Život na dlh (20.časť)
Lenka sa chcela pri príležitosti Štedrého večera ukázať pred otcom v najlepšom svetle. Vďaka Silvii zistila, že nemusí vždy hrať druhé husle a tiež sa môže prejaviť jej ženská stránka. Z našetrených peňazí si kúpila nejaké líčidlá, ktoré si teraz jemne nanášala na tvár. Jej otec kamsi odišiel už pred obedom a nevedela, kedy sa vráti. Neprekážalo jej to, mala aspoň dosť času všetko pripraviť tak, aby vykúzlila dokonalé Vianoce. Každý rok boli sami a ani tentoraz to nemalo byť iné. Väčšinou jedávali rybu, ktorú kúpili za peniaze z Igorových príležitostných prác. Možno ju chcel prekvapiť, preto je teraz preč. Azda jej kupuje nejaký pekný darček…
Keď sa upravila, prešla do kuchyne a zo skrinky vytiahla obrus so sviatočným vzorom. Prestrela ho na stôl a uhladila rukami. Úhľadne naň položila príbor a poháre. Vedela, že otec má kdesi ukrytú fľašu vína, ktorým si pred večerou pripijú. Nazrela pod pokrievku, kde sa varili zemiaky a pustila sa do vyprážania ryby.
Otvorila okno, aby stúpajúci dym vyšiel von, hoci to znamenalo, že vpustí dnu studený vzduch. Keď bolo jedlo hotové, prikryla ho, aby nevychladlo, kým sa vráti Igor. Zašla do svojej izby a obliekla si najkrajšie šaty. Skontrolovala svoj odraz v zrkadle a bola s ním spokojná.
V dverách zaštrngotali kľúče. S očakávaním prešla do chodby. Igor sa konečne vrátil, ale pohľad naňho ju ani trochu nepotešil. Bolo viditeľné, že už začal s oslavovaním, no po svojom. Razil z neho alkohol a keď sa chcel pozrieť na svoju dcéru, musel prižmúriť oči, keďže mal všetko akési zastreté.
„Ocko,“ hlesla potichu.
„Lenka? Si nádherná,“ vravel opito. „Vyzeráš ako tvoja matka.“ Spomienka na manželku ho evidentne rozcítila.
„Pripravila som večeru. Kde si bol doteraz?“
„Stretol som zopár bývalých kolegov…“ začkalo sa mu.
„Myslela som, že sviatky oslávime spolu…“
„Veď deň sa ešte neskončil, nie?“ opýtal sa a rukou sa oprel o stenu, aby udržal rovnováhu.
Lenke sa do očí tisli slzy. Všetky jej nádeje sa rozplynuli. Dúfala, že aspoň v tento deň to bude iné, ale veľmi sa mýlila. Ako mohla byť taká naivná?! „Pre mňa áno,“ zvolala s plačom, schytila kabát a vyrútila sa von.
V byte rozvoniavalo pripravované jedlo a Mariane sa už zbiehali slinky. Boli to prvé Vianoce od jej pobytu vo väzení, a tak si sviatočnú atmosféru vychutnávala plnými dúškami. „Môžem ti pomôcť?“ spýtala sa mamy. Kuchyňa v tomto čase patrila výlučne Helene a každé zasahovanie do príprav večere bolo zatrhnuté. V rúre sa momentálne piekol koláč a Helena kontrolovala prísady. „Och, máme tuším málo vajíčok. Potrebujem ich na plnku! Ak chceš pomôcť, zabehni do obchodu.“
„Čože?! Teraz?“ začínala ľutovať, že sa vôbec ozvala.
„Pravdaže, zajtra už predsa bude neskoro!“
„V poriadku,“ rezignovala. S hlbokým povzdychom sa obliekla a odišla na nákup.
Cesta do obchodu jej nerobila najmenší problém, horšie to bolo potom, keď vstúpila medzi ostatných zábudlivých ľudí, čo zháňali potraviny na poslednú chvíľu. Nebolo veľa obchodov, ktoré boli v túto dobu otvorené, a tak sa zvyšovala návštevnosť každého prístupného. Mariana sa predierala pomedzi zákazníkov. Vzala vajíčka a prešla k pokladni. Rad bol taký dlhý, že už ani nedúfala, že sa dostane von.
Kým sa tak stalo, bola podráždená a zaprisahala sa, že už nikdy nepôjde cez Vianoce do obchodu.
Stála sa chodníku a čakala, kým na semafore naskočí zelená, keď zbadala známu osobu. Bola to Lenka a mala namierené priamo k nej.
