánmi, založil limani, Čiže útočiska, kam ľudia aj zvieratá mohli prísť bez strachu, že ich tí druhí zabijú. Na týchto miestach môžu Katagariáni a Arkádi istý čas odpočívať, kým sa opäť vrátia do svojich radov a nanovo začnú bojovať.
Získať postavenie útočiska nie je ľahké, ale ak sa už z nejakého miesta stane limani, nijaký človek ani dravé zviera nesmie nikdy narušiť jeho nedotknuteľnosť. Inak ho neminie hnev všetkých rodov Arkádov aj Kacagariánov.
Plniť úlohu útočiska je pocta a ťažké bremeno. Mier je vždy výsledkom obetovania. A iba málokto obetoval viac než medvedia rodina, ktorá v New Orleanse vedie bar nazvaný Útočisko…