„Ahoj,“ pozdravila sa jej, keď bola od nej len na pár krokov.
Lenka sa prekvapene pozrela na svoju profesorku a placho jej odpovedala na pozdrav.
„Čo tu robíš? Nie si doma so svojím otcom?“ opýtala sa, pretože sa jej zdalo zvláštne, že sa túla po uliciach taká vyobliekaná a upravená.
„Nie,“ povedala stroho.
„Stalo sa niečo?“ chcela vedieť Mariana. Súcit v jej hlase očividne rozcítil mladé dievča, pretože odrazu malo slzy na krajíčku. „Mne sa môžeš zdôveriť.“ Chytila ju okolo pliec a sadli si na najbližšiu lavičku. „Máte doma problémy?“
Lenka pokrútila hlavou. Nadýchla sa a povedala: „To nie. Len… dúfala som, že otcovi urobím radosť, keď navarím večeru a všetko pripravím…“
„To by spravilo radosť každému,“ prisvedčila.
Lenka sa posmešne uškrnula. „Možno. Lenže môj otec nie je ako ostatní.“
Mariana to dobre vedela. No naozaj netušila, že by bol schopný pokaziť svojej dcére sviatky.
„Bolo to dokonalé,“ vzdychla. „Celý byt rozvoniaval, stôl bol prestretý… Stihla som sa preobliecť, kým prišiel domov. Lenže neskončilo to tak, ako som si naivne myslela. Zasa bol opitý… vraj oslavoval so svojimi priateľmi…“ vzlykala a najradšej by do niečoho udrela. Ovládol ju hnev, nedokázala pochopiť, prečo je jej život taký zložitý. Prečo nemôže byť ako iní ľudia v jej veku? Bola plná zúfalstva a cítila sa taká nepochopená! Zdalo sa jej to nesmierne nespravodlivé, veď predsa nikomu neublížila, tak čím si to potom zaslúžila?
Mariana dojalo Lenkino rozprávanie. Rada by jej pomohla. Premýšľala, čo by mohla urobiť, a napokon sa rozhodla pre jedinú vec: „Poď so mnou,“ chytila ju za ruku, vstali a vykročili po chodníku.
„Kam ideme?“ opýtala sa ustráchane, aj keď vedela, že jej nič zlé nehrozí.
„Nikto by nemal v tento deň ostávať sám. A platí to aj pre teba.“
„Nerozumiem…“
Zastali. Mariana sa otočila k nej a povedala: „Ak by ti to nevadilo, rada by som ťa na dnešnú večeru pozvala k nám.“
Lenka ostala hodnú chvíľu ako obarená. Rozhodne to nečakala. Ako sa zachovať? premýšľala. Zvláštna situácia… „Ale… veď ste moja profesorka…“ vyhovárala sa.
„No a?“ nechápala pre zmenu Mariana. „Chceš tým povedať, že som pre teba cudzia? Som človek ako každý iný, ver mi.“
„To nie, ale… neviem, či je to vhodné.“
„Môžem ťa uistiť, že na tom nie je nič zlé. Budem veľmi rada, ak budeš robiť mne a mojej mame spoločnosť. Sú predsa Vianoce, Lenka. Chceš azda naďalej bezcieľne blúdiť po meste?“ prehovárala ju. Naozaj by bola rada, keby prijala jej ponuku.
„Isteže nie, ale pochopte, že… mala by som ísť domov. Čo ak sa bude otec o mňa strachovať?“
Proti tomu už fakt nemohla nič namietať. Akosi pri svojom zapálení pre dobrú vec zabudla na to, že Lenka má doma otca, ktorý by s ňou tiež strávil rád zopár chvíľ. Dúfala, že si uvedomil svoju chybu a teraz čaká, kedy sa jeho dcéra vráti domov. Už len kvôli Lenke. „V poriadku. Odprevadím ťa,“ ponúkla sa.
„To nie je potrebné. Vy sa neponáhľate?“ spýtala sa.
„Nuž, mama už na mňa isto zvoláva hromy-blesky! Mala som sa vrátiť z nákupu už pred hodnou chvíľou.“
„Nebudem vás teda ešte viac zdržiavať. Dovidenia!“ obrátila sa na odchod. Vzápätí však dodala: „Ďakujem, pani profesorka. Správate sa ku mne veľmi pekne. Vy aj pani Porubská.“
„Nemáš za čo, zaslúžiš si to,“ usmiala sa a dívala sa, ako Lenka onedlho zmizla za rohom.
Lenka zamierila domov. Nielen preto, aby nenechávala otca samého, ale aj kvôli tomu, že jej bola hrozná zima. S rôznorodými myšlienkami preháňajúcimi sa jej hlavou bola taká nesústredená, že si skoro ani nevšimla, ako rýchlo sa ocitla pred domom. Zastala a do očí sa jej tisli slzy. Dala im voľný priechod. Stála tam, pozerala na svoj domov a vnútri cítila prázdnotu. Žiadna radosť z toho, že je konečne doma, žiadne očakávanie pekných sviatkov, žiadny pocit bezpečia či harmónie.
Naveľa sa pohla a keď bola predo dvermi, zaváhala. Napokon však predsa len vošla. Dnu vládlo ticho, len vo vzduchu sa ešte vznášala vôňa jedla, ktoré pripravila. Nič nenasvedčovalo tomu, že tam niekto je. S trpkým povzdychom jej napadlo, či azda zasa nešiel oslavovať „po svojom“. Vkročila do kuchyne. Stôl bol nedotknutý a takisto aj večera. Vlastne nič iné sa ani nedalo čakať. Čosi sa jej nepozdávalo. Zrazu ju ovládla akási nepríjemná predtucha, hoci nevedela, čo ju vyvolalo. Vyšla z kuchyne a zašla do svojej izby. Ľahla si na posteľ a zahľadela sa na strop, akoby tam chcela nájsť odpovede na svoje otázky. Zasa tá predtucha! Nervózne vstala a – proti svojej vôli – vykročila k spálni. Potichu otvorila dvere. Ticho budilo dojem, že izba je prázdna, ale keď zašla ďalej, z druhej strany postele sa jej naskytol pohľad na jej otca.
„Ocko,“ zvolala.
Igor ležal doluznačky na podlahe a nezdalo sa, že by javil akékoľvek známky života. Rozbehla sa k nemu, klesla na zem a snažila sa ho prebudiť. Márne. Zúfalo premýšľala, čo urobiť. Zo všetkých síl bežala k susedom. Preklínala osud, ktorý to všetko zapríčinil. Ľutovala, že nemajú v dome telefón. Zaklopala na dvere vedľajšieho domu. A potom znova. A zasa. Na jej naliehavé klopanie sa dvere po chvíli otvorili a objavil sa v nich muž stredných rokov. „Lenka?“
„Pán Poliak, rýchlo, môj otec… asi sa mu niečo stalo!“ vyhŕkla.
Muž nezaváhal a hneď išiel zavolať sanitku. Lenka si zatiaľ nervózne šúchala ruky a dúfala, že sa nič vážne nestalo.
Keď dotelefonoval, išiel s ňou domov. Pohľad na Igora neveštil nič dobré. Zohol sa k nemu a snažil sa mu nahmatať tep. Potom sa so smutnými očami obrátil ku Lenke: „Mrzí ma to… je mŕtvy.“
Ostala stáť ako obarená, neschopná uveriť tomu, čo práve počula. Nevnímala, že ju pán Poliak súcitne chytil za ruku, ani blížiacu sa húkajúcu sanitku. Uvedomovala si len otcovo telo ležiace na zemi. Celý život vzbudzoval strach a rešpekt, a teraz je taký bezmocný. V okamihu smrti sú si všetci ľudia rovní, tá si svoje obete nevyberá podľa peňazí a majetku. Dotkne sa tak chudáka, ako i boháča.
Až ju zamrazilo pri pocite, že necíti žiaden smútok. Je to tak správne? pýtala sa v duchu. Nemala by azda vyroniť aspoň zopár sĺz za zosnulým otcom? Možno hej, ale ich vzťah nebol natoľko blízky, aby ju jeho smrť priveľmi zasiahla. Iste, zamrzelo ju to, ale nemohla to nijako ovplyvniť… alebo áno? Ak by tak náhle neodišla… alebo ak by sa vrátila skôr, mohlo byť všetko inak. Na výčitky však teraz neostával čas.
Zrazu sa v izbe zjavil lekár, ktorý mohol už iba konštatovať to, čo už vedela. Telo naložili na nosidlá a prikryli bielou plachtou. Nepýtala sa, kam ho vezú ani či ho ešte uvidí. Prebleslo jej mysľou, že sa jej život zmení. Čo sa s ňou stane? Dúfala, že ju neumiestnia do detského domova, kým nebude dospelá. Bola si istá, že by to nezvládla.
Osamela. Matne si uvedomila, že lekár jej pred odchodom prízvukoval, aby sa zastavila v nemocnici kvôli akémusi formuláru. Akoby to bolo v tejto chvíli to najdôležitejšie… Sadla si na posteľ a hlavu si sklonila do dlaní.
„Je mŕtvy…“ počula zasa tie slová. Boli len dve, ale ukrývali v sebe veľký význam. Doktor sa možno denno-denne stretával s podobnými prípadmi, ale pre ňu to bolo niečo nové. Aj keď… po maminom odchode sa cítila rovnako – vtedy pre ňu tiež istým spôsobom umrela.
Mala nutkanie niekomu porozprávať, čo cíti. Chcela do celého sveta vykričať, aké to je – byť odstrčená na vedľajšiu koľaj, bez priateľov, bez rodiny a vyhliadok do budúcnosti.
Ani nevedela prečo, napadlo jej, že by mohla zájsť za Marianou. Možno to bolo vďaka jej milému prístupu. Nevedela, kde býva, ale nebol problém zistiť to. V telefónnom zozname ľahko vyčítala jej adresu.
Obliekla sa, zamkla dvere a nastúpila na autobus. O pár minút stála pred vchodom do bytu svojej profesorky. Nesmelo zaklopala. Dvere sa otvorili. „Lenka!“ povedala Mariana prekvapene. Otvorila dvere dokorán a pre ňu to bolo jasné znamenie, aby vstúpila…
Pohreb sa konal o tri dni. Počasie sa dalo označiť ako nežičlivé, hoci bolo typické pre toto ročné obdobie. Padal sneh s dažďom. Cesty boli klzké, takže vodiči museli dávať veľký pozor. Lenku doviezol na cintorín Dávid. Mariana ho informovala o všetkom, čo sa stalo. Pomohol zariadiť potrebné veci, aby pohreb prebiehal bez najmenších nepríjemností. Bol nesmierne prekvapený, keď mu Mariana zavolala a povedala mu tú šokujúcu novinu. Ihneď bol ochotný pomôcť a ona si ho za to veľmi vážila a bola mu vďačná.
Pri pozostalom sa nezišlo mnoho ľudí. Jeho „priatelia“ oplakávali jeho smrť pravdepodobne v jednom z podnikov, kam rád a často zavítal.
Kňaz čítal zo svojej knižky v koženom obale monotónnym hlasom, zatiaľ čo Lenka a všetci prítomní bezducho hľadeli na rakvu, ktorá mala byť za chvíľu spustená do zeme. Vládnuca čierna farba a pochmúrne výrazy tváre pôsobili deprimujúcim dojmom. Lenka chcela byť čím skôr doma.
Keď kňaz dočítal a vyriekol krátku modlitbu, položila na rakvu jednu z ruží, ktoré stáli naokolo. Prítomní sa začali pomaly rozchádzať. Mariana objala Lenku okolo pliec a chcela ju odviesť preč. Vtom ale zbadala, že na ceste zastalo dlhé čierne auto. Vystúpila z neho príťažlivá žena, ktorá nemohla mať viac ako tridsaťpäť rokov. Bola oblečená v drahom kožuchu a na hlave mala taktiež nie práve najlacnejší tmavý klobúk. Mala namierené priamo k nim.
Lenka mala pohľad sklopený k zemi, takže ju nevidela prichádzať. Naposledy sa obzrela na miesto otcovho posledného odpočinku, keď začula za sebou hlas: „Lenka.“ Ten hlas ju rozochvel. Vnútro jej zaplavil akýsi zvláštny druh tepla. Pomaly otočila hlavu a ženu si prezrela od hlavy až po päty, ako keby neverila, že je skutočne živá. „Mama,“ vydýchla ticho.
"text ešte neprešiel redakčnou úpravou"
Viac romantiky na www.kniznyweb.sk.
Vaše názory – prehľad komentárov
Nie je možné! (Silvia, 29. 04. 2009 07:43)
Nie je možné, aby toto napísal 22, či koľkoročný chalan. Priznám sa, nepoznám ho, počula som to meno, ale s predsudkom – ten nemôže písať lovestorky, ktoré tak milujem, som ho pustila z druhého ucha von. Ale toto sa mi vcelku páči, som zvedavá ako sa to rozbehne, bude vyvíjať. Mladík má evidentne talent.
život na dlh… (Verča, 18. 06. 2009 20:19)
kedy konečne? (Darina, 03. 08. 2009 18:26)
och, zabudol som na Milenku, prepáč!!! :DD to bude buď vekom alebo slabými doptriami :DDD
Samozrejme, že aj Tebe patrí úprimná vďaka a pripájam sa k poďakovaniu romantike :DD je fakt super!!!